pán Tragáčik

Pán Tragáčik a Atanarichov poklad

2011-03-11T17:03:00.008+01:00

Atanarichov poklad. Názov tak trochu záhadný a zároveň lákavý. Po prečítaní prvého príbehu pána Tragáčika (v IKAR-ovskom číslovaní) som sa, vtedy ešte stále nič netušiac, pustil do príbehu druhého. Musím sa priznať - bol som mierne rozčarovaný. Našťastie som niektoré dobrodružstvá pána Tragáčika poznal už predtým. Možno i preto ma „Atanarichov poklad“ neodradil od čítania ďalších častí. A možno ma práve on motivoval k tomu, aby som na internete zbieral informácie o Zbigniewovi Nienackom a založil tento blog.

Dnes už čitatelia blogu vedia, že „Atanarichov poklad“ pôvodne nebol súčasťou série o pánu Tragáčikovi. Kniha bola vydaná už v roku 1960. Sériu o pánu Tragáčikovi „doplnila“ až viac ako po tridsiatich rokoch. Zaujímavé je, že hoci sa jej dej odohráva až po udalostiach, ktoré Tomasz zažil na Uroczysku (v knihe „Tajomný relikviár“), v poľskej sérii figuruje pod číslom 1.

Dej príbehu z roku 1958 je zasadený do blízkosti dedinky, ktorej skutočný názov je Wesiory. Tá sa nachádza v severozápadnom Poľsku, neďaleko mesta Gdansk. Tomasz práve ukončil štúdium dejín umenia a počas svojich posledných prázdnin sa pripojil k archeologickej výprave. So svojím bratom Pawlom, vedúcim výpravy Andrzejom, Babím letom, záhadnou Krystynou a skupinou archeológov tu pomáhal objaviť legendami opradený poklad Gótov.

Nebudem teraz opisovať dej knihy, určite je dobre známy každému fanúšikovi Zbigniewa Nienackého. Namiesto toho sa radšej pokúsim pozrieť na celé dielo z dvoch rôznych zorných uhlov. Hoci je vhodné na každej veci vždy hľadať najprv pozitíva, až potom negatíva, dovoľte mi v prípade Atanarichovho pokladu urobiť výnimku.

Pokiaľ sa na tento príbeh pozerám z negatívneho - kritického uhla, vidím pred sebou možno najslabší článok skladačky nazvanej pán Tragáčik. Vidím tu mladého nezrelého, pomstychtivého, samoľúbeho Tomasza, ktorý pije alkohol, zákerne sa mstí svojim nepriateľom, ako na bežiacom páse nadeľuje každému tabletky preháňadla – laxigénu, dokonca ani nemá svoje úžasné auto! A to, že sám nevyriešil záhadu krádeže kvetináčov, radšej ani nespomeniem...

Oveľa zaujímavejší je však pohľad z druhej strany. Nie je síce taký jednoduchý a očividný ako ten predchádzajúci, no mne je rozhodne sympatickejší. Takže, pokiaľ sa na Atanarichov poklad pozerám z pozitívneho uhla, opäť tu vidím mladého, nezrelého, pomstychtivého, samoľúbeho Tomasza, ktorý si sem-tam s priateľmi vypije fľaštičku višňového likéru, efektne sa mstí svojim nepriateľom, síce ešte nemá svoje úžasné auto, zato však ochotne hocikomu nadeľuje obrovské množstvo tabletiek laxigénu, čo vyústi do niekoľkých vtipných situácií. No povedzte, nie je to nádherný príbeh?

A teraz vážne. Tento príbeh je v poradí druhé oficiálne vydané Nienackého dielo. Práve pri jeho porovnaní s neskoršími Tomaszovými príbehmi dobre vidieť, ako autor rástol a zrel, ako sa učil a skúšal si rôzne postupy. Môžme sledovať, ako sa vyvíjal jeho hrdina. Nech sa zameriame na ktorúkoľvek vec v tejto knihe, s úžasom zisťujeme, že ak ju autor niekedy v budúcnosti znova použil – dotiahol ju do dokonalosti.

Napríklad historické vsuvky v „Atanarichovom poklade“. Sú poučné, ale miestami čitateľa unavujú. Všimnime si, ako sa z toho autor poučil, a ako ich v ďalších pokračovaniach série omnoho účinnejšie zakomponoval do deja. Čo sa týka postavy samotného Tomasza, tu badať asi najdramatickejšie zmeny. Pokiaľ poznáme pozadie ďalších príbehov o pánu Tragáčikovi, vieme ako k nim došlo. Už sme si povedali, že Tomasz z „Atanarichovho pokladu“ pôvodne nebol Tomaszom zo série. Atanarichov poklad nebol literatúrou pre deti, ale pre dospelých. Knihou pre deti a mládež sa stal až po autorových korektúrach, ktoré si vynútilo zaradenie do série o pánu Tragáčikovi. Tomasz z „Atanarichovho pokladu“ bol pôvodne novinárom. Autor ho teda premenil na študenta dejín umenia. Zároveň mu ubral zopár rokov tak, aby sa vekovo priblížil budúcemu pánu Tragáčikovi. Jeho pôvodné správanie a povahu mu však ponechal. Gentlemana a človeka hodného obdivu z neho urobil až oveľa neskôr. Od „Ostrova zločincov“ je to už náš starý dobrý Tomasz.

Takto môžeme pokračovať prakticky vo všetkom, čo náš príbeh obsahuje. Tajomná dievčina na opustenom ostrove, jazerá, rôzne plavidlá, záhadní známi i neznámi, nečakané rozuzlenie príbehu, nečakaná spoluúčasť kladnej postavy na niečom protizákonnom (prípad pána Franciszka), návšteva zahraničného hosťa v tábore a mnoho iného... Vymenoval som len časť nápadov, ktoré autor používal a vylepšoval vo svojich ďalších príbehoch, až kým ich nedoviedol k dokonalosti. Myslím si, že práve v príbehu o Atanarichovom poklade môžeme hľadať zárodok všetkého čarovného, čo v budúcnosti urobí Tragáčika Tragáčikom.

Ak niekoho naozaj zaujíma pozadie príbehov o pánu Tragáčikovi, lepší študijný materiál, ako je „Atanarichov poklad“, si ani nemôže želať. Práve tu Zbigniew Nienacki položil základný kameň nesmrteľnej série „Samochodzikov“.

Mohlo by byť celkom zaujímavé prečítať si Atanarichov poklad v pôvodnej - neupravenej verzii, keď sa ešte nedalo tušiť, že ide o pána Tragáčika. Žiaľ, dnes to už nie je možné, pretože pozadie príbehu je nám dobre známe. Neviem ani objektívne posúdiť, či bolo správne upraviť tento príbeh a spolu s ďalšími dvomi „Predtragáčikovskými“ ich zaradiť do „Tragáčikovskej“ série. Jedno je však isté - bez ich vloženia do seriálu by sa s nimi väčšina z nás nikdy nestretla. A to by bola veľmi veľká škoda. Vzhľadom na to, že „Atanarichov poklad“ je všeobecne považovaný za najslabší Tomaszov príbeh, napadla ma pri písaní tohto príspevku jedna kacírska myšlienka. Koľko menej úspešných spisovateľov by si nechalo ruku odťať, keby sa ich najlepšia kniha aspoň z časti vyrovnala Nienackého najhoršej?

Ak je toto Vaše najslabšie dielo, tak potom klobúk dolu pred Vami, pán Nienacki!

Prvý príbeh pána Tragáčika

2010-04-02T12:24:00.012+02:00

Povolenie na dovoz leva, Atanarichov poklad, Uroczysko. Po nekonečných prosbách čitateľov, túžiacich po ďalších dobrodružstvách, boli tieto tri knihy upravené a vložené do série o pánu Tragáčikovi.

Prvý príbeh pána Tragáčika sa mi dostal do rúk niekedy koncom roku 2005. Matne si spomínam, že som vtedy listoval v letáku s ponukou kníh. Ako vo sne som civel na text pred sebou. „Prvý príbeh pána Tragáčika,“ opakoval som si potichu. Už samotný ten názov mi pripadal neskutočný. Vždy predsa išlo o pána Tragáčika a „niekoho alebo niečo“. Prvý príbeh pána Tragáčika - to predsa nemôže byť pravda! Skontroloval som meno autora. Bol ním Zbigniew Nienacki...
Na druhý deň som letel do najbližšieho kníhkupectva. Predpokladal som, že zohnať knihu bude veľký problém. Na moje počudovanie, nebol. Zažíval som radosť, ako pred mnohými rokmi, keď som si domov priniesol „Človeka z UFO“. Trasúcimi sa rukami som roztrhal papierový obal z kníhkupectva a s nedočkavosťou malého dieťaťa prelistoval prvé stránky.
Zápletka s pokladom Želtuginskej republiky ukrytým na cintoríne v Kamionkach mi nepripadala až taká zaujímavá, ale nevadila mi. Väčší problém som mal s prostredím, v ktorom sa Tomasz pohyboval. Tu musím poznamenať, že môj vzťah k Sibíri, ako takej, bol vždy veľmi vlažný, v určitých momentoch až takmer záporný. Nikdy ma nič spojené so Sibírou nenadchýnalo a všetko, kde sa objavovalo slovo Sibír, som vždy svedomito preskakoval. Tentoraz som samozrejme nepreskočil nič, ale rozprávanie o nej som viac-menej pretrpel. Sústredil som sa hlavne na Tomaszove hľadanie Albazinu a jeho vzťahy s okolím. Kniha ma celkom zaujala. Nebolo to však nič svetoborného. Skôr som sa začal tešiť na nasledujúce, mne doposiaľ neznáme diely. Upozorňovala ma na ne upútavka na zadnej strane knihy. „Nuž čo, je to prvotina, ďalšie časti budú určite o niečo lepšie,“ nahováral som si, vtedy ešte nepoznajúc zamotané súvislosti tohto nekonečného príbehu.
Postupne začali vychádzať ďalšie epizódy o pánu Tragáčikovi. Začal som odhaľovať tajomstvá Zbigniewa Nienackého a na nevydarený príbeh o Albazine som úplne zabudol.
Po nejakom čase som náhodou narazil na niekoľko recenzií „Prvého príbehu“. Neboli veľmi lichotivé, a pretože ich určite písali priaznivci pána Tragáčika, bolo z nich cítiť veľké rozčarovanie. „Prvým príbehom“ som nebol dvakrát nadšený, ale po prečítaní týchto nešťastných recenzií ma neustále prenasledoval pocit, že to predsa len nebola až taká zlá kniha ako píšu recenzenti. Vďaka tomu som sa začal o Albazin opäť zaujímať. Ako a prečo vznikla takáto kniha? Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Jedného dňa som natrafil na článok o ceste do Albazinu. Jeho autorom nebol samozrejme nikto iný ako Zbigniew Nienacki. Bola to reportáž. Zážitky z hľadania Albazinu, spojené s odhaľovaním tajomstva osoby Nicefora Czernichowského. Výborný, strhujúci článok, ktorý v podstate vytvoril jadro knihy „Povolenie na dovoz leva“. Po jeho prečítaní som ihneď vedel koľko bije. Vedel som i to, že musím dať Albazinu druhú šancu...
Správny čas na Albazinské dobrodružstvo nastal počas chrípkovej epidémie. Cestou od lekára som sa zastavil v knižnici pre veľmi podrobný atlas sveta. „Nienacki bol geniálny spisovateľ. Nikdy by nenapísal knihu s takou nízkou pridanou hodnotou. Určite som nepostrehol niečo veľmi dôležité,“ preblesklo mi hlavou. Vedel som, že poklad a Tomaszovi priatelia v tejto knihe nie sú podstatní. Rozhodol som sa sústrediť predovšetkým na osobu Nicefora a na všetky možné i nemožné zemepisné údaje. Vybavený veľkým atlasom sveta, horúcim čajom s citrónom a teplotou mierne nad 38 stupňov, ponoril som sa do nevšedného Albazinského príbehu.
Čítanie mi trvalo dosť dlho, pretože som si v atlase poctivo overoval každučký zemepisný údaj. Spolu s Niceforom, Chabarovom i Pojarkovom som objavoval krásy Sibíri. Plavil som sa po tmavých vodách Amuru, prekonával ľadové pláne i korytá zamrznutých riek, či bránil drevené pevnosti pred útokmi Mandžuov. Skrátka, prežíval som dobrodružstvá, o akých som predtým ani nechyroval. Podarilo sa mi zrekonštruovať trasu, ktorou unikal Nicefor, a doslova som objavil Albazin.
Zážitok, aký mi tentoraz „Prvý príbeh“ ponúkol bol porovnateľný s hľadaním pokladu templárov, či riešením rébusu vo Fromborku.
Samotná kniha ukrýva v sebe tri vrstvy, ktoré sa navzájom prekrývajú. Prvá vrstva, podľa kritikov tá najslabšia, a v tomto konkrétnom príbehu i najmenej dôležitá, je záhada zlatého pokladu Želtuginskej republiky a prakticky i celá časť deja odohrávajúca sa v Poľsku. To je samozrejme i kameň úrazu. Všetci Tragáčikovci sa podvedome zameriavajú práve na túto vrstvu, tak ako i ja pri prvom pokuse o prečítanie „Prvého príbehu“. Druhá vrstva je mierne upravená reportáž redaktora Zbigniewa z cesty do Albazinu. Treťou a možno i najzaujímavejšou vrstvou je nakuknutie do histórie osídľovania Sibíre.
Keď si odmyslíme prvú vrstvu, ide o výborný cestopis, doplnený historickými faktami. Problém nastáva jedine v prípade keď čitateľ nevie o čom je reč. Jednoducho povedané, keď si nevie polohopisne predstaviť, kde presne sa dej odohráva. Akonáhle však má prehľad o zemepisných údajoch a zorientuje sa, už mu nič nebráni k prežitiu dokonalého zážitku.
Prvý príbeh pána Tragáčika sklame každého, kto očakáva klasický Tragáčikovský príbeh. Nie je to prvý príbeh pána Tragáčika, ale cestopis študenta Tomasza. Nezabúdajme, že pán Tragáčik vtedy ešte neexistoval. Dnes to už rozhodne vieme a môžeme sa k „Prvému príbehu“ postaviť bez predsudkov. Môžem na rovinu priznať, že keď som prvýkrát otvoril túto knihu, očakával som odpovede na mnohé otázky. Namiesto toho prišli len ďalšie otázky. Na mnohé z nich som už našiel odpoveď. Niektoré však stále zostávajú nezodpovedané...
Ak budete mať niekedy chvíľku čas, skúste sa k „Prvému príbehu“ vrátiť. Pri správnom pohľade a bez veľkých očakávaní možno objavíte Albazin i vy.
A ozaj, ešte jedna rada. Zabudnite na chvíľu na pána Tragáčika...

Pán Tragáčik a Neviditeľní

2009-10-19T11:54:00.024+02:00

Dlho, predlho som čakal so zverejnením tohto príspevku. Veď predsa každým dňom sa musia na trhu objaviť „Neviditeľní“. Po Rasťovom odkaze v blogu mi už bolo všetko jasné, no predsa som len do Ikaru pre istotu zatelefonoval. Správa o stopnutí alebo lepšie povedané, odložení vydania ďalších dielov je teda stopercentne pravdivá a podľa vyjadrenia pracovníkov Ikaru sa tento kalendárny rok ďalší príbeh pána Tragáčika na pulty kníhkupectiev určite nedostane. Pre slovenského čitateľa tak záver série stále zostáva zahalený rúškom tajomstva...

Ak som o predchádzajúcom príbehu napísal, že ide o výbornú dobrodružnú literatúru, pri „Neviditeľných“ musím konštatovať, že ide o výbornú detektívku. Tento naozaj obratný detektívny príbeh sa odohráva na jar roku 1974. Tomasz v ňom bojuje proti dobre organizovanému gangu Neviditeľných. Pôvodne som mal v pláne napísať niečo v tom zmysle, že je to typický alebo klasický Tragáčikovský príbeh. Bezprostredne po jeho prečítaní som zase mal chuť napísať, že tento diel je úplne iný, pretože tu Tomasz bojuje proti organizovanému zločinu a v podstate sa do hľadania zbierok doktora Gottlieba ani nejako nehrnie. Od počiatočnej chvíle úzko spolupracuje s ministerstvom vnútra, a ako si pozorný čitateľ určite všimne, všetky kroky má vopred starostlivo naplánované. Pravda však bude niekde uprostred. Každý z príbehov pána Tragáčika je iný, a asi práve to je ten magnet, ktorý nás čitateľov priťahuje. Keď som kedysi pred mnohými rokmi, tak ako väčšina z nás, prečítal tých sedem dostupných dielov vydaných na Slovensku, utvoril som si samozrejme o Tomaszovi určitý obraz. Dnes po prečítaní takmer všetkých častí tejto mimoriadne vydarenej série sa tento Tomaszov obraz stáva čoraz jasnejší a zreteľnejší. Musím sa priznať, že som naozaj fascinovaný rôznorodosťou jednotlivých zážitkov, ktoré nám čitateľom Tomaszove príhody ponúkajú. Hoci sám dobre viem, že pán Tragáčik nevznikal ako seriál a každý príbeh sa odohráva v inom čase a na inom mieste, predsa len majstrovsky nenútená a nevtieravá nadväznosť jednotlivých dielov, o ktorých sme pred rokmi ani netušili, že existujú, nádherne spája všetky epizódy do jedného veľkého dobrodružstva. Napríklad „Neviditeľní“ prítomnosťou Winnetoua a Veľkého bobra, krásne a prirodzene nadväzujú na predchádzajúci príbeh. Rôzne odkazy na minulé i budúce Tomaszove dobrodružstvá, ktoré sme predtým nemohli pochopiť, sa nám vďaka spoznaniu doposiaľ nepublikovaných dielov stávajú zrozumiteľné a pomáhajú nám rozpliesť niť, ktorá sa spočiatku zdala byť poriadne zamotaná. Je škoda, že sa Ikar vzdáva tesne pred cieľom. Možno by stačilo do edičného plánu zaradiť aspoň Zlatú rukavicu, poprípade ešte Nepolapiteľného Zberateľa a fanúšikovia Zbigniewa Nienackého by boli spokojní...
Ale vráťme sa na chvíľu opäť k „Neviditeľným“. Tento príbeh nás zavedie naozaj na mnohé miesta. Spolu s Tomaszom sa ocitáme na nám dobre známom jazere Śniardwy. Fort Lyck - Čertovský ostrov, kde boli schované zbierky doktora Gottlieba, Pavúčí ostrov, či Mikołajki, tieto pojmy nám už tiež nie sú cudzie. V našom príbehu prebrúsime veľkú časť Mazúrska i Warmie, navštívime ďalšie známe miesta, ako Jerzwałd, Iławu, Lodž, Morag i doposiaľ neznáme, ktoré nám obraz o Warmii i Mazúrsku vhodne dotvárajú. Za prítomnosti riaditeľa Marczaka navštívime i Frankfurt nad Mohanom, Weimar, či Erfurt. Všetky tieto miesta samozrejme navštívil i Zbigniew Nienacki, a tak sú ich opisy ako vždy verné. „Neviditeľní“ sú dávno publikovaný príbeh, a tak rozprávanie o obsahu by bolo naozaj nosením dreva do lesa. Spomeniem teda len zopár drobností, ktoré som pri čítaní postrehol v súvislosti s celou dodnes publikovanou sériou.
Prvé, čo mi udrelo do očí bol organizovaný zločin. Kým v úvodných príbehoch seriálu súperil Tomasz s jednotlivcami alebo amatérskymi skupinami hľadačov pokladov, tu, podobne ako vo Fantomasovi, či človeku z UFO, sú jeho protivníkmi ozajstní profíci. Určite stojí za povšimnutie i to, že práve tieto príbehy sa oproti ostatným oveľa viac približujú k detektívnemu žánru. Čo je však dôležité, Zbigniew Nienacki nestavia zločincov na piedestál, ale vykresľuje ich ako ľudí, z ktorých v konečnom dôsledku ani nejde strach. Úsmevná je napríklad myšlienka o byrokracii v gangu Neviditeľných, ktorí ešte pol roka po dolapení Mendozu pravidelne poukazovali nájomné na Winnetouov účet...
Ďalšou veľmi podstatnou zmenou v príbehu je, že v ňom vystupujú výhradne dospelí hrdinovia. Keď si trošku posvietime na Tomaszových spoluhráčov, zistíme, že jeho pomocníkmi už nie sú mladí harceri, deti na výletoch, či iná školopovinná mládež. Tento nový trend môžeme jasne badať už od vydania Winnetoua. Pozastavme sa teda pri vývoji a zmene vedľajších postáv v jednotlivých príbehoch. Zdá sa, že tak ako postupne vyrastali prví Nienackého čitatelia, tak dospievali i Tomaszovi priatelia. Malých harcerov postupne vystriedali starší Baška, Yvonne a Robert, sestry Dohnalové až sme sa dostali k Borovicovej ihličke, rozvedenému Winnetouovi, či príťažlivej vdove Grete Herbstovej. Samozrejme, že nesmieme zabudnúť na Moniku, ktorá veľmi rada mení skalpy, a spolu so svojimi nápadníkmi je spestrením i odľahčením nášho príbehu. Z tohto všetkého mi jasne vyplýva, že i keď sú „Neviditeľní“ písaní stále tým starým dobrým Nienackého zrozumiteľným štýlom, je tento príbeh už priamo smerovaný k staršiemu čitateľovi. Mimochodom, všetky Nienackého knihy, i tie určené len dospelým, sa čítajú naozaj s ľahkosťou. Je to hlavne vďaka pútavému deju a vhodnému výberu jazykových prostriedkov.
Okrem výbornej zábavy nám tento príbeh opäť priniesol i užitočné informácie. Dozvedeli sme sa mnoho nielen o Warmii a Mazúrsku, ale hlavne o histórii písomníctva v tomto kraji. Medzi riadkami môžeme vyčítať Zbigniewovu lásku k tomuto kraju, jeho lokálpatriotizmus i národnú hrdosť.
V závere „Neviditeľných“, v ktorom samozrejme nechýba prekvapivé zakončenie príbehu, si už autor pripravuje pôdu pre človeka z UFO. Zároveň nám dáva jasne najavo, že sa s hrdinami nášho príbehu, samozrejme okrem Tomasza, už nestretneme. Monika, Greta Herbstová, Pekný Lolo, či Kučerík sú už minulosťou. Čitateľa však zanecháva v očakávaní - veď nadchádzajúci kongres v Bogote sľubuje najzaujímavejšie Tomaszove dobrodružstvo...

Pán Tragáčik a Winnetou

2009-03-01T09:58:00.008+01:00

Čo sa týka literatúry, nepoznám nič príjemnejšie ako si v treskúcej januárovej zime prečítať knihu odohrávajúcu sa v krásnom letnom prostredí.

Pán Tragáčik a Winnetou je v poradí už dvanástym príbehom upravenej série vydavateľstva Ikar. Teda aj noví čitatelia pána Tragáčika majú s čím tento príbeh porovnávať. Porovnávaniu som sa nevyhol ani ja. Neviem, či je to zásluhou dobrodružného deja, príjemného prostredia, alebo jednoducho mojou sympatiou ku hlavným hrdinom, ale i napriek chýbajúcej historickej záhade, sa podľa mňa, tento príbeh v silnej konkurencii predchádzajúcich Tomaszových dobrodružstiev nestratil. Hoci v našom príbehu Tomasz nebojuje proti zlodejom umeleckých diel, ani vykrádačom historických pamiatok, predsa len prežíva nezvyčajné a zaujímavé dobrodružstvo. Tento diel je totiž zameraný špeciálne na ochranu prírody. Kto už čítal niečo o Zbigniewovom živote, toho táto téma v jeho podaní naozaj nemôže prekvapiť. Prekvapení môžu ostať len fanatickí ochranári, ktorí túžia po návrate do jaskýň, pretože Zbigniewov postoj, ktorý nám prostredníctvom Tomasza predkladá, je naozaj triezvy a má ďaleko od extrémistických ochranárskych aktivít, ktoré sú dnes v móde.
Po nezvyčajnom úvode knihy, v ktorom nám autor vysvetľuje pohnútky k jej napísaniu, sa spoločne s Tomaszom ocitáme na ceste k jazeru Zmierzchun. Na brehu jazera leží osada Zlatý Roh, ktorej súčasťou je i rekreačné stredisko istej veľkej továrne. Jeho riaditeľ Purtak sa rozhodol, že stredisko rozšíri o priľahlý ostrovček, na ktorom v lete prebývajú motoroví vodáci, i polianku, kde zase kempujú jachtári. V jeho nečestných plánoch figuruje i zabratie ruín neďalekého hradu, a ich prestavba na rekreačný klub. Práve to je dôvod, pre ktorý sa tu Tomasz cestou na dovolenku zastavil. Pri jazere spoznáva niekoľkých zaujímavých ľudí: Krvavú Mary - vedúcu kaviarne v Zlatom Rohu, ktorá je vášnivou poľovníčkou, Borovicovú ihličku - ozajstnú lady, ktorá je v skutočnosti tlmočníčkou, miestneho horára Tichú stopu, Mlčiaceho vlka - známeho elektrotechnika, ktorý je vynikajúcim jachtárom a samozrejme Winnetoua - ilustrátora „mayoviek“, ktorý bojuje za zákaz používania motorových člnov na jazere. Tomasz prijíma indiánske meno Sivá sova a s radosťou sa zúčastňuje milej hry na indiánov. Spoločne s Winnetouom a Mlčiacim vlkom vykope vojnovú sekeru proti Purtakovi. Spolu s priateľmi sa mu podarí zmierniť nenávisť medzi jachtármi a motorovými vodákmi, i zničiť bandu zlodejov, ktorí sa okrem drobných krádeží živia aj lovom a predajom chránených vtákov. Na Oslej lúke sa stretávajú s Veľkým bobrom, ktorého slovenskí čitatelia, tak ako i Winnetoua, poznajú z príbehu o neviditeľných. S pomocou Veľkého bobra naši priatelia dolapia a odovzdajú do rúk spravodlivosti vodcu vtáčkarov Pinokia. Napokon sa im podarí poraziť aj samotného Purtaka, ktorý je vedením továrne odvolaný. Popri tom zažívajú mnohé dobrodružstvá spojené s plavením sa na kanoe i na plachetnici Moby Dick. Už v úvode knihy ma zaujala Tomaszova myšlienka, ktorá poukazuje na to, že človek, ktorý svoju loď nazve Moby Dick, nemôže byť len priemerným jachtárom, pretože tí dávajú svojim plavidlám mená dievčat, vtákov, či rýb. Pousmial som sa nad týmto lišiactvom, pretože Moby Dick bolo samozrejme meno skutočnej Zbignievovej plachetnice. Čitateľ si teda môže byť naozaj istý, že jednotlivé jachtárske manévre opísané v knihe, pochádzajú priamo zo skutočných autorových skúseností. Poľské jazerá a vodu vôbec, Zbigniew Nienacki miloval. Preto takmer v každej jeho knihe nachádzame opisy jazier a riek. Celkom sympatické je aj to, že sa autor nesnažil skrývať svoj kladný vzťah k postavám Karola Maya. Mayov Old Shatterhand, ako už dávno vieme, čiastočne inšpiroval Zbigniewa Nienackého k vytvoreniu samotného pána Tragáčika.

Už sme si zvykli, že autor vždy okrem dejovej zápletky, pripravil pre svojich čitateľov i geografický rébus. Jeho príbehy sa často odohrávajú na skutočne existujúcich miestach. Častokrát sú však ukryté pod vymyslenými názvami. Niekedy nám autor prezradí aj začiatočné písmeno dedinky, alebo lokality, v ktorej sa dej odohráva. Preto si myslím, že jazero Zmierzchun, ako aj zrúcaniny hradu, určite niekde v Poľsku existujú. Tentoraz nám autor opäť napísal do knihy niekoľko indícií. Prvou z nich je zmienka o Henrichovi zo Skolina, ktorý dal vybudovať hrad v roku 1386. Dnes, vďaka internetu už naozaj nie je ťažké zistiť, že v skutočnosti ide o prepošta pomezanskej kapituly Henryka zo Skarlina. Ten začal na násype po starom pruskom hrade v roku 1386 s výstavbou pôvodne obranného hradu Szymbark. Ruiny hradu sa nachádzajú pri Szymbarskom jazere, asi 8 km severozápadne od Iławy smerom na Susz alebo Malbork.
Oveľa zamotanejšie indície však nachádzame pri trojici jazier, na ktorých sa má dej odohrávať. Malo by ísť o tri jazerá, ktoré akoby na mape vytvárali prívesok. Navzájom sú pospájané úžinami. S jazerom Śniardwy a krajom Veľkých mazúrskych jazier sú spojené dlhým kanálom. Na internete som našiel názor, že by to mohli byť jazerá Tałty, Tałtowisko a Szymon, ktoré sa nachádzajú severne od jazera Śniardwy. Hoci jazerá na mape naozaj vyzerajú veľmi nádejne, po preštudovaní všetkých dostupných informácií som usúdil, že to nie je správne. Nesúhlasí počet ostrovov, ani hĺbka vody. V skutočnosti sú dokonca pospájané kanálmi a nie úžinami. Navyše s jazerom Śniardwy ich nespája dlhý kanál, ale Mikołajské jazero. Cestou na Śniardwy by teda naši hrdinovia museli prejsť priamo cez Mikołajki. Ako vieme z knihy - pri prenasledovaní záhadnej Miss kapitán mierili cez Śniardwy do Mikołajok a nie naopak. Podľa mňa na Śniardwy vplávali niekde z opačnej strany.
Tam sa nachádza jazero Roś, ktoré je úžinami rozdelené práve na tri časti. Vďaka polostrovom a zátokám, tvorí na mape akoby deformované písmeno S. Na mnohých miestach sú jeho brehy, tvorené mokraďami, nedostupné. V strednej a juhovýchodnej časti jazera sú brehy zalesnené. V severnej časti sú vody jazera veľmi plytké, miestami dosahujúce hĺbku len 1m. Vodná hladina i brehy sú pokryté rastlinami. V trstinách pri brehu hniezdi vodné vtáctvo, ktoré sa tu vyskytuje v oveľa väčšom množstve ako na iných jazerách. Jednoducho povedané jazero Roś je od ostatných mazúrskych jazier odlišné. So Śniardwami, presnejšie s jeho časťou Seksty ho spája 5,5 km dlhý Jeglinský kanál. Z jazera Ros sa môžeme po riekach Pise, Narwe a Wisłe plaviť až do Varšavy. Čitatelia pána Tragáčika určite nepohrdnú ani informáciou, že do jazera Roś vybieha polostrov Čierny Roh, na ktorom leží osada s rovnakým názvom. I tu však nachádzame jednu veľkú nezrovnalosť. Jazero Roś nemá žiadne ostrovy.
Existuje však ešte i tretia možnosť a musím priznať, že sa mi javí ako najpravdepodobnejšia. Príbeh sa pokojne mohol odohrať na sústave jazier nazývanej Jeziorak. Áno, je to náš dobre známy Jeziorak, pri ktorom Zbigniew Nienacki žil a tvoril. Na Jezioraku sa nachádzajú mnohé zátoky, polostrovy a 16 ostrovov. Vysoké brehy sú pokryté obrovskými lesmi, ale nájdu sa tu i plytké zátoky s množstvom trstín a kŕdľami chráneného vtáctva. V jednom s rozhovorov Zbigniew dokonca spomína historku o tom, ako ho búrka a silný vietor zahnali do tichej zátoky, kde spoznal človeka, ktorého volali Winnetou. Spolu s ním zahájili boj o vytvorenie zón ticha na Jezioraku. Táto bitka skončila víťazstvom, a v časti jazera kde Zbigniew žil, začal platiť zákaz používania člnov so spaľovacími motormi. Dnes je naozaj zákaz používania plavidiel so spaľovacími motormi v južnej časti jazera v zátoke Widłag a v celej severnej časti, ktorá zahŕňa jazero Płaskie i zátoky Jezioraka severne od Siemian. So Śniardwami Jeziorak samozrejme spojený nie je. Ale je súčasťou najdlhšej jachtárskej trasy, ktorá vedie z Jezioraku cez Ełblacký kanál až k Baltskému moru. Navyše, ruiny Szymbarku sú neďaleko.
Na vlastnej koži som sa presvedčil, že hľadať Zmierzchun v krajine s takým obrovským množstvom jazier, je ako hľadať ihlu v kope sena. Zbigniew svoje upozornenie, že ukryje skutočné miesta tohto príbehu, myslel tentoraz naozaj vážne. Neľutujem však vynaloženého úsilia ani času, ktorý som obetoval na prieskum poľských jazier. Dozvedel som sa množstvo informácií o ktorých som doteraz ani nechyroval. Teraz už konečne chápem, prečo Tomaszove príhody odohrávajúce sa priamo na vode, ako Winnetou, Kapitán Nemo, či Zlatá rukavica, mali v Poľsku taký obrovský úspech. Poľsko je krajinou tisícich jazier, a tak hádam každý Poliak aspoň raz strávil dovolenku pri niektorom z nich. Okrem toho je v Poľsku obrovská základňa jachtárov a vodákov. Príbehy sú samozrejme veľmi príťažlivé i pre nás „suchozemcov“, veď napríklad i náš konkrétny príbeh, v ktorom Tomasz stretáva Winnetoua, je nádhernou ukážkou, ako by sa mala dobrodružná literatúra písať. A hoci trochu vybočuje zo zaužívanej „Tragáčikovskej“ schémy, myslím si, že to nie je celkom na škodu. Čitatelia pána Tragáčika hľadajú v knihách predovšetkým dobrodružstvo, a práve táto ingrediencia Nienackého príbehov vo Winnetouovi určite nechýba...

Raz do roka v Skiroławkach

2008-11-05T11:48:00.012+01:00

Jednoducho povedané, kniha Raz do roka v Skiroławkach je považovaná za najkontroverznejšie dielo najpopulárnejšieho poľského spisovateľa dvadsiateho storočia Zbigniewa Nienackého.

Toto dnes už kultové dielo muselo pred prvým vydaním čeliť obrovskému ohováraniu z pera žurnalistov slúžiacich dobovej vládnej propagande. Práve vďaka tomu rástla jeho popularita medzi ľuďmi ešte skôr, ako sa knihy dostali na pulty kníhkupectiev. Len počas osemdesiatych rokov sa predalo vyše dvestotisíc výtlačkov. Ľudia, ktorí si chceli knihu vypožičať v knižnici sa museli zapisovať do poradovníka, pretože mať prečítané Skiroławki patrilo vtedy v Poľsku k bontónu. O knihe diskutovali nielen intelektuáli, ale i mládež, ženy v domácnosti, či technicky zameraní čitatelia.

Kniha zachytáva obdobie jedného roka vo fiktívnej dedinke Skiroławki, ležiacej uprostred ohromných lesov pri veľkom jazere Baudy niekde v Mazúrsku. Celá dedinka i so stavbami roztrúsenými po okolí má spolu 45 domov, čo predstavuje presne 229 obyvateľov. O ich osudoch, radostiach i starostiach, o ich túžbach a skutkoch sa dozvedáme z jednotlivých príbehov, ktoré obsahujú množstvo retrospektívnych údajov. Tie nám postupne odhaľujú históriu tejto zaujímavej, od sveta odrezanej obce. Niektoré príbehy sú vážne, iné zase plné humoru, paródie a satiry. Presne také, aké sú i osudy jednotlivých hrdinov.

Ako vzor pre Skiroławki poslúžila Zbigniewovi dedinka, v ktorej sám strávil temer polovicu života. Zozbieral tak príbehy z Jerzwałdu a jeho okolia. Často sa rozprával i s miestnymi opilcami, ktorí mu vyzvonili naozaj pikantné zážitky. A hoci sa celou knihou tiahne niť tragických udalostí, je tak popretkávaná humorom, že pri čítaní pôsobí ako vynikajúca komédia. Ale pozor, tentoraz už Nienackého humor nie je nežný a láskavý, ako ho poznáme z kníh o Tragáčikovi, ale tvrdý, drsný, až sarkastický. V „Raz do roka“ Zbigniew paroduje mnohých verejných činiteľov, ktorí zasiahli do jeho života. Nečudo, že sa kniha stretla s takou nevôľou, keď bola kritika iniciovaná z takýchto kruhov. Ale ani obyvatelia Jerzwałdu neboli dvakrát nadšení, keď v knihe našli svoj obraz. Niektorí z nich dokonca odmietli knihu čítať. Jednostaj sa však vypytovali svojich susedov: „Čo o mne vlastne ten Nienacki napísal?!“

Hoci je kniha „Raz do roka“ úplne iná kniha, než tie na aké sú fanúšikovia Zbigniewovej tvorby na Slovensku zvyknutí, predsa je len v niečom podobná. Ich podoba vychádza predovšetkým z presvedčivých opisov prostredia, v ktorom sa dejové zápletky odohrávajú s takou ľahkosťou, s akou sa kniha číta. Zbigniew bol naozaj majster pera. Jeho texty, miestami hlboké a obsahovo komplikované, sa i v poľštine čítajú, mne Slovákovi, naozaj ľahko a plynule. I napriek tomu, že od prvého vydania „Raz do roka“ uplynulo už dvadsaťpäť rokov a jej dej sa odohráva v hlbinách dvadsiateho storočia, je štýlovo i jazykovo taká moderná, že čitateľ má pocit, akoby kniha uzrela svetlo sveta len včera.
Na rozdiel od pána Tragáčika „Raz do roka“ nie je písaná v prvej osobe. Nedá sa hovoriť ani o jedinom hlavnom hrdinovi. Naopak, postáv tu vystupuje množstvo. Niektorým však autor venoval oveľa viac priestoru, ako ostatným. Z nich aspoň niektoré sa vám pokúsim predstaviť:

Doktor Jan Krystian Nieglowicz, sympatický asi 45 ročný vdovec. Je to špecialista gynekológ, ktorý sa po smrti manželky utiahol do rodnej obce, kde momentálne pôsobí ako obvodný lekár. V Skiroławkach zosobňuje spravodlivosť a čestnosť. Pokračuje tak v poslaní svojho otca, ktorý v búrlivých povojnových časoch so zbraňou v ruke hájil práva miestnych obyvateľov. Jan Krystian je asi najváženejším obyvateľom obce. V Skiroławkach vari neexistuje človek, ktorý by ho aspoň raz nepožiadal o radu. Tento navonok príjemný a vážený muž má však aj svoje trápenie. Únik z neho hľadá predovšetkým v práci. Samotu si zase lieči poľovačkami a vzťahmi na jednu noc. V tom mu výdatne pomáha jeho gazdiná Gertruda Makuch, ktorá sa o neho stará ako o vlastné dieťa. Snaží sa aby mal doktor vždy navarené, poupratované a aby mal večer nejakú „dobrú kobietu“ do postele... Ten jej zakaždým na druhý deň pri raňajkách vyrozpráva, aká bola dohodená panička. Všetky ženy zo Skiroławiek i okolia túžia stráviť noc v doktorovom dome, pretože sa povráva, ako doktor každú ženu najprv „pokorí“, kým sa jej zmocní. Ale ani jedna z tých, čo u neho boli nikdy nechcela nikomu nič povedať.
Doktor Nieglowicz býva v poslednom dome v Skiroławkach na brehu jazera. Vo dvore mu pobehujú dva veľké strážne psy, a môžete hádať, kto sa za postavou doktora N. skrýva...

Jeho najbližším susedom je spisovateľ Nepomucen Maria Lubiński. Človek, ktorý sa dostal do Skiroławiek riadením osudu. Lubiński ešte ako študent zistil, že hovoriť holú pravdu sa vždy neoplatí, a pretože chcel byť spisovateľom, vymyslel si svoju, takzvanú umeleckú pravdu. Keď sa ako študent v škole nepripravil na vyučovanie, pretože sa mu jednoducho nechcelo, vedel, že dobrá výhovorka mu príde vhod. Učiteľovi teda povedal, že sa nepripravil na hodinu, pretože celý včerajší deň rozmýšľal nad samovraždou. Všetci učitelia toto vysvetlenie akceptovali, ľutovali ho a prestali ho vyvolávať k tabuli. To však nebolo všetko. Spolužiačky, ktoré predtým o neho nezavadili ani len pohľadom, si s ním začali dohovárať rande a utešovať ho. Vtedy sa definitívne rozhodol, že jediná pravda, ktorej bude odteraz v živote dávať prednosť, bude umelecká pravda. Vďaka umeleckej pravde nemal núdzu nadväzovať priateľstvá s dievčatami. Tie ho však vždy veľmi rýchlo opustili. Tak ako jeho prvé dve manželky. Jedného dňa sa spolu so svojou treťou manželkou pani Basieńkou rozhodol na pár týždňov presťahovať na vidiek. Keďže bol spisovateľom, ale nič poriadne zatiaľ nenapísal, nádejal sa, že inšpiráciu nájde práve v Skiroławkach. Stalo sa. Jedného dňa sa vracal domov okolo ústavu pre choromyseľných. Pracovníci v bielych plášťoch sa ho začali vypytovať, či nevidel mladé dievča, ktoré ušlo z ústavu. Cestou domov mu v hlave vírili všelijaké myšlienky - a to bola inšpirácia, na ktorú toľko čakal. Sadol za stôl a písal, a písal. Napísal tak svoje veľké životné dielo o dievčatku, ktoré ušlo z ústavu pre choromyseľných. Dievčatko cestou stretlo maliara, ktorý sa jej ujal. Ukryl ju pred zlým svetom vo svojom dome na brehu jazera a ukázal jej všetky krásy života. Dievčina bola konečne šťastná. Po čase ju však vypátrali zlí ošetrovatelia a odvliekli ju násilím späť do ústavu, pretože nebola plnoletá. Maliar skončil v base za zneužívanie mladistvej. Toto úžasné dielo sa stalo veľmi populárnym a spôsobilo veľký rozruch v celej krajine. Redaktori časopisov i televízie otvárali diskusie o tom, či spoločnosť naozaj koná správne, keď takéto deti zatvára do ústavov. Nepomucen Maria Lubiński sa stal slávnym spisovateľom a za honorár si kúpil dom v Skiroławkach, ktoré ho tak inšpirovali. Pravidelne dostával pozvánky na stretnutia so študentmi, politikmi i psychológmi, aby sa vyjadril k danej téme. V jeho živote opäť slávila úspech umelecká pravda. Až raz, keď sa vracal autom domov okolo ústavu pre choromyseľných, ho opäť zastavili ošetrovatelia v bielych plášťoch a pýtali sa ho, či nevidel mladé dievča, ktoré im utieklo. Na ceste domov ho vedľa asfaltky skutočne zbadal. Podľa oblečenia mu bolo ihneď jasné, že je to utečenka z ústavu. Srdce sa mu rozbúchalo, keď vystupoval z auta. Dievča sa otočilo smerom k nemu, ale namiesto milej usmiatej tváre, zbadal divnú grimasu a penu okolo úst. Dievča mávalo rukami a škriekalo. Šokovaný Lubiński, celý roztrasený, naložil dievča do auta a odviezol späť do ústavu. Doma potom v záchvate sklamania spálil rukopis svojej slávnej knihy a upadol do hlbokej depresie. Z nej sa snažil vyliečiť čítaním sémantických spisov od Gottloba Fregeho. To bol koniec jeho umeleckej pravdy. Jeho tretie manželstvo tiež nestálo za veľa a Basieńka začala navštevovať maliara žijúceho v susedstve, starého mládenca, ktorý maľoval len trstiny nad jazerom...

Maliar Bogumil Porwasz žil v Skiroławkach úplnou náhodou. Istý bohatý muž sa snažil zachrániť svoj nečestne nadobudnutý majetok a tak pred nástupom na výkon trestu prepísal na nemajetného Bogumila chatu v Skiroławkach i auto. Takže umelec teraz žil v Skiroławkach a maľoval výlučne obrazy s jedinou témou - trstiny nad jazerom. Bogumil chodil často na nákupy plátna a farieb do mesta. Vždy si odtiaľ k sebe priviezol aj nejakú milú paničku, ktorá potom u neho bývala niekoľko dní, v lepšom prípade i niekoľko týždňov. Prežijúc nespočetné množstvo vzťahov so ženami Bogumil nakoniec dospeje k poznaniu, že najlepšie je žiť sám a spávať výlučne so ženami, ktoré si za to nechávajú platiť...

Celá dedina, si zatiaľ žila pokojným životom až do dňa, keď našli na brehu jazera telo mladej Hanečky, dievčaťa zo Skiroławiek. Hanečka bola brutálne zavraždená neznámym sexuálnym maniakom. Bola úplne nahá a mala dolámané všetky končatiny i panvu. Obyvatelia tušili, že to vykonal niekto zo Skiroławiek. Začala narastať vzájomná nedôvera a podozrievanie. Jedného dňa niekto zavesil na konár stromu neďaleko miesta vraždy povraz so slučkou. Bol to odkaz pre vraha, ktorý mal sám na sebe vykonať spravodlivosť...

Takto by som mohol ešte napísať o farárovi Mizererovi, vášnivom poľovníkovi, ktorý svojím nekompromisným postojom prinútil farníkov aby prispievali na faru, o starom Ottovi Szulcovi, ktorý cez vojnu pre kôrku chleba zabil človeka, a teraz má veľké výčitky svedomia, o krásnej veterinárke Brygide, ktorá vraj otehotnela z tunajšieho povetria, o Pórovej, ľahkej žene, ktorá sa za fľašku alkoholu vyspala úplne s každým a rok čo rok porodila vždy ďalšie dieťa, ktoré, tak ako všetky predchádzajúce, skončili v detskom domove... Mohol by som napísať i o Antekovi Pasemkovi, podozrivom z vraždy malej Hanečky, ktorý opitý do nemoty zaspal na Krívajúcej Maríne, a hoci sa tej noci Marína vyspala ešte s ďalšími tromi mladíkmi, na dieťa, ktoré sa jej o deväť mesiacov narodilo, musel platiť on. O lesníkovi Turlejovi, od ktorého ušla manželka, pretože jej nechcel narúbať triesky na podkúrenie, o starej Pasemkovej, ktorá pravidelne mlátila bičom svojho muža dovtedy, kým vďaka neustálemu ponižovaniu neprišiel o mužnosť, o Justyne, ktorá túžila za každú cenu otehotnieť, hoci aj s démonom, o tesárovi Sewrukovi, ktorý sa rozhodol, že sa pred zrakmi takmer všetkých susedov utopí, pretože mal veľké dlhy...
Mohol by som opísať i mýtickú noc, ktorá nastáva v Siroławkach vždy raz do roka, a počas nej všetci obyvatelia zamieria do starého mlyna, aby sa tam nerušene oddávali svojim erotickým fantáziám...
Ale toto všetko je už predsa raz napísané majstrovským perom Zbigniewa Nienackého. Mojou úlohou, a som rád, že pripadla práve mne, bolo priblížiť vám toto vynikajúce dielo, ktoré muselo v čase prvého vydania tvrdo bojovať o svoje miesto na slnku. Dielo, ktorého vydanie sa pravidelne obnovuje, ale aj napriek tomu ho nezoženiete.
V mnohých článkoch a rozhovoroch na internete som si všimol ešte jednu zaujímavú vec týkajúcu sa Skiroławiek. Ten, kto knihu kritizuje a rozširuje o nej negatívne správy ju zaručene nečítal! Je síce pravda, že erotickými scénami vtedy toľkokrát v tlači prepieranými sa to v Skiroławkach len tak hemží. Nemyslím si, že sa jedná o trápnu sladkú romantiku, či podobný gýč. Všetko, čo je v knihe opísané, presvedčivo vyplýva zo zaujímavého deja, plného Nienackého ľudskej múdrosti. Iba zaujatý zaslepenec sa nechá ohúriť lákavým hávom erotických scén a nedokáže odkryť ďalšie vrstvy príbehov, ktoré už tak veľmi nebijú do očí.
Netuším, či sa niekedy na Slovensku nájde vydavateľstvo, ktoré by Skiroławki chcelo vydať. Úprimne sa priznám, že som po tom zatiaľ ani nepátral. Pokiaľ by však mal niekto záujem prečítať si knihu v origináli, bez problémov mu jej prepis vo Worde aj so všetkými príbehmi pána Tragáčika v poľštine pošlem. Dúfam, že tým neporuším autorské práva. A keby aj, veď čo už môže byť pre spisovateľa väčšou odmenou ako to, že sa jeho knihy čítajú?

Pán Tragáčik a tajomstvo nad tajomstvami

2008-09-26T12:14:00.014+02:00

Tajomstvo nad tajomstvami vyšlo práve vo chvíli, keď som sa pripravoval napísať recenziu na moje obľúbené Skiroławki. Keďže som však tento blog založil hlavne pre fanúšikov pána Tragáčika, samozrejme, že prednosť dostal ďalší vynikajúci Tomaszov príbeh.
Jeho dej sa z väčšej časti odohráva v stovežatej Prahe, ktorú určite, tak ako i samotný príbeh, každý z nás dôverne pozná. Takže podrobne rozpitvávať obsah v tomto prípade naozaj netreba. Azda len okrajovo spomeniem, že tentoraz sa Tomasz pustí do boja s pašerákmi starých poľských ikon. Popri tom rozlúšti i záhadu Kelleyho talizmanu a nájde klenoty nesmiernej hodnoty, ktoré kedysi dávno zdobili stôl spojenia, určený na komunikáciu z duchovným svetom. Príbeh je naozaj vynikajúci. Ja osobne, ho radím medzi tie najpútavejšie a najzaujímavejšie z celej série. Naposledy som ho však čítal pred mnohými rokmi. Vtedy som o jeho autorovi okrem mena nevedel vôbec nič. Dnes bol teda môj pohľad na príbeh trochu odlišný.
Je naozaj veľmi zaujímavé čítať knihu nabitý informáciami o jej autorovi. Predtým som si nikdy nevšímal (a ani nemohol všimnúť) súvislosti medzi príbehom a životom spisovateľa. Tentoraz mi do očí udierali veľmi zaujímavé veci. Určite ste si ich všimli i vy. Tak napríklad, náš hlavný hrdina Tomasz, si to do Prahy namieril priamo cez Szklarsku Porebu, kde kedysi dávno Zbigniew pracoval. Ľudmila Dohnalová bola vysoká, štíhla dievčina, ktorá mala vyčnievajúce lícne kosti, preto sa mohlo zdať, že má akoby trojuholníkovú tvár. Nepripomína vám to niekoho? Tak predsa vyzerala Alicja. Alicja sa volal i parfum, ktorým Tomasz prekabátil Prota.V postave slečny Helenky Dohnalovej zase Zbigniew zobrazil ženu-feministku. Je naozaj obdivuhodné, ako jednoducho do literatúry pre mládež vpašoval tému, ktorá mu ako zástancovi myšlienky zrovnoprávnenia žien ležala na srdci. Podarilo sa mu to predovšetkým pomocou príjemného humoru a nadsázky. Po Heleniných prehnaných tvrdeniach, berú čitatelia Tomaszove názory bez výhrad. Čo sa týka Dohnalovcov, pre niekoho môže byť napríklad zaujímavá informácia, že preklad Zbigniewovej knihy „Laseczka i tajemnica“ do češtiny, robil v roku 1965 istý pán Jan Dohnal. To, či bol nízky, plešatý a tučný však naozaj neviem... A napokon je tu Prot, veľká modrá doga. Pre Zbigniewa a jeho čitateľov krásny roztomilý havkáč. Pre dotieravcov neprekonateľná prekážka na dvore v Jerzwałde. Protaz bol dlhé roky verným Zbigniewovým spoločníkom a ochrancom. Celkom zaujímavým sa mi vidí i región, v ktorom pašeráci skupovali ikony. Ide o kraj úplne na východe Poľska, neďaleko našich hraníc. Pre slovenských čitateľov by jeho návšteva nemala predstavovať žiadny problém. Cez Dukliansky priesmyk je to zo Svidníka do Sanoku len okolo 80 km. Presnú trasu pochodu Bašku s profesorom Hilarym môžete nájsť na adrese: http://pansamochodzik1.republika.pl/tajemnicatajemnic.html
Kniha Tajomstvo nad tajomstvami je doslova prešpikovaná zaujímavými informáciami. Čitatelia sa z nej dozvedia mnoho z histórie i dejín umenia. Spomínam si, že som sa v nej ešte ako malý chlapec, po prvýkrát stretol s pojmom ikona. Neskôr pri návštevách pravoslávnych chrámov, som už bol vďaka Zbigniewovi frajer. Zaujímavé boli v tom čase aj informácie o Mense. Vždy keď som sa niekde stretol s inteligenčnými testami, spomenul som si na Tajomstvo nad tajomstvami. No a drahé kamene, či okultné vedy? To je úžasne zvolená téma. Veď povedzte, koho by tieto informácie nelákali? Stôl spojenia, či príbehy mágov Edwarda Kelleyho a Johna Deea...
Je až zarážajúce, že podstatné informácie o rabbi Löwem, či Pražskej štvrti Josefov sa väčšina čitateľov, tak ako ja, dozvedela od poľského spisovateľa. A to v tom čase bola Praha naším hlavným mestom. Samozrejme, že časť príbehu o Golemovi som poznal vďaka filmu Cisárov pekár - pekárov cisár, ale podrobnosti som sa dozvedel až z „Tajomstva“.
Vďaka Golemovi som sa začal utvrdzovať v hypotéze, ktorú som ponúkol v príspevku o čudných šachovniciach. Zdá sa, že práve pri ňom treba hľadať indície, ktoré by mohli ako tak objasniť záhadu okolo vzniku a časového posunu príbehu. Určite sa pamätáte ako v „Šachovniciach“ Tomasz spomína, že sa práve vrátil z Prahy, kde spolu s pánom Dohnalom vyriešili záhadu Tajomstva nad tajomstvami. Dej príbehu by sa mal teda jednoznačne odohrávať v to leto ako „Šachovnice“. Bez výčitiek svedomia by som teda mohol napísať, že dej príbehu sa odohráva v roku 1963. Je tu však jeden malý háčik. Protaz. Nepredpokladám, že by mal Zbigniew Protaza v čase, keď ešte býval v Lodži. Obohatím teda teóriu (ide o moju vlastnú hypotézu, ktorú určite netreba brať vážne) o vzniku Tajomstva nad tajomstvami, o ďalšie „nezvratné“ dôkazy: Už dávnejšie som totiž na stránke nienacki.art.pl objavil informáciu o tom, že v roku 1962 Zbigniew Nienacki napísal hru Golem, ktorá mala divadelnú premiéru v roku 1963. Je viac ako pravdepodobné, že Zbigniew ešte predtým navštívil Prahu, kde získal podrobné informácie o Golemovi, rabbi Löwem a samozrejme i Edwardovi Kelleym. Popri Golemovi mal už určite v hlave námet pre „Tajomstvo“. Veď neponúknuť mladím čitateľom pána Tragáčika zaujímavé informácie, ktoré vďaka Golemovi získal a nezpracovať takýto námet by bolo v Zbigniewovom prípade hriechom. Ale keďže v tom čase mal rozpracované iné témy, príbehom sa začal zaoberať až o niekoľko rokov neskôr. Samozrejme, že ho spestril novými zážitkami s Protazom a umiestnil niekde na začiatok sedemdesiatych rokov.
Myslím, že nie je podstatné, či sa potvrdí táto hypotéza. Faktom však zostáva, že autor pána Tragáčika pripravil pre svojich čitateľov nejeden zaujímavý rébus, týkajúci sa jeho osobných príbehov a života. Pátrať po zákulisí „Tajomstva nad tajomstvami“ bolo pre mňa naozaj veľmi zaujímavé a poučné. Navyše, návod bol priamo v knihe: „Doveď vec k jasnosti a daj autora na jeho miesto.“

Zbigniew Nienacki - 8 časť (Čo slýchať na Mazúrach?)

2008-06-27T12:38:00.015+02:00

Počas zbierania informácií o živote a diele Zbigniewa Nienackého, som okrem odkazov na príbehy o pánu Tragáčikovi, neustále nachádzal množstvo článkov a rozhovorov týkajúcich sa jeho tvorby pre dospelých. Z počiatku som tieto informácie ignoroval. Veď som sa predsa zaujímal o pána Tragáčika. Medzitým mi však jeden priateľ, ktorého som získal práve prostredníctvom tohto blogu, daroval knihu v češtine - Pytel jidášú. Po jej prečítaní som musel konštatovať, že knihy pre dospelých, ktoré vyšli spod Zbigniewovho pera, sú rovnako zaujímavé a pútavé, ako tie pre mládež. Pôvodne som nemal v pláne písať v tomto blogu o iných literárnych dielach ako je pán Tragáčik. Po prečítaní „Pytla“ mi však bolo úplne jasné, že nespomenúť jeho ostatnú tvorbu by bolo veľmi skresľujúce. Pokiaľ chceme odhaliť Zbigniewovu osobnosť, spoznať jeho skutočnú povahu i jeho názory na život, musíme sa oboznámiť so všetkými dielami, ktoré napísal. Začal som sa teda prehrabávať v množstve materiálov, na ktorých neboli informácie len o pánu Tragáčikovi...
Bolo ich naozaj hodne, pretože kníh určených pre starších čitateľov je hneď niekoľko:

Worek Judaszów (1961)
Podniesienie (1963)
Laseczka i tajemnica (1963)
Z glebokości (1964)
Sumienie (1965)
Liście debu (1967-1969)
Meźczyzna czterdziestoletni (1971)
Uwodziciel (1978)
Raz w roku w Skiroławkach (1983)
Wielki las (1987)
Dagome Iudex (1989-1990)

Takmer polovica článkov a rozhovorov sa však točila len okolo jedinej knihy. Bola ňou Raz w roku w Skiroławkach. Rozhodol som sa teda, že najprv preštudujem materiály, ktoré súvisia práve s ňou. Vďaka nej sa totiž rozkrútil kolotoč nikdy nekončiacich sa polemík a diskusií. Vďaka nej sa stal Zbigniew Nienacki najzatracovanejším a najkontroverznejším poľským autorom. A práve vďaka nej získal Zbigniew obrovskú popularitu nielen medzi mladými čitateľmi.

Prvé informácie, ktoré mi ihneď udreli do očí, boli doslova negatívne a hanlivé. Nezainteresovanému človeku dokazovali, že kniha je bohapustá hnusná pornografia, ktorá dehonestuje čitateľa. Ešte pred jej vydaním sa totiž z tlačiarne dostali von určité pasáže, ktoré vytrhnuté z kontextu, spolu s patričným komentárom jednostranne zameraného poľského novinára Daniela Passenta, podsúvajúcim čitateľom nezmyselné dôkazy o pornografii, mohli pôsobiť dosť vulgárne. Nebolo však pochýb, že do kníhkupectiev mieri kniha, ktorá v poľskej literatúre nenechá kameň na kameni.

Najväčšie ohováranie v denníkoch trvalo samozrejme dovtedy, kým sa kniha neukázala na trhu. Jej autor sa spočiatku nijako zvlášť nebránil. Vedel totiž, že tento „škandál“, ktorý vyvolali novinári, mu poslúžil oveľa viac, ako tá najdrahšia reklama. Aj tí, ktorí sa o literatúru nezaujímali, zachytili, že má byť vydané čosi nezvyčajné, a tak sa prvé vydanie rozpredalo prakticky za jeden deň. Z knihy sa stal bestseller a samozrejme, ako to vtedy v našich končinách chodilo - podpultový tovar. Mnohí ani nevedeli, čo kupujú. Vedeli len, že Nienacki vydáva bombu. Ako jasný príklad svedčí zážitok jednej predavačky z kníhkupectva. V deň vydania knihy prišla do predajne jedna pani, ktorá si pýtala hneď vyše dvadsať výtlačkov. Na otázku predavačky, na čo jej ich toľko bude, pani bez váhania odpovedala: „Som učiteľka na ZŠ a učím piatakov. Chcem kúpiť Nienackého knihy pre celú triedu.“ Predavačka jej diskrétne pošepla, že sa to predsa jedná o „tú“ dlhoočakávanú pornografiu a toľko kusov ani nemá. Na čo zhrozená učiteľka zahanbene odišla...

V iných článkoch som sa zase dozvedel o tom, že kniha bola preložená do niekoľkých jazykov a čitatelia aj spoza hraníc chceli vedieť niečo viac o jej autorovi. Na internete sú okrem iného k dispozícii i mnohé rozhovory novinárov priamo so Zbigniewom Nienackim. Z nich som sa konečne dozvedel o knihe rozumné informácie.
Asi desať rokov pred vydaním Skiroławiek bol Zbigniew v Západnom Berlíne na stretnutí s nemeckými spisovateľmi. Tí, keď zistili, že Zbigniew žije v Mazúrsku, z ktorého bola po druhej svetovej vojne vysídlená veľká časť nemeckého obyvateľstva, podobne ako u nás zo Sudet, sa ho opýtali: „Čo slýchať na Mazúrach?“ Na jeho odpoveď, že sa tam v poslednej dobe vydáva mnoho nových kníh, reagovali veľmi pohŕdavo. Vtedajšiu poľskú literatúru ihneď označili ako nemodernú, anachronickú a príliš čierno-bielu. Na základe toho sa strhla obrovská diskusia o takzvanej regionálnej literatúre. Výsledkom bolo konštatovanie, že aj regionálna literatúra sa môže za určitých okolností stať svetovou. Závisí to však, predovšetkým od schopností a talentu spisovateľa, ktoré musia byť na tej najvyššej úrovni. Zbigniew, ktorý v tom čase práve pracoval na svojom Uwodzicieli, prijal túto výzvu. Rozhodol sa, že napíše regionálne dielo, ktoré by mohlo byť prijaté za svoje v rôznych častiach sveta. Druhým impulzom, ktorý „zapríčinil“ vznik Skiroławiek, bola Zbigniewova účasť na medzinárodných knižných trhoch vo Frankfurte. Zúčastnilo sa ho mnoho svetových firiem ponúkajúcich literárne diela. Skrátka, točil sa tam veľký biznis. Hemžilo sa to tam odborníkmi na literatúru z celého sveta. Len poľský stánok bol zďaleka obchádzaný. Keď sa Zbigniew pokúšal medzi účastníkmi zistiť, prečo je to tak, bolo mu jasne povedané: „Vaša literatúra je zastaralá, píšete ako v 19-tom storočí.“ Zamýšľajúc napísať Skiroławki sa teda rozhodol popasovať sa s tým, čo ohraničuje a izoluje poľskú literatúru. Povedal si, že v tejto jeho knihe nebude národné posolstvo. Bude hovoriť o regióne, ale tak, aby tomu všetci rozumeli. I jeho nemeckí priatelia a im podobní. Celý problém teda spočíval v odkonkretizovaní regiónu, ako takého. Opäť sa teda vrátil k nedávno prednesenej otázke: „Čo slýchať na Mazúrach?“
Aby na ňu mohol odpovedať takým literárnym jazykom, ktorý by bol v dnešnej dobe pre všetkých zrozumiteľný, musel siahnuť po určitej špecifickej literárnej forme a správnych vyjadrovacích prostriedkoch. Rozhodol sa primiešať niečo z mytológie a miestami vnoriť čitateľa do poetiky sna. Do deja tak vstupuje Kłobuk - legendárny démon Warmie a Mazúrska, ktorý je už od pradávna neoddeliteľným spoločníkom ľudského osudu. Je zrodený z duše mŕtveho plodu. Prebýva v gazdovstvách, v ktorých je dobre chovaný a starostlivo pestovaný. Dokáže človeku splniť jeho túžby a sny. Ústredným motívom Skiroławiek, ktorý sa tiahne prakticky celou dejovou líniou, je legenda o „noci miešania krvi“. Tá hovorí, že raz za rok sa v starom mlyne v Skiroławkach stretávajú všetci „chtiví“ obyvatelia dediny a užívajú si neviazeného sexu až do rána. Dejiny Warmie i Mazúrska zase autor predstavuje čitateľom prostredníctvom nevtieravého rozprávania o maltézskych rytieroch...

Zbigniew sa už dlhší čas snažil preniknúť do podvedomia ľudí žijúcich okolo neho. Chcel opísať ich skutočné myšlienky a túžby. Ich skutočné činy, ktoré sú vždy ukryté pod pretvárkou, či falošnou slušnosťou, ktorou sa každý rád navonok prezentuje. Kniha Raz w roku w Skiroławkach je napísaná podľa moderného kódexu, ktorý zahŕňa nielen revolučné zmeny v štylistike, ale hlavne zmeny v pohľade na sexualitu postáv, či erotiku. Spisovateľ tu pozerá na človeka ako lekár na pacienta. Považuje ho za osobnosť biologicko-spoločenskú a upozorňuje na to, že človek neexistuje len od pása nahor, ale i nadol. Napísanie tejto knihy zabralo Zbigniewovi sedem rokov. Zvládnutie moderných trendov vyžadovalo nielen sledovanie živého deja, ale aj určitý element jeho rozvetvenia. V Skiroławkach je týmto elementom smrť štrnásťročného dievčaťa. Ide o vraždu so sexuálnym motívom, ktorá sa v skutočnosti odohrala neďaleko Zbigniewovho domu. Vrah si týmto spôsobom ukojil svoje sexuálne chúťky. Ako možno odhaliť takého človeka? Určite nie podľa spôsobu obliekania, či jedenia, ale podľa jeho vzťahu k ženám i sexualite. A to je v podstate kľúč k erotike v knihe. Keď sa na to pozrieme takýmto spôsobom, každému normálnemu človeku musí byť hneď jasné, že erotika v nej nemá za úlohu ohurovať čitateľa. V tomto prípade je vážnou nosnou súčasťou dejovej línie. Kniha má však oveľa viac vrstiev. Záleží len na kultúrnej úrovni čitateľa, či bude považovať za hlavnú vrstvu erotickú, alebo si tiež dokáže všimnúť iné vystupujúce problémy, akými sú právo, spravodlivosť, vzájomná tolerancia, alebo potreba začlenenia sa do ľudskej spoločnosti. Predsa i „noc miešania krvi“ je len symbolom. Nie je to nič iné ako vyžarovanie ľudskej túžby po zmierení, vzájomnom zblížení a integrácii. Predsa práve z nej sa rodí i vzťah autora k postavám. Ako príklad nám môže poslúžiť nádherne zobrazená postava farára. Nepoznám veriaceho spisovateľa, ktorý by s takou sympatiou, toleranciou, humorom i vážnosťou dokázal vytvoriť postavu farára tak, ako sa to podarilo Zbigniewovi Nienackému. Jemu, ktorého pohľad na svet bol marxistický!
Už dávnejšie som mal veľkú chuť napísať niečo o tomto zaujímavom diele. Spleť protichodných a častokrát zavádzajúcich informácií mi to však nedovolila. Nechcel som nikoho zavádzať a publikovať neoverené fakty. Rozhodol som sa teda vyčkať až do času, keď si budem môcť všetko overiť. Veď nejasností okolo Zbigniewovho života a jeho dielach už bolo naozaj dosť. Samotnú knihu, ktorá má dve časti, sa mi nepodarilo zohnať ani v Poľsku. Stále je beznádejne vypredaná. Čaká sa na ďalšie, tuším už šieste vydanie. Opäť mi teda pomohol internet. Už ani neviem, na ktorom hackerskom fóre sa mi podarilo zohnať jej prepis vo Worde. Pustil som sa teda rýchlo do čítania a otvorene musím povedať, že som bol pripravený na najhoršie... Môj prepis mal asi osemsto strán. Na začiatku som sa toho dosť zľakol, ale pred koncom knihy som veru ľutoval, že ich nie je viac. Asi po dvesto stranách mi už ani neprišlo, že čítam v poľštine.
Skirolawki je vynikajúcou knihou. Nie je však úplne pre každého. Myšlienky, ktoré pri jej čítaní víria v hlave, sú miestami zarážajúce. Aj preto som sa rozhodol, že nebudem príspevok o nej šiť horúcou ihlou. Práve dnes uplynulo pol roka odvtedy, ako som ju dočítal. Dúfam, že mi toto polročné vychladnutie pomôže vyprodukovať pravdivú a nezaujatú, hoci subjektívnu recenziu.

(...na pokračovanie)

Pán Tragáčik a čudné šachovnice

2008-04-29T19:34:00.015+02:00

Pre zaneprázdnenosť som takmer prepásol vydanie tejto príjemnej epizódy. Neskoro som sa zobzeral, a tak chvíľu trvalo, pokým mi môj dobre utajený zdroj zaobstaral knihu za prijateľnú cenu. Ihneď, ako sa mi dostala do rúk, pustil som sa i ja do záhady šachovníc.

„Šachovnice“ som prečítal na jeden dúšok. Samozrejme, že sa mi veľmi páčili, ale po ich dočítaní som ostal akýsi nesvoj. Kniha je napísaná vynikajúco a ihneď vtiahne do deja i čitateľa, ktorý sa s Tomaszom stretáva po prvýkrát. Dej je napínavý od prvých momentov až do samotného konca. Jednoducho nič lepšie si čitateľ nemôže priať. Neustále ma však prenasledoval pocit, že mi na tomto príbehu niečo nesedí. Už niekoľko dní predtým ako sa mi kniha dostala do rúk, som bol upozornený na to, že v nej chýba hlbšie historické pozadie. Nič podobné „Templárom“ som teda neočakával a vedel som, že chýbajúca historická zápletka nie je príčinou môjho nepokoja. Pokúsil som sa teda odohnať neustále sa vracajúce myšlienky na „šachovnice“...
Až po niekoľkých dňoch mi to konečne „docvaklo“. To, čo mi v knihe chýbalo, boli Nienackého pútavé opisy. Opis kraja, v ktorom sa príbeh odohráva, sa mi nezdal až taký prepracovaný a prešpikovaný údajmi ako v iných Tomaszových príbehoch. Možno som sa však len nechal príliš vtiahnuť do dobrodružného deja, a tieto

opisy som prakticky nevnímal. Čo ale naozaj v príbehu chýba, je hlbšie oboznámenie čitateľa s históriou navštívených miest. Doposiaľ som bol zvyknutý používať Zbigniewove knihy namiesto učebníc dejepisu. Zakaždým som mal veľkú radosť i z jeho pútavého rozprávania o umeleckých dielach, či mnohých vedných discipínach, o ktorých sa mi predtým ani nesnívalo. Toto všetko som podvedome očakával i v „šachovniciach“, no tentoraz som sa mýlil. Možno to bol autorov zámer. Vyskúšať, ako budú čitatelia reagovať na knihu s rýchlym spádom bez „toľko diskutovaných“ opisov prírody a histórie...
Dej „šachovníc“ sa odohráva opäť v Poľsku. Tentoraz si autor zvolil oblasť na západe krajiny, v povodí Odry, neďaleko nemeckej hranice. Okrem dedinky ukrytej pod vymysleným názvom Jasień, môžeme sledovať Tomaszove stopy vedúce cez Myśliborz, Chojnu, Metno, Dolsko, Moryń až do Cedynie...
Píše sa rok 1963 a Tomasz prichádza do Jasieńa, dedinky na brehu jazera v tvare S, aby objasnil záhadu spred niekoľkých dní. Práve na protiľahlom brehu, v neďalekých ruinách starého observatória, bol jeho mladý priateľ Veverička napadnutý neznámym človekom. Tomasz sa tu stretáva so zaujímavou spoločnosťou ľudí, ktorí hľadajú zápisky pochádzajúce spred 19 rokov, z čias druhej svetovej vojny. Tie by mali dokázať účasť istého Konrada von Haubitz, pochádzajúceho z tejto oblasti, na nacistických akciách, a zabrániť mu, už ako nemeckému občanovi, v jeho novej rozbiehajúcej sa politickej kariére. Sám Tomasz sa však hneď v prvú noc stáva obeťou neznámeho útočníka. Zachránia ho jeho priatelia Tell, Sokolie Oko a Veverička, ktorí sa tu nečakane objavia i s Tellovým otcom. Spolu s Tomaszom sa rozhodnú rozlúštiť túto záhadu. (Mimochodom, „šachovnice“ sú posledným príbehom zo série o pánu Tragáčikovi, v ktorom vystupuje táto sympatická trojica skautov.) Záhada šachovníc, ktoré sa nachádzajú vyryté na múroch starých kostolov, zrúcanín i kameňoch v neďalekých lesoch priviedla k jazeru niekoľko skupín hľadačov. Jedna, na čele s Hildou, sympatickou Nemkou, chce pomocou nájdených pamätí dokázať Haubitzovu spoluprácu s fašistami. Druhá, ktorej velí Haubitzov spojenec Klaus, sa im zase snaží pamäte vyfúknuť a zlikvidovať tak dôkazy o Haubitzovej nevhodnej minulosti. Okrem nich sa do hľadania priplietla i malá Kasia so svojou záhadnou tetou Zenobiou, ktorá ovláda džudo, a nenápadný pán Kuryłło - postrach vroclavskej gastronómie. Nesmieme pozabudnúť ani na milého jazvečíka Sebastiana, ktorý v tomto príbehu zohráva taktiež dôležitú úlohu. Objavuje sa tu i tajomný Friedrich, ktorý jazdí na forde plávajúcom po vode, podobne ako vehikel pána Tragáčika a preukazuje sa švajčiarskym pasom. Friedrich hľadá pamäti na vlastnú päsť. Zpočiatku nik netuší, že on je ten najnebezpečnejší zločinec. Títo všetci, aspoň na oko, spájajú pri hľadaní sily, a spoločne s Tomaszom a jeho priateľmi, zakladajú Zväz tajomnej šachovnice. Prakticky až v závere príbehu sa ukáže kto je kto, a na ktorej strane stojí. Celá „spoločnosť“ postupne navštevuje miesta so záhadnými šachovnicami. Hľadanie zápisníka s pamäťami je však dosť povrchné, pretože Tomaszovou taktikou tento raz nie je vypátrať úkryt, ku ktorému vedie len primálo indícií. Rozhodol sa, že nechá protivníkov konať a pokúsi sa ich prichytiť až pri odovzdávaní pamätí Klausovi. Nik však netuší, kto s Klausom spolupracuje, a tak sú podozriví takmer všetci...
Myslím si, že na tomto mieste nemá význam opisovať celý príbeh. Predpokladám, že všetci skalní ho už majú dávno prečítaný. Takže radšej spomeniem zopár vecí, ktoré ma zaujali, alebo inak súvisia so „šachovnicami“.
Tento príbeh bol poprvýkrát vydaný v roku 1967 pod názvom „Kniha hrôz“. Mnohí čitatelia, hlavne v Poľsku, boli prekvapení zmenami v názvoch niektorých príbehov. V čase, keď vzniklo vydavateľstvo Warmia a bolo už isté, že bude konečne vydaná celá séria u jedného vydavateľa, rozhodol sa sám Zbigniew Nienacki, že prepracuje v príbehoch niektoré detaily a prinavráti titulom názvy, pod ktorými ich chcel pôvodne publikovať. Boli to väčšinou detaily a názvy, ktoré mu kedysi dávno neprešli cenzúrou. Najlepším príkladom toho je Uroczysko, ktorého pôvodný názov mal byť Świety relikwiarz. Dokonca i u nás, a v tejto dobe, vyšiel pod iným názvom! Úprimne sa však priznám, že neviem, či aj kniha „Čudné šachovnice“ mala problémy s cenzúrou, alebo k zmene názvu došlo z marketingových dôvodov.

Ďalšou záhadou „šachovníc“ je určite čas, v ktorom sa príbeh odohráva. Hoci to v knihe nie je nikde doslovne napísané, podľa mnohých indícií môžeme príbeh pokojne zaradiť do roku 1963. Odohráva sa totiž dva roky po zoznámení Tomasza s jeho mladými priateľmi na Ostrove zločincov. To bolo v lete roku 1961. Druhou indíciou je vek Hildy, ktorá mala počas druhej svetovej vojny osem rokov a v čase nášho príbehu mohla mať tak okolo tridsať. Toto všetko je samozrejme každému jasné už na prvý pohľad. Problém nastáva v momente, keď Tomasz rozpráva svojím trom priateľom zážitky z Prahy, ktoré sa odohrajú až o desaťročie neskôr (!). Táto informácia u pozorného čiteľa naozaj vyvoláva dojem, že príbehy sú poprehadzované. Predpokladám, že celé toto nedorozumenie vzniklo z toho, že knižky o pánu Tragáčikovi neboli pôvodne písané ako seriál. Jednoducho sú to rôzne príbehy, odohrávajúce sa v rozličnom čase a na rozmanitých miestach. Jediné čo majú spoločné je ich hlavný hrdina. Práve vďaka tomu bolo možné do seriálu tak jednoducho popridávať epizódy, v ktorých pán Tragáčik pôvodne vôbec nevystupoval. Ďalej predpokladám, že Zbigniew mal už v čase písania „šachovníc“ pripravený námet i materiály pre takzvané „Pražské tajomstvo“. Popri tom ale písal aj knihy pre dospelých, a tak sa k tomuto námetu dostal až o niekoľko rokov neskôr. V momente, keď písal Tajomstvo nad tajomstvami, sa zrejme rozhodol vložiť „Pražský príbeh“ do aktuálneho času. V prípade vydania celého seriálu vo Warmii, bolo nevyhnutné jednotlivé príbehy zoradiť a konečne nejako seriózne očíslovať. Takto bolo priradené i zaujímavé poradové číslo nula k príbehu o Albazine. Dôvod je jednoduchý. Príbeh sa odohrával dosť dávno, a do série bol vložený, až keď už bola jednotka v rukách čitateľov. Šachovnice, možno práve vďaka už spomínaným zážitkom z Prahy, dostali nové poradové číslo 9. V Ikare samozrejme 10, keďže séria začína jednotkou a nie nulou. Poradie jednotlivých epizód, nech sa už zdá akokoľvek zamotané, nijako neubralo na pútavosti a hodnote príbehov. Komu to naozaj priveľmi vadí, tomu odporúčam, aby skúsil zoradiť a očíslovať podľa časovej chronológie napríklad knihy Karola Maya, v ktorých vystupuje Old Shatterhand. Rád si pozriem výsledok.
Ďalším príjemným zistením je priznanie sa Zbigniewa Nienackého k agentovi 007, Jamesovi Bondovi. Už dosť dávno, prakticky od založenia blogu, si pravidelne mailujem s pánom M. Je to odborník na históriu i literatúru. Snažím sa s ním prekonzultovať každý príspevok skôr, ako ho uverejním. Pokiaľ by ste mali záujem oboznámiť sa s jeho aktivitami, môžete navštíviť stránku: http://www.vodnyhrad.sk/. Práve on ma už dávnejšie (po prečítaní Vreca Judášov) upozornil na fakt, že Zbigniew určite poznal diela Iana Fleminga, z ktorých samozrejme i čerpal. Bez výhrad som s ním súhlasil. Dôkaz o jeho správnom postrehu nám nečakane priniesli čudné šachovnice.
Na záver musím ešte spomenúť dve veci, ktoré určite neunikli ani vašej pozornosti. V príbehu opäť vystupujú postavy, ktorých charakterové črty neodmysliteľne patria k Nienackého dielam. Tomaszovi protivníci sú opäť gentlemani v pravom zmysle slova, a to i napriek používaniu plynovej pištole, či iných „nekalých“ praktík. Taktiež Hilda a Zenobia sú najtypickejšími predstaviteľkami „tragáčikovských“ príbehov. Zatiaľ čo Zenobia predstavuje záhadnú, sebavedomú, modernú ženu, ktorá opovrhuje mužmi, teda aspoň tými, ktorí neovládajú džudo, Hilda je typickou kladnou a rozumnou postavou. Malá Kasia zase predstavuje príjemnú detskú hrdinku a vhodne tak dopĺňa trojicu skautov.
Tou druhou vecou je samotný záver knihy. Na konci príbehu nám autor, tak ako vždy, pripravil efektné zakončenie. Priznávam sa bez mučenia, že stupňovaním napätia na nemeckej hranici ma takmer dostal. Zámenu pamätí v plechovej škatuli som samozrejme s ľadovým pokojom predpokladal už pri mauzóleu, keďže tam s nimi Tomasz ostal na chvíločku bez dozoru. Bolo mi jasné, že pamäti zmenili majiteľa a škatuľa je od tohto okamihu prázdna, alebo len zaťažená nejakým predmetom. S obalom pamätí som však určite nerátal. V momente, keď colník na hranici vytiahol zo škatule Haubitzove pamäti, som naozaj zalapal po dychu. Vzápätí vysvitlo, že ide len o obal, v ktorom sa ukrýval Tomaszov Sprievodca po Poľsku. Odľahlo mi a nahlas som sa rozosmial. Predsa len bol ten Zbigniew prefíkaný lišiak...

Pán Tragáčik a záhady Fromborku

2007-12-31T10:49:00.000+01:00

Konečne. Po mnohých rokoch som sa teda i ja stal hrdým majiteľom knihy „Pán Tragáčik a záhady Fromborku“. Jej názov, ktorý mi bol kedysi dávno priam odporný a vyvolával vo mne doslova nechutné predstavy, mi teraz pripadá jednoznačný, výstižný a pre čitateľa lákavý. Vtedy, pred mnohými rokmi, keď som s nechuťou prechádzal popri výklade, v ktorom bola kniha vystavená, mi pojmy ako „Tragáčik“, či „Frombork“ nehovorili vôbec nič. Dnes už viem, že Frombork je malebné mestečko na severe Poľska a záhady, ktoré ukrýva zaujímajú ľudí i v tomto storočí. Zbigniew Nienacki opäť trafil klinec po hlavičke a tento klasický „Tragáčikovský“ príbeh posadil do správneho prostredia.
Niektoré filmy stačí divákovi vidieť raz. Iné si ľudia so záujmom pozrú aj v repríze. S knihami je to podobné. Nienackého knihy patria práve k tým, ku ktorým sa čitatelia pravidelne vracajú. Nevadí im, že opäť prežívajú to isté dobrodružstvo. Podľa vlastných skúseností však viem, že to „to isté“ dobrodružstvo nikdy nie je. Vždy sa nájde niečo (či už je to detail, alebo opis nejakej historickej pamiatky), čo čitateľa zaujme viac ako minule a po každom prečítaní sa cíti bohatší o nové zážitky a poznatky. Tak je to aj so „Záhadami Fromborku“. Samozrejme, že som tento príbeh už niekoľkokrát čítal, ale vždy som sa možno až prehnane sústredil na strhujúci dej a časti knihy, ktoré zaváňali dobrodružstvom. Dnes, vďaka informáciám, ktoré som medzičasom získal, sa mi mnohé veci v knihe javili ešte zaujímavejšie a jasnejšie, ako kedykoľvek predtým.
Hneď v úvode, počas cesty Tomasza s Cagliostrom do Fromborku, ma zaujali informácie o Warmii a Mazúrsku. Napríklad vysvetlenie týkajúce sa protestantskej a katolíckej časti týchto končín mi nikdy predtým neutkvelo v pamäti. Samozrejme v poslednej dobe sa vďaka pátraniu po živote Zbigniewa Nienackého môj vzťah k tomuto kraju podstatne prehĺbil. Teraz už viem, že bohaté a zaujímavé informácie o tomto kraji sme nemohli obdržať z povolanejších rúk. Zbigniew Warmiu i Mazúrsko naozaj miloval a bol na tento prekrásny kúsok zeme aj patrične hrdý. V každej svojej knihe, ktorej dej sa odohrával práve v tomto kraji, sa pokúšal predstaviť čitateľom aj jeho zaujímavú históriu. Zároveň sa neustále snažil priblížiť čitateľovi i svoj pohľad na osudy tamojšieho zmiešaného nemecko-poľského obyvateľstva. Nikdy však nezabudol upozorniť aj na zverstvá, ktoré na miestnych obyvateľoch páchali fašisti počas druhej svetovej vojny. Niektorí mu vyčítali jeho lokálpatriotizmus. Zdá sa však, že pre Warmiu a Mazúrsko nemohlo byť nič lepšie, ako mať za lokálpatriota jedného z najčítaneších poľských spisovateľov. Veď kto iný by dokázal tak pútavo a s láskou prezentovať tento kraj? Aj vďaka Zbigniewovi sú Warmia a Mazúrsko také populárne, a to nielen v Poľsku. Turistický ruch ťaží z tejto popularity dodnes.
Vráťme sa ale k samotnému príbehu. Záhady Fromborku určite rozprúdia krv v žilách každého lovca pokladov i znalca histórie. Tentoraz som už pri čítaní nemusel lúštiť hlavolam, ktorý ukrýval cestu k trom skrýšam plukovníka Königa. S prehľadom som akceptoval i zmienku o Babom Lete, ktorá mi pri predošlom čítaní vŕtala v hlave. Predtým som vôbec nerozumel tomu, prečo ju tu vlastne autor spomína. Dúfal som, že sa to v budúcnosti nejako vysvetlí. Dnes už viem, že je to odkaz na Nienackého úspešný debut. Mohol som sa teda úplne v kľude sústrediť na opisy Fromborku a jeho historických pamiatok, či zahĺbiť sa do faktov týkajúcich sa života Mikuláša Kopernika. Je zvláštne, že sme sa v škole o tomto populárnom „hipíkovi“ takmer nič nedozvedeli. V našich učebniciach je o ňom spomenutých len zopár nezaujímavých faktov. V tejto chvíli som si uvedomil, že všetky informácie, ktoré o Kopernikovi a jeho živote viem, sú práve z tejto knihy. Určite je pre čitateľov zaujímavý fakt, že len nedávno, v auguste 2005, archeológovia objavili Kopernikov hrob vo fromborskej katedrále. Kde inde, ako práve na mieste, ktoré nám - čitateľom pána Tragáčika bolo už dávno známe. Aj tento nález jednoznačne svedčí o tom, že informácie, ktoré Zbigniew vo svojich knihách ponúka sú z dôveryhodných prameňov a naozaj majú za úlohu čitateľa vzdelávať. Správa o nájdení Kopernikovho hrobu určite neprekvapila nikoho, kto „Frombok“ čítal. Pokiaľ sa do Fromborku náhodou vyberiete, knihu si určite vezmite so sebou. Je lepšia ako turistický sprievodca.
Čo je dôležité, opäť tu stretávame našich veľmi dobrých známych: Bašku, riaditeľa Marczaka a samozrejme aj Waldemara Baturu. Príbehy, v ktorých vystupuje Batura majú v sebe vždy ten správny náboj, a hoci ho nenájdeme v každom príbehu, nejednému fanúšikovi kníh Zbigniewa Nienackého sa pri vyslovení mena Tragáčik, objaví v mysli i Batura. Z nových postáv určite mnohých zaujal majster čiernej a bielej mágie Cagliostro. Táto postavička je veľmi zaujímavá. Hoci hrá na dve strany a napokon sa z neho vykľuje Baturov kumpán, svojimi kúskami a humorom si ma úplne získal. Neviem prečo, ale pripomínal mi Bigosa zo Strašideľného kaštieľa. Medzi hlavných hrdinov patrí samozrejme aj slečna Aľa. Aľa to je klasická postava Nienackého kníh. Presne tak, ako u Dumasa, v ktorého dielach sa vždy objavuje záhadná dáma, ktorá popletie hlavu hlavnému hrdinovi, podobne je to i u Nienackého. Na nejakej poľskej stránke som sa dočítal, že Aľa z „Fromborku“ je vlastne Alicja. Netvrdím, že to tak nie je, ale skôr sa prikláňam k názoru, že Alicja bola opísaná ako Marta v Kapitánovi Nemovi. Veľmi pravdepodobné sa mi však javí, že každý jeden hrdina Zbigniewových kníh si nesie určité charakterové znaky ľudí, s ktorými sa autor poznal v reálnom živote. No a určite nesmieme zabudnúť ani na ambiciózneho magistra Pietruszku a jeho múzu slečnu Anjelku. Takmer vždy, keď čítam túto knihu, tak ma napadá myšlienka, že svet je plný takýchto Pietruszkov...
Nebudem tu podrobne opisovať dej tohto nám už dávno známeho príbehu. Spomeniem aspoň dve veci, ktoré ma zaujali. Ide predovšetkým o veľmi nezvyčajnú zámenu strieborných kalichov za zlaté pomocou ESA. Jeho prítomnosť v Záhadách Fromborku sa mi z počiatku zdala veľmi čudná. Keď som si však uvedomil, že v čase, keď kniha vznikala, bola u nás, vo východnom bloku, na veľkom vzostupe kybernetika a autor príbehu mal kladný vzťah i k žánru sci-fi (človek z UFO), je táto zaujímavá „mašinka“ v príbehu prínosom. Napokon, i vďaka ESU a Ali sa dozvedáme poznatky aj z tejto technickej oblasti. I týmto počinom nám Zbigniew Nienacki dal jasne na javo, že nebol jednostranne zameraným človekom, tak ako napríklad inžinier Krzystof Zegadlo. Mimochodom veľmi pekne opísaná postava.
Druhou vecou, a vlastne u Nienackého nie až tak neobvyklou, bola pre čitateľa utajená výmena rubínov. Každý, kto aspoň trošku holduje jeho dobrodružným knihám, ju však mohol predpokladať. Čo-to predsa len v príbehu naznačené bolo. Nie je mu teda čo zazlievať. A ako sa sám v knihe prostredníctvom Tomasza vyznáva - má veľmi rád efektné zakončenia...
Záhady Fromborku je výborná kniha. A čo dodať na záver?
Práve preto, že som dej tejto knižočky už niekoľkokrát prelúskal, snažil som sa ju tento raz čítať s nadhľadom. Predsavzal som si, že sa nenechám vtiahnuť do deja, a budem si všímať to, čo som si inokedy v zápale hľadania pokladu nezapamätal. Musím sa však priznať, že som sa opäť nedokázal ubrániť silnému čaru autorovho umenia, a opäť som s napätím prežíval odhaľovanie úkrytov, naháňačky, trpké prehry i očakávaný Tomaszov triumf v závere príbehu. Po dočítaní poslednej vety som rýchlo prevrátil list - hľadajúc doslov. V tej chvíli som si spomenul, že som tak urobil i pred časom, keď som naposledy „Frombork“ čítal. Bol to však koniec a mne bolo ľúto, pretože som naozaj túžil čítať ďalej. Nijako som sa s tým nevedel zmieriť. Myslím si, že to je vždy to najlepšie vysvedčenie pre knihu...

Zbigniew Nienacki - 7 časť (Provokatér)

2007-10-01T10:54:00.000+02:00

Zbigniew Nienacki bol veľmi populárny, ak nie vôbec najpopulárnejší poľský spisovateľ 20-teho storočia. O jeho veľkú popularitu sa spočiatku starala najmä séria príbehov pre mládež o pánu Tragáčikovi. V predchádzajúcich príspevkoch ste sa však mohli dočítať aj o tom, že bol považovaný za najkontroverznejšieho poľského spisovateľa. Zaslúžili sa o to predovšetkým jeho diela určené pre staršieho čitateľa. Tie väčšinou súvisia so Zbigniewovým zaujímavým životom a prostredím, v ktorom pôsobil.
Zbigniew Nienacki sa už ako 12 ročný rozhodol stať spisovateľom. V tom čase, ešte v Slupe Skierniewickej, sa mu dostali do rúk tri knihy, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu. Nie je žiadnym tajomstvom, že išlo o Mayovho Winnetoua, Verneho Tajomný ostrov a Freudov Úvod do psychoanalýzy. Psychoanalýzu začal vo veľkej miere využívať už pri písaní prvých dobrodružných príbehov. Dokázal odhadnúť každú situáciu a písal presne o tom – o čom chcel čitateľ čítať. Vytvoril si novú koncepciu človeka v literatúre. Nazval ju koncepciou biologicko-spoločenskou. Vychádzal z toho, že človek je častokrát v literatúre vykresľovaný ako osobnosť čisto spoločenská. V skutočnosti je však aj osobnosťou biologickou, ktorá nenapĺňa svoj život len potrebami spoločenskými a kultúrnymi, ale aj biologickými. Vo svojich knihách opisoval situácie, do ktorých sa ľudia dostávali prakticky denne. V poľskej literatúre 20-teho storočia však boli mnohé takéto témy tabu. Snažil sa odhaliť a opísať všetky túžby bežného človeka, jeho sny, trápenia i negatívne zážitky. Poľskí kritici sa išli pretrhnúť v úsilí utopiť Nienackého v lyžičke vody. Vytrhávali citáty z jeho kníh, ktoré publikovali s označením, že Zbigniew Nienacki píše len o sexe, a jeho tvorbu označovali za pornografiu. Tu však treba pripomenúť, že sa jednalo hlavne o 80-te roky minulého storočia. V Poľsku v tom čase neboli bulvárne časopisy, tak ako dnes. Takýmto spôsobom si vlastne jednotlivé denníky zvyšovali náklady, pretože ľudia potrebovali senzácie.
O kritike v Poľsku už Zbigniew vedel svoje. V Poľsku v podstate neexistovala seriózna kritika, ktorá by kompletne analyzovala diela. Všetko to boli len bulvárne článočky senzáciechtivých novinárov, ktorých Zbigniew bez problémov a nahlas označil za hlupákov, ktorí ešte stále žijú v 19. storočí, hoci on už žije a píše - ako v 21. Všetko, čo bolo v Poľsku nové, muselo spočiatku čeliť veľkému odporu. Už pred ním sa o niečo podobné pokúsilo zopár odvážlivcov, tých však neúprosní kritici doslova rozniesli na kopytách. Zbigniew bol už ale v trošku inej východiskovej pozícii. Hoci sa proti nemu neustále ozývali hlasy takzvaných kritikov, i jeho neprajníkov (ktorých bolo od čias konfliktu s Nowou Kulturou neúrekom), v 80-tych rokoch bol už predsa len „Pán Spisovateľ“. Kritici sa vlastne nechtiac postarali i o to, že Zbigniewova popularita medzi čitateľmi neustále narastala. Jeho knihy boli vždy hneď vypredané. Zbigniew sa na tom smial: „Je to paradox, ale stačí len zle napísať o spisovateľovi, a jeho knihy sú v tom okamihu vypredané...“
Ohlasy čitateľov na jeho knihy boli obrovské. Písali mu ľudia z tých najrôznejších sociálnych vrstiev. Mnoho listov začínalo veľmi podobne: „Nikdy som žiadnemu spisovateľovi nenapísal, ale po prečítaní tejto knihy som ihneď volal do redakcie, nech mi dajú Vašu adresu...“. Ľudia sa neustále domáhali ďalších vydaní, pretože každé jedno bolo za pár dní „rozchytané“. Väčšina poľských spisovateľov v tej dobe len zalamovala rukami a vravela – nikto nás nechce čítať, literatúra upadá. Zbigniew svojím talentom prinútil čitateľov, aby ho čítali, aby vypínali televízory a siahali po jeho knihách.
Mrzelo ho, keď novinári spoza redakčného stola, tváriac sa, že zastupujú verejnú mienku písali o tom, ako sú jeho diela plné sexu a erotiky. Podľa mienky čitateľov (a je to doložené stovkami listov i mnohými osobnými stretnutiami) bol Zbigniew autorom kníh, ktoré im vnášali radosť do života, a ukazujú im svet farbistý, plný inšpirácií i vznešených myšlienok...
Podľa Zbigniewa súčasný spisovateľ musí byť pripravený, aby jeho hlas zahrmel ako hlas proroka. „Spisovateľ je tvorca, ktorý sa zahráva s mocnou náukou o človeku. Je to veľký manipulátor! Provokatér!“
Satisfakciou pre neho nebola dobrá recenzia, ale predaj jeho knižiek. Zatiaľ čo sa jeho knihy veľmi dobre predávali, na policiach kníhkupectiev sa hromadilo mnoho titulov, ktoré zapadali prachom. Ich autori síce zväčša podliezali kritike, ale nepísali pre ľudí.
Zbigniew sa netajil tým, že jeho úspech stojí na poznatkoch psychoanalýzy. Túto metódu využíval vždy, či už išlo o knihy pre deti, alebo dospelých, hoci sa, pravdaže, zakaždým snažil dostať do iných zákutí ich podvedomia. Veľká škoda, že tomu nerozumela vtedajšia poľská literárna kritika.
Tie najlepšie diela pre dospelých vznikli až v neskoršom období Zbigniewovej tvorby. Písal ich predovšetkým pre svojich verných čitateľov. Podarilo sa mu to, čo hádam nikomu inému - sám si dokázal vychovať svojho čitateľa už od detských čias.
Keď na Pánu Tragáčikovi vyrástla prvá generácia čitateľov, títo vtedy už dospelí ľudia, začali Zbigniewa navštevovať i so svojimi deťmi. Rozprávali o svojich radostiach i starostiach, a žiadali od neho rady i odpovede na mnohé otázky týkajúce sa života. Zbigniew sa teda začal venovať tvorbe pre nich. Začal písať otvorene, bez nedopovedaných viet a opísal i skutočnosti, ktoré bývali zväčša ukryté za tromi bodkami. Zúčastnil sa na veľkej celosvetovej konferencii spisovateľov vo Fínsku, ktorá niesla názov „literatúra a exhibicionizmus“. Spolu s ďalšími 120-timi účastníkmi prerokovávali otázky týkajúce sa tém, ktoré boli také chúlostivé a neprijateľné pre poľskú literatúru. Tam sa Zbigniew dozvedel, že to čo v Poľsku vyvoláva šok, je vo svetovej literatúre úplne normálne. Zistil, že na západe by bola jeho tvorba už dávno prekonaná a považovaná za zastaralú. Súčasnú poľskú literatúru prirovnal k zafajčenej izbe, ktorú je potrebné dokonale vyvetrať. Čitatelia si môžu sami overiť, do akej miery sa to jemu podarilo.

„Nikdy nenapíšem knihy, v ktorých by bol lacný sentiment. Nechcem čitateľov dojímať k slzám. Píšem knihy ostré a kruté, ktoré až bolia. Chcel by som, aby pomáhali ľuďom žiť.“
(Zbigniew Nienacki – Mimo ataków trzymam sie dobrze – rozhovor z r. 1986)

(...na pokračovanie)

Pán Tragáčik a Fantomas

2007-07-03T08:56:00.000+02:00

Kto by nemal rád Francúzsko? Jeho história i súčasnosť zaujíma nielen Európanov. Ľudia z celého sveta navštevujú túto krajinu, ktorá má turistom naozaj čo ponúknuť. Lákadlom nie sú iba historické pamiatky, umelecké diela, či krásy prírody, ale aj novodobá architektúra, kultúra a v neposlednom rade i dobré vínko a gurmánske špeciality. Zbigniew Nienacki tiež objavil krásy Francúzska a rozhodol sa ich sprostredkovať svojim čitateľom. Po prvý raz sa teda pokúsil vyslať Tomasza za hranice Poľska (hovoríme samozrejme o pôvodnej sérii príbehov). Bol to z jeho strany opäť výborný ťah. Atraktívne prostredie Francúzska mu totiž, okrem iného, poskytlo obrovský manévrovací priestor, v ktorom dokázal naplno rozvinúť už i tak vynikajúcu zápletku.
Tomasz prišiel do Francúzska, aby pomohol objasniť záhadné krádeže obrazov zo zámkov na Loire. Keďže za pozvaním do zámku Šiestich dám stála nám už veľmi dobre známa Karen Petersenová, nejeden čitateľ určite očakával jej príchod aspoň niekde na konci príbehu. Žiaľ nestalo sa tak. Na druhej strane sme sa tu však stretli s novými, veľmi sympatickými hrdinami. Pohostinný aristokrat barón de Saint-Gatien s neterou Yvonne a jej kamarátom Robertom si určite ihneď získali vašu priazeň. Humor a dobrú náladu do príbehu vniesli namyslený detektív poisťovacej agentúry Gaspard Pigeon a bezpochyby najkrajšia postava príbehu madame Eveline. Tomaszovým protivníkom bol opäť „zločinec-gentleman“, nepolapiteľný John Blake alias Mozog, ktorý vo Francúzsku vystupoval pod pseudonymom Fantomas. Fantomas kradol zo zámkov vzácne umelecké diela – obrazy. Vlastne nekradol, vymieňal originály za falzifikáty a robil to naozaj vynikajúco. Za zápletku a systém krádeží obrazov, ktorý Zbigniew Nienacki vymyslel, by sa naozaj nemusel hanbiť ani ten najváženejší autor detektívok.
Hoci je každému čitateľovi jasné, že dej príbehu a osoby v ňom sú vymyslené, prostredie, ako zvyčajne, kopíruje realitu. Práve v tom je obrovský prínos Nienackého príbehov, a preto, aj po mnohých rokoch, zostáva stále jedným z najpopulárnejších poľských autorov.
Le Chateau de Six Dames teda naozaj existuje. Leží na rieke Cher, ktorá je prítokom preslávenej Loiry. Históriou zámku sa nemusíme príliš podrobne zaoberať, pretože všetky historické fakty sú pútavo podané v knihe. Pre tých, ktorý zatiaľ nepátrali po Tomaszových stopách hádam len doplním, že skutočné meno zámku je Chateau de Chenonceau a je naozaj považovaný za zámok šiestich dám. Pokiaľ ste čítali prvé slovenské vydanie Fantomasa, určite vašej pozornosti neunikli na prvý pohľad trochu chaotické, ale veľmi roztomilé ilustrácie v podaní Petra Kľúčika. Už na nich boli Chenonceau i ostatné zámky na Loire zaujímavo zobrazené. Z novodobej histórie zámku stojí za povšimnutie tiež niekoľko faktov: V roku 1913 kúpil zámok výrobca čokolády Henri Menier. Odvtedy je Chenonceau majetkom rodiny Menier (v knihe ho nahradilo meno Saint-Gatien). V rokoch 1914 až 1918 zriadil Gaston Menier v zámku na vlastné náklady dočasnú nemocnicu. V tomto období prakticky všetky miestnosti Chenonceau slúžili ako izby pre pacientov. Zámok teda zohral svoju úlohu aj v prvej svetovej vojne. V roku 1940 zničila veľká povodeň na rieke Cher Dianinu záhradu. Tá zostala zničená až do 50-tych rokov. Počas fašistickej okupácie sa dostal Chenonceau do zaujímavej situácie. Keďže je zámok postavený priamo na rieke Cher, vchod do zámku sa nachádzal na okupovanom území, zatiaľ čo južná strana ústila do slobodného Francúzska. V roku 1951 sa Hubert Menier spolu s manželkou rozhodli ukončiť dlhý spánok Chenonceau. Rok na to poverili mladého agronóma Bernarda Voisina, aby sa pokúsil prinavrátiť zámku niekdajší vzhľad. Krok za krokom sa mu podarilo opäť vniesť do zámku život. Konečne mohol byť Chenonceau otvorený aj pre verejnosť. Dnes, keď ho ročne navštívi viac ako milión návštevníkov, je hneď po Versailles, najnavštevovanejším zámkom vo Francúzsku.
Okrem predstavenia prekrásnych zámkov v údolí Loiry nám vo „Fantomasovi“ Zbigniew Nienacki zaujímavým spôsobom priblížil svet výtvarného umenia. Priznám sa, že keď som kedysi dávno čítal tento príbeh po prvý raz, nemal som o výtvarnom umení takmer žiadne vedomosti, o impresionistoch ani nehovoriac. Už vtedy ma v knihe zaujala problematika falšovania umeleckých diel. Prostredníctvom Zbigniewa Nienackého som sa dozvedel o týchto veciach naozaj veľmi zaujímavé informácie. A ako ste sa mohli sami presvedčiť – sú podané opäť tým špecifickým nienackovským spôsobom, prijateľným pre všetky vekové kategórie čitateľov.
Okrem už spomenutého samotného príbehu, mnohých informáciách o Francúzsku i maliarstve, určite viacerých čitateľov zaujal aj vozový park, ktorý sa v knihe o Fantomasovi objavuje. Nemôžno si nevšimnúť, s akou pýchou rozpráva o svojom aute hrdý majiteľ humbera Gaspard Pigeon. Prekrásne auto je aj policajný citroen komisára z Tours. Mali sme ho možnosť vidieť v starých dobrých filmoch s Louisom de Funesom. Vozidlo, ktorého prítomnosť v tomto príbehu mi spôsobila najväčšiu radosť, bol nádherný Alpine Renault, na ktorom jazdila madame Eveline. Pamätám sa na časy, keď som ešte ako malý chlapec obdivoval tieto malé modré – neskutočne rýchle autíčka. „Alpinky“, najmä model A 110 zaznamenali počas svojho pôsobenia na závodných tratiach mnoho úspechov. Za všetky stačí hádam len spomenúť ako v rokoch 1971 a 1973 na Rallye Monte Carlo absolútne deklasovali konkurenciu a skončili na prvých troch miestach.
Značka Renault je tiež jedným zo symbolov Francúzska. Úspechy na medzinárodnom poli zaznamenáva prakticky od svojho vzniku až po dnes. Dňa 26. júna 1902 Marcel, jeden z troch bratov Renaultovcov, zvíťazil s automobilom rovnakého mena v pretekoch Paríž – Viedeň. Týmto počinom Renault prekročil hranice Francúzska a dostal sa tak do povedomia celej Európy. Práve v tom čase, keď Zbigniew Nienacki písal Fantomasa, kraľovali na automobilových pretekoch legendárne „Alpinky“. V posledných rokoch sa Renault zase zameral najmä na kráľovskú F1. Spočiatku dodával svoje agregáty do monopostov Williams a Benetton, v ktorých získali majstrovské tituly jazdci: Nigel Mansel, Alain Prost, Michael Schumacher, Damon Hill a Jacques Villeneue. Nedávno sa v Renaulte rozhodli, že postavia svoj vlastný monopost. Všetci fanúšikovia tejto značky majú určite ešte v živej pamäti, čo všetko svojím súperom povystrájal počas sezón 2005 a 2006 Fernando Alonso, ktorý sedel v kokpitoch neprekonateľných monopostov s označením R 25 a R 26.
Vráťme sa však ešte na chvíľku k „Alpinke“ madame Eveline. Podľa toho, v ktorom roku sa dej príbehu odohráva, ale hlavne podľa faktu, že sa na zadné sedadlá Evelininej „Alpinky“ vopchali komisár z Tours i Robinoux som nadobudol dojem, že sa nejednalo o model A 110, ale o jeho nástupcu A 310 – kupé 2+2. Tento model bol o niečo väčší a mal na svoju dobu nádherný, možno až príliš revolučný dizajn.
Nie je dôležité, či patríte k obdivovateľom francúzskych zámkov, alebo ste milovníkmi rýchlych áut. Podstatné je, že pri čítaní „francúzskeho“ príbehu určite vaše dobrodružné srdce radostne zaplesalo. Pán Tragáčik a Fantomas teda nepochybne patrí k tomu najlepšiemu, čo môže náš knižný trh čitateľom ponúknuť.
„Fantomas“ mal obrovský úspech i v Poľsku, a možno práve aj vďaka tomu sa Zbigniew Nienacki rozhodol vyslať Tomasza na zaujímavé zahraničné cesty aj v ďalších príbehoch. Okrem Francúzska sa tak ešte môžeme tešiť na výlety po Nemecku, Československu i Kolumbii...

Chateau de Chenonceau

Renault Alpine

Humber

Pán Tragáčik a Kapitán Nemo

2007-04-24T10:47:00.000+02:00

Kapitán Nemo je ďaľšou z kníh, ktoré sa na Slovensko dostávajú až dnes a dotvárajú nám tak mozaiku dobrodružných príbehov o pánu Tragáčikovi. Túto „novinku“ si teda konečne môžeme vychutnať i my. Príbeh bol v Poľsku po prvýkrát vydaný v roku 1970 ako piaty diel série pod názvom „Nové dobrodružstvá pána Tragáčika“. Spolu so „Zlatou rukavicou“ a „Winnetouom“ ho môžeme jednoznačne zaradiť medzi takzvané „príbehy z Mazúrskych jazier“. Pre nezainteresovaného sa tieto príbehy môžu javiť ako menej hodnotné – bez hlbšej historickej zápletky, aká dominuje napríklad v „Templároch“ alebo „Fromborku“. Ja však musím konštatovať, že prostredie, v ktorom sa dej odohráva, napätie i dobrodružstvo, ktoré z príbehu sála, a v neposlednom rade spisovateľove majstrovstvo s akým sa diela zhostil, mi toto všetko dokázalo plne vynahradiť.
Pred koncom druhej svetovej vojny ukradli fašisti vzácne zbierky z múzea v E. Pokus o prevezenie zbierok do Nemecka stroskotal. Plne naložené nákladné auto zmizlo bez stopy niekde v blízkosti Jerzwaldu. Po vyše dvadsiatich rokoch od vojny zadržali colníci na hraniciach cudzinca, ktorý mal pri sebe sošku Jantárovej Venuše – pochádzajúcu práve zo záhadne stratených zbierok. Cudzinec kúpil sošku od muža s jazvou. Ten vlastní mapu so zaznačenou polohou potopeného nákladiaka, ktorý skončil pod hladinou jazera, keď sa pri pokuse o skrátenie si cesty prelomil pod ním ľad. Zbierky treba vypátrať skôr, ako sa ich pokúsi muž s jazvou za pomoci potápačov vyloviť. Ministerstvo ani polícia nevie presne určiť polohu potopených zbierok, a tak nikto nemá chuť púšťať sa do akcie s neistým koncom. Jediný, kto sa na túto neľahkú úlohu môže podujať je pán Tragáčik. Ten sa opäť rozhodne obetovať svoju dovolenku a pustí sa do pátrania po mužovi s jazvou. Po príchode k veľkému jazeru Jeziorak však narazí na bandu Čierneho Franka. Tak ako Kapitán Nemo, aj Tomasz sa pokúša vypátrať a zneškodniť túto bandu výrastkov z Varšavy...
Nebudem prezrádzať dej príbehu. Nechcem predsa nikoho, kto ešte túto knihu nečítal pripraviť o zážitok z letného dobrodružstva, rybárčenia, naháňačiek, nečakaných stretnutí i opisov prekrásnej mazúrskej prírody.
V knihe sa stretávame s množstvom nových postáv: Martou, Bronkou, Čiernym Frankom, Wackom Kravatíkom i Bradáčom. Opäť tu nechýbajú postavy zahalené rúškom tajomstva ako samotný Nemo či falošný Ornitológ. Príbeh je samozrejme popretkávaný humornými situáciami, o ktoré sa nám stará zábavná dvojica rybárov, páni Anatol a Kazio, spolu so svojími manželkami. Nesmieme zabudnúť ani na všadeprítomných skautov (alebo harcerov, ak chcete). Na prvý pohľad nás upútajú najmä nám už dobre známe dve mená Baška a Viliam Tell. Bašku poznáme z príbehu „Tajomstvo nad Tajomstvami“, ktorý na Slovensku už vyšiel, ale odohráva sa až o čosi neskôr, ako naše dobrodružstvo na Jezioraku. V tomto príbehu sa Tomasz s Baškom stretáva po prvý raz, a tým sa pre slovenského čitateľa vysvetlí opäť jedna záhada spojená s pôvodne nekompletne vydanou sériou u nás. Viliam Tell vystupuje hneď v niekoľkých príbehoch. Zoznámili sme sa s ním už v pôvodne prvej časti „Ostrov zločincov“. Následne to boli samozrejme „Templári“. Neskôr ho ako štrnásťročného objavíme v časti „Podivné šachovnice“, ktorá u našich severných susedov vyšla hneď po „Templároch“ a napokon ho stretávami i tu pri Jezioraku. Práve vďaka Tellovi sa môžeme pokúsiť odhadnúť rok, v ktorom sa odohráva náš mazúrsky príbeh. Dej príbehu „Podivné šachovnice“ sa odohráva v roku 1963. V „Kapitánovi Nemovi“ je Tell čerstvým maturantom, a keďže sa v tom čase v Poľsku maturovalo zhruba v devätnástich, dá sa usudzovať, že Tomasz zavítal k Jezioraku v lete 1968.
Keďže nás pátranie po mužovi s jazvou zavedie priamo do bydliska Zbigniewa Nienackého, je úplnou samozrejmosťou, že všetky geografické fakty sú absolútne presné a nie je problém sa aj po rokoch vydať po stopách hrdinov nášho príbehu. Na veľké prekvapenie mnohých čitateľov, hľadanie stratených zbierok a muža s jazvou v tomto príbehu nie je hlavnou témou. Je ňou ochrana prírody a boj proti vandalizmu i kriminalite v turistických oblastiach. Sú to problémy, s ktorými sa autor rok čo rok stretával. Sám bol veľkým ochrancom prírody i dobrovoľným pomocníkom polície. V okolí Jezioraka takto zažil mnoho skutočných dobrodružstiev. Zabitá ovca na ostrove, či potopené zbierky pod hladinou jazera patria práve k nim.
Od roku 1967 sa kraj pri Jezioraku stal Zbigniewovým novým domovom. Počas potuliek po okolí mu prirástol k srdcu, a tak nečudo, že sa tu odohráva nejeden príbeh, ktorý vyšiel spod jeho pera. „Kapitán Nemo“ teda nie je jedinou knihou, ktorá spopularizovala Jerzwald a jeho okolie. Vďaka Zbigniewovi a jeho príbehom sa počet turistov v tejto oblasti výrazne zvýšil. Väčšina čitateľov zatúžila na vlastné oči uvidieť miesta, ktoré tak dôverne pozná z kníh „Kapitán Nemo“, „Zlatá rukavica“, či „Raz do roka v Skirolawkach“. Do okolia Jerzwaldu sa prisťahovalo niekoľko poľských spisovateľov a iných významných osobností. Cena pozemkov a hodnota majetkov v oblasti, vďaka Zbigniewovi, niekoľkonásobne stúpla. Popularita ale priniesla tomuto nádhernému kúsku zeme aj tienisté stránky. S rozvíjajúcim sa turistickým ruchom sa okrem pracovných príležitostí v okolí Jerzwaldu začala rozrastať aj kriminalita. Snáď i preto sa v niektorých Zbigniewových knihách dostáva do popredia práve táto téma. Pokúšal sa tak v rámci svojich možností vplývať na čitateľov každého veku. Ale o tom zase možno niekedy inokedy.
Ak ste sa rozhodli zoznámiť s „Kapitánom Nemom“, myslím si, že nebudete sklamaní. Príbeh prináša čitateľovi presne to – po čom podvedome túži. Okrem toho, popri dobrodružstve a napätí, dýcha z knihy nádherná letná atmosféra. Hor sa teda do príbehu! Jedno ráno totiž, našiel Tomasz na ostrove zvyšky zabitej ovce...

Zbigniew Nienacki - 6 časť (Testament)

2007-02-16T10:33:00.000+01:00

Ako to už na tomto svete chodí, nič nie je zadarmo, a už vôbec nič netrvá večne. Život vystavil Alicji možno až privysoký účet za roky, ktoré prežila so Zbigniewom v Jerzwalde. Celý svet sa jej zrútil 23. septembra 1994, keď o 11. hodine v nemocnici v Moragu Zbigniew Nienacki zomrel. Príčinou smrti bola zástava srdca.
Pohreb sa konal 26. septembra na malom cintoríne v Jerzwalde, na ktorom v mene Zväzu Spisovateľov predniesol veľmi pekný príhovor olsztynský básnik Stefan Polom. Miesto posledného odpočinku Zbigniewa Nienackeho sa tak nachádza priamo v mazúrskom kraji, ktorý miloval, a v ktorom prežil posledných 27 rokov svojho života.
Aj napriek tomu, že tejto tragickej udalosti už predchádzali dva Zbigniewove infarkty, stále mal plány do budúcnosti. Okrem už spomínaného nedokončeného príbehu o pánu Tragáčikovi, zanechal rozpísaný aj kriminálny román „Dievča z motela“.
Je samozrejmosťou, že na pohreb pricestovala Zbigniewova zákonná manželka Helena. Alicja nechcela vyrábať žiadne senzácie pre novinárov, a preto sa samotného obradu radšej nezúčastnila. Po pohrebe sa obe ženy stretli a dohodli sa na tom, že Alicja zostane bývať v Jerzwalde a bude sa starať o dom. Zbigniew Nienacki totiž zanechal testament, ktorý mala Alicja vo svojich dokumentoch. V ňom Zbigniew Nienacki vlastnou rukou napísal: „21.04.92 r. Testament. Týmto prehlasujem, že nehnuteľnosť v Jerzwalde, obecný úrad Zalewo, zostane natrvalo v správe Alicji Janeczek, bytom v Ilawe, na ul. Baczynského... Týmto prehlasujem, že vlastníctvo nehnuteľnosti v Jerzwalde neprenášam na Alicju Janeczek, ale ustanovujem ju zakladateľom a kustódom múzea Zbigniewa Nienackého. Z toho vyplýva, že bez jej súhlasu nebude možné tento objekt predať. Všetky náklady na chod múzea budú hradené z autorských honorárov. Zbigniew Nowicki. 21.04.92 r.“
Helena ubezpečila Alicju, že súhlasí s vytvorením Zbigniewovho múzea v Jerzwalde. Zdalo sa, že všetko prebehne bez zbytočných komplikácií. Medzitým však už v Lodži v tichosti začalo dedičské konanie zo zákona. Padlo rozhodnutie, že posledná vôľa Zbigniewa Nienackého je len osvedčenie vôle a nie právoplatný testament. Všetok majetok, ktorý zostal po Zbigniewovi, vrátane domu v Jerzwalde, takto pripadol manželke Helene a synovi Marekovi. Helena prechovávala zdanlivú priazeň voči Alicji len do nadobudnutia právoplatnosti dedičského konania. Jej pomsta nenechala na seba dlho čakať.
K prvému konfliktu došlo v júli 1995. Vtedy zatelefonovala pani Nowická Alicji a požiadala ju, aby si zbalila veci a opustila dom. Na druhý deň, zavčas zrána, sa v Jerzwalde zjavila osobne, v sprievode svojho syna, a prikázala Alicji, aby sa okamžite vysťahovala. Alicja nesúhlasila, a tak Nowickí privolali na pomoc políciu. Policajti vysvetlili Alicji, že pokiaľ nie je v Jerzwalde riadne prihlásená k pobytu, musí sa vysťahovať. Neostalo jej nič iné, ako opustiť dom, v ktorom prežila 25 rokov a vrátiť sa k rodičom. Ešte niekoľkokrát Alicja pricestovala do Jerzwaldu s túžbou porozprávať sa s Helenou, ale tá na ňu zakaždým zavolala políciu. Raz ju dokonca odvážali v putách. Za vniknutie na pozemok dostala pokutu 400 zlotých, tá jej však bola odpustená, pretože v tom čase bola jej jediným príjmom podpora vo výške 100 zlotých...
Alicja sa rozhodla postúpiť celú vec na súd. Tým skôr, že vdova po spisovateľovi už začala zháňať kupca na dom. Ani na súde však nebola úspešná. Tam, kde sa na formulároch vyplňuje kolónka zamestnanie, si Alicja od tej doby píše „kustód“. Jedným z posledných Alicjiných pokusov bolo presadiť vznik múzea za pomoci Ministerstva kultúry. Medzitým sa však už Helene podarilo predať dom v Jerzwalde, a tak všetky pokusy o naplnenie poslednej vôle Zbigniewa Nienackého napokon stroskotali. Chvíľu sa ešte hovorilo aspoň o vzniku pamätnej izby, ale nič z tých plánov nevyšlo. Strojopisy, rukopisy, ako aj korešpondencia po Zbigniewovi Nienackom skončili v múzeu Warmie a Mazúrska, osobné veci si z Jerzwaldu odviezla manželka Helena...
Ťažko posúdiť, či z Heleninej strany naozaj išlo len o osobnú pomstu, alebo v tom bola túžba po peniazoch. Prevádzka takého múzea určite nie je lacnou záležitosťou a pravidelne prichádzajúce tantiémy sa predsa dajú využiť aj inak. Nezvratným faktom však zostáva, že múzeum Zbigniewa Nienackého neexistuje. Na jeho bývalom dome je pamätná tabuľka s nápisom: „V tomto dome v rokoch 1967 – 1994 žil a pracoval spisovateľ Zbigniew Nienacki.“ Nový majiteľ domu pán Bohuslaw Godycki využíva dom ako víkendovú chatu. V jednej z miestností zhromaždil všetky veci, ktoré tu zostali po spisovateľovi. (Kreslo, písací stroj, nábytok, knihy...) Vopred ohláseným návštevníkom túto miestnosť sprístupnil, a tak si fanúšikovia tvorby Zbigniewa Nienackého môžu poprezerať aspoň týchto niekoľko vecí, ktoré pripomínajú život ich obľúbeného spisovateľa. Ako sám hovorí, návštevníkov zase nie je až tak veľa. Mnoho ľudí ani nevie, kde stojí dom, v ktorom vznikali vari tie najpútavejšie literárne dobrodružstvá 20 storočia. Najčastejšími návštevníkmi v Jerzwalde bývajú spravidla členovia internetového fan klubu www.nienacki.art.pl...

Neďaleko vôd majestátneho Jezioraka môžete za šumenia vetra v korunách líp navštíviť hrob s veľkou kamennou platňou. Často pri ňom nájdete čerstvé kvety. Stará sa oň dlhoročná družka Zbigniewa Nienackého Alicja Janeczek...

(...na pokračovanie)

Zbigniew Nienacki - 5 časť (Alicja)

2006-12-21T14:00:00.000+01:00

Zbigniew Nienacki bol v Poľsku známy ako zástanca feminizmu. Ženy, ktoré tvorili neodmysliteľnú súčasť jeho života mal veľmi rád, a nezriedka vystupoval ako ich ochranca. Napriek tomu tvrdil, že zrovnoprávnenie s mužmi im určitým spôsobom ublížilo. Ženy teraz musia pracovať na plný úväzok v zamestnaní a popritom musia ešte vychovávať deti a viesť domácnosť. Okrem toho sú, pre svoju túžbu po láske, oveľa ľahšie zraniteľné a častejšie zneužívané ako muži.
Na otázky novinárov, či bol niekedy aj on zamilovaný a kto je jeho životnou láskou, vždy odpovedal veľmi vyhýbavo. Nechcel hovoriť o svojich osobných zážitkoch. Odvolával sa pritom na to, že ako každý človek, aj on má právo na ochranu súkromia, ktoré si vždy starostlivo strážil. Oddeľoval svoj súkromný život od života verejného. Pri stretnutiach s mladými čitateľmi vždy veľmi rád odpovedal na všetky otázky, fotografoval sa s nimi a ochotne rozdával autogramy. Tvrdil, že starať sa o mládež je spisovateľova povinnosť. Ak sa však k jeho domu v Jerzwalde priblížili neohlásení zvedavci, najmä z radov novinárov, málokedy mali to šťastie porozprávať sa priamo s ním. Jednoduchou, ale účinnou ochranou mu boli dogy Protazy a Gerwazy pobehujúce po dvore. Okrem týchto podľa Zbigniewa, roztomilých havkáčov, tu bol ešte niekto, kto sa staral o spisovateľove súkromie. Bola to Alicja.
Po príchode do Jerzwaldu sa Zbigniew rozhodol začať úplne nový život. Rozišiel sa so svojou nemilovanou (tak nazýval svoju zákonitú manželku Helenu) a začal si vychutnávať slobodu. Často chodieval do Ilawy na obedy a, keďže bol veľkým sukničkárom, pozoroval a zvádzal slečinky, ktoré sa prechádzali po meste. Jedného letného dňa roku 1969 prišiel rad aj na Alicju. Keď sa zoznámili, Ala mala sedemnásť a Zbigniew štyridsať. Ako sama spomína, Zbigniew bol šarmantný a elegantný pán. Autom prichádzal pred blok, v ktorom bývala spolu s rodičmi. Bol dobre situovaný, tajomný a nikto ani len netušil, prečo sa presťahoval z mesta na vidiek. Ona, vtedy ešte neskúsená a naivná, si myslela, že je špión. Jeho nadbiehanie jej samozrejme lichotilo a cítila sa vtedy ako veľká dáma.
Po viac ako dvojročnom vzťahu jej Zbigniew navrhol, aby sa nasťahovala k nemu, do Jerzwaldu. Všetky matky jej kamarátok ju v okamihu odsúdili. Nazvali ju „milenka pána spisovateľa“. Ala sa tým radšej vôbec nezaoberala. Jej rodičia potrebovali desať rokov na to, aby uznali tento vzťah. Rodina v Nemecku, ktorá mala v pláne dobre ju vydať za vynikajúcu partiu, nedokázala ani po rokoch stráviť to, že Ala márni svoj život vo vzťahu bez budúcnosti.
V Jerzwalde nemala príliš ľahký život. Dom bol zariadený skromne, bez tečúcej vody, ktorú bolo treba nosiť zo studne. Nezáležalo jej však na komforte. So Zbigniewom bola šťastná. Viedla mu domácnosť a vo voľných chvíľach sa venovala maľovaniu. Bola jeho priateľkou, milenkou, dôvernicou, gazdinou, ochrankyňou, i múzou zároveň...
Marek Wierzbicki vo svojich spomienkach na spisovateľa píše, že Ala bola nekompromisným strážcom súkromia Zbigniewa Nienackého. Ako príklad uvádza svoju prvú návštevu v Jerzwalde. Zbigniew, ktorý sa dobre poznal s Marekovým otcom, ich oboch pozval, aby sa niekedy zastavili u neho doma, v Jerzwalde. Samozrejme, že prišli neohlásení a Zbigniew nebol doma. Privítali ich dve vrčiace dogy. Ala na ich otázku, kde by našli Nienackého, odpovedala ako vždy: „Nie je doma, neviem kedy sa vráti. Nemáte na čo čakať.“ Potom, ako jej vysvetlili kto sú a po čo prišli, Ala ihneď zmenila tón a ich návštevy v Jerzwalde sa stali pravidlom...
Helena Nowická, manželka spisovateľa, o ktorej Alicja hovorila ako o inteligentnej, sčítanej a spoločenskej žene, prichádzala do Jerzwaldu dva až tri razy do roka na niekoľko dní. Pomáhala Zbigniewovi pri obstarávaní literatúry potrebnej k písaniu. Ten vždy presne vedel, kedy Helena príde. Na ten čas Alicja zakaždým odcestovala k rodičom. Či vedela Helena o Alicji? Určite, ale jej filozofiou bolo nemiešať sa do týchto záležitostí a tvárila sa, akoby o ničom nevedela. Tak isto Alicja nikdy nezaťažovala Zbigniewa rečami o rozvode. Nikdy sa neodvážila kaziť vzťah, ktorý mali Zbigniew a Helena. Bolo medzi nimi veľké priateľstvo a Ala ho rešpektovala. Zbigniewa často navštevoval aj jeho jediný syn Marek, ktorý sa s Alicjou rýchlo spriatelil. Keď sa oženil, prichádzal do Jerzwaldu pravidelne aj so svojou rodinou.
Hoci to nebolo verejnosti príliš známe, práve Alicja Janeczek bola tou, ktorá prežila so Zbigniewom Nienackým viac ako štvrťstoročie. Ona bola tou, ktorá vedela o každom jeho probléme a trápení. Ona bola tou, ktorá spolu s ním zdieľala každodenné radosti i starosti. Ona bola tou, ktorá sa o neho starala až do konca života. Navždy však zostala len „milenkou pána spisovateľa“...

"Ženy hrali v mojom živote veľkú úlohu. Pretože boli ku mne vždy dobré, aj v mojich príbehoch nájdete mnoho žien, ktoré si zaslúžia pozornosť."
(Zbigniw Nienacki - Zajrzeć do wnetrza - rozhovor z r. 1988)

(...na pokračovanie)

Pán Tragáčik a Strašidelný kaštieľ

2006-11-16T11:15:00.000+01:00

Dostali sme sa k príbehu, ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku 1969. Zbigniew Nienacki ho dopisoval už v Jerzwalde. Tento príbeh sa vymyká z bežnej šablóny (ak sa vôbec dá o šablóne hovoriť) príbehov o pánu Tragáčikovi. Nepatrí medzi Tomaszove prázdninové dobrodružstvá. Odohráva sa na jeseň, poväčšine za chladných, upršaných dní, na tajomnom a ponurom mieste, v bývalom kaštieli slobodomurárov, ktorý ukrýva nejedno tajomstvo. Na rozdiel od typických letných príbehov, ktoré Tomasz prežíva počas dovolenky, do „Strašidelného kaštieľa“ prichádza pracovne, ako kustód novovznikajúceho múzea. Miesto, kde sa príbeh odohráva, sa ukrýva pod fiktívnym, v Poľsku veľmi často sa vyskytujúcim názvom Janówka. Vieme len toľko, že naša Janówka leží neďaleko mestečka P. v lódžskom kraji.
Strašidelný kaštieľ sa číta na jeden dúšok. Atmosféra, ktorú Zbigniew Nienacki v tomto príbehu vytvára je nenapodobiteľne čarovná. Dokáže čitateľa opantať a vtiahnuť do deja takým spôsobom, že sa mu nechce odtrhnúť zrak od knihy a vrátiť sa späť do reality. Maximálne si medzi jednotlivými kapitolami dokáže odbehnúť zajesť neodmysliteľnú praženicu s klobáskou, ktorá sa dočasne stáva čitateľovým najobľúbenejším jedlom.
Mnohí čitatelia si pri slovách „Strašidelný kaštieľ“ predstavia Bigosa s červenou gitarou v ruke. Zbigniew Nienacki písal tento príbeh v čase, keď sa v Poľsku po uliciach preháňali stovky Bigosov. Zachytáva tu určitý obraz, ktorý v tom čase charakterizoval mladých ľudí v strednej Európe. Robí to prijateľnou, humornou formou. Aj z toho vidieť, že Nienacki bol človek, ktorého sa hlboko dotýkali dobové spoločenské udalosti.
Okrem Bigosa, ktorý je mojou srdcovou záležitosťou, slečny Marysie, ktorá je vari tou najcharakteristickejšou postavou pre Tomaszove príbehy, či slečny Wierzchonovej – elegantnej, mladej, ambicióznej spolupracovníčky, v „Strašideľnom kaštieli“ prvý raz stretávame aj miláčika nežného pohlavia Waldemara Baturu. Batura je postava, ktorá očividne Tomasza vo všetkom prevyšuje. Má úspech u žien, v podnikaní a v živote vôbec. Ako sa nezainteresovanému čitateľovi môže zdať - Tomasz mu nesiaha ani po päty. Zdanie však klame a zo záverečnej konfrontácie vychádza Tomasz vždy ako víťaz. Batura je v týchto príbehoch vykreslený naozaj starostlivo, a hoci je v Nienackého knihách záporným hrdinom, vyniká osobným šarmom a vždy vystupuje ako gentleman. Je pre Tomasza protivníkom na úrovni. Tomasz vo väčšine prípadov bojuje s nadmerne inteligentnými protivníkmi. Práve preto nemusí siahnuť po zbraniach a násilí, ale víťazí pomocou inteligencie a dôvtipu. Možno aj to je jedným z dôvodov úspechu príbehov z pera Zbigniewa Nienackého.
Čitatelia príhod pána Tragáčika sú zvyknutí na to, že jeho príbehy sa odohrávajú na reálnych miestach, a preto niet sa čomu diviť, že sa aj členovia poľského internetového fan klubu Zbigniewa Nienackého vydali hľadať tajomnú Janówku. Výsledky ich snaženia sú celkom zaujímavé. Stopy ich zaviedli najprv do Nowého Mesta nad Pilicou, ktoré leží od Lodže 85 km smerom na juhovýchod. Zároveň je vzdialené od Waršavy 81 km a od tajomného P. - čiže Piotrkowa - 73 km. V Nowom Meste sa nachádza palác, ktorý je síce na prvý pohľad väčší, ako ten opísaný v „Strašidelnom kaštieli“, ale jeho poloha, park, v ktorom sa nachádza, hospodárske budovy patriace k objektu, blízkosť rieky, či cesta k neďalekému rekreačnému stredisku, nútia aby bol podrobnejšie preskúmaný. Palác bol vybudovaný v druhej polovici 18. storočia pre generála Franciszka Granowského a v roku 1795 sa stal majetkom rodiny Malachovskej. Jedným z jeho majiteľov bol Jan Malachowski, majster obradov Lóže rytierov hviezdy. Neskôr pripadol palác Gustawovi Blawdziewiczovi, ktorý počas druhej svetovej vojny kolaboroval s Nemcami. Po vojne bol väznený a zabitý. Jeho žena so synom ušli do Francúzska a neskôr do Anglicka. V tom čase v paláci vzniká lýceum. Pred prevzatím paláca štátom sa v ňom nachádzalo len niekoľko vzácnych obrazov a nábytok, ktorý nepredstavoval veľkú historickú hodnotu. V roku 1952 sa lýceum presťahovalo a palác sa stal rekreačným strediskom pre deti a mládež. Pretože bol využívaný len v lete, začal pomaly chátrať. Novým užívateľom paláca sa stala lódžska firma Elwro, ktorá sa snažila zachrániť objekt pred úplnou devastáciou. Po zmene režimu v Poľsku, firma stratila záujem financovať budovu. Palác sa stal ohniskom vandalizmu a v obave, aby nebol úplne zničený boli na ňom pozatĺkané okná i dvere. Dedičia po Gustawovi Blawdziewiczovi, neboli v stave zaplatiť právnikov, ktorí ich zastupovali pri sporoch o dedičstvo, a tak sa zdá, že palác i park sa stali súčasťou honorára advokátov. Želaním syna Gustawa Blawdziewicza bolo, aby mesto zriadilo v paláci múzeum. Dohoda s právnikmi zrejme nebola cekom v poriadku, a tak má teraz na zisk paláca i parku veľkú šancu mesto...
Kedže sa palác ako vzor Nienackého Janówky zdal našim prieskumníkom príliš veľký, začali sa vypytovať, či sa v okolí nenachádza nejaký iný objekt, ktorý by sa naň hodil lepšie. Zistili, že v neďalekých Legoniciach, pri ceste do Domaniewic, sa nachádza kaštieľ rodiny Zdziarskej, ktorý bol postavený v roku 1827. Tento na prvý pohľad oveľa viac zapadá do ich predstavy o „Strašidelnom kaštieli“. Kaštieľ stojí na neveľkej vyvýšenine, je murovaný a natretý na bielo. Po druhej svetovej vojne bol znárodnený a až do roku 1992, keď bol vrátený pôvodným majiteľom, v ňom bola škola. Z jeho pôvodného zariadenia sa nezachovalo prakticky nič.
Po zistení týchto faktov vytvorili členovia fan klubu svoju vlastnú - veľmi odvážnu - ale zaujímavú teóriu o vzniku námetu epizódy o „Strašidelnom kaštieli“. Kedysi dávno, jedného novembrového dňa v druhej polovici šesťdesiatych rokov, navštívil Zbigniew Nienacki základnú školu v Legoniciach. Na konci návštevy deti zahrali hosťom divadlo - Balladinu. Nocľah bol zabezpečený v Nowom Meste v paláci Jana Malachovského. V starej studenej budove, kde sa nekúrilo, sa určite našlo niečo na zahriatie. Napríklad fľaša starého burgundského... Keďže Zbigniew Nienacki nepatril medzi prívržencov alkoholu, nasledujúce dopoludnie mohlo mať pokojne priebeh, ako v „Strašidelnom kaštieli“. Až do poludnia sa cítil zle a bolela ho hlava, šiel sa teda poprechádzať do parku, aby sa na čerstvom vzduchu zbavil bolesti hlavy.
Po dôkladnej prehliadke areálu je jasné, že rozloženie objektov v knihe zodpovedá tomu skutočnému. Na to, aby sme však dostali úplný obraz „Strašidelného kaštieľa“, musíme si na mieste paláca Jana Malachovského v Novom Meste predstaviť kaštieľ z Legoníc. Poľskí fanúšikovia sa pokúsili túto svoju teóriu overiť priamo v škole v Legoniciach. Škola však už bola zavretá a kronika, v ktorej by sa mohla nájsť nádejná stopa po spisovateľovej návšteve, bola už v tom čase nedostupná. Bývalá riaditeľka školy, ktorú sa im podarilo vypátrať si nevedela na prípadnú návštevu Zbigniewa Nienackého spomenúť.
Čo je však veľmi zaujímavé a zapadá do celej tejto odvážnej hypotézy, je príbeh, na ktorý členovia fan klubu narazili priamo v Nowom Meste. Človek, ktorý im ho vyrozprával bol jeho očitým svedkom. Písal sa rok 1945, v Kruszyne pri Czestochowej v majetku rodiny Lubomirskej sa nachádzal detský domov, v ktorom dotyčný býval. V tom čase mal 13 rokov. Po vypuknutí druhej svetovej vojny majitelia paláca v Kruszyne vycestovali za hranice. Palác obsadili Nemci a zriadili v ňom rekreačné stredisko pre dôstojníkov. Až do obsadenia Rusmi bol majetok prakticky neporušený. Po prechode frontu však už nebol práve v najlepšom stave. Jedného novembrového dňa k palácu prišli tri nákladné autá a jeden osobný automobil vtedajšej bezpečnostnej služby. Bezpečnostná služba priviezla do paláca dvoch veľmi dobitých civilistov. Prvým bol lokaj panstva rodiny Lubomirskej, druhým remeselník, ktorý v paláci, ešte pred vojnou, vykonával rekonštrukčné práce. Lokaj zaviedol všetkých priamo do bálovej sály a remeselník otvoril tajné dvere, cez ktoré sa dalo prejsť do druhej miestnosti. Tá zohrávala počas vojny úlohu tajnej skrýše. Obrovský poklad odviezli na troch vojenských nákladných autách. Dnes, keď rodina Lubomirska opäť získala svoj palác do vlastníctva, vysvitlo, že veci zo skrýše sa nikdy neobjavili v žiadnom múzeu. Skončili teda ako lup funkcionárov vtedajšej bezpečnostnej služby. Zbierky obsahovali predmety zo zlata a drahých kameňov, ktoré sa nikdy neobjavili v obehu, ani v zbierkach súkromných zberateľov nikde v Európe. Zdá sa, že lupiči buď nedocenili historickú a umeleckú hodnotu zbierok, kamene povyberali a zlato roztavili, alebo prišli na to, že jednotlivé artefakty sú naozaj unikátne, a takýmto spôsobom sa postarali o to, aby neboli nikdy odhalení. Členovia fan klubu neboli jediní, komu svedok tohoto príbehu rozpovedal, čo pred mnohými rokmi videl. Je možné, že tento príbeh kedysi dávno porozprával aj Zbigniewovi Nienackému a hoci je to všetko naozaj len v rovine priveľmi odvážnej hypotézy, myslím si, že takéto vysvetlenie vzniku námetu pre „Strašidelný kaštieľ“ by sa nám, priateľom tvorby Zbigniewa Nienackého a jeho tajomných záhad, naozaj páčilo.

Pán Tragáčik a templári

2006-10-17T08:57:00.000+02:00

Pre väčšinu slovenských priaznivcov bola práve epizóda o templároch prvým stretnutím s pánom Tragáčikom. O jej vysokej úrovni vôbec nemusíme diskutovať. V Poľsku je to jeden z najúspešnejších dielov celej série. Na Slovensku, zdá sa, absolútna jednotka.
Ide o ukážkový diel zo série o pánu Tragáčikovi. Celý dej je postavený na odhaľovaní záhady týkajúcej sa legendárneho pokladu templárov. Nechýba v ňom napätie, akcia, dobrodružstvo, záhady, krásna príroda a ani Nienackého láskavý humor, ktorý som zatiaľ ešte nespomínal, ale bez ktorého si knihy o pánu Tragáčikovi neviem vôbec predstaviť. Stačí len spomenúť zdieranie z kože, blúdivé prúdy či pána Lekvárika a každému čitateľovi sa na tvári objaví úsmev. Nikde v predchádzajúcich príspevkoch som sa Nienackého humorom nezaoberal, pretože je pre jeho knihy tak prirodzený, že som ho vždy považoval za úplnú samozrejmosť. Táto téma by si určite zaslúžila samostatnú kapitolu, veď určite ste sa aj vy niekedy pristihli, že sa pri čítaní pána Tragáčika nenápadne usmievate.
Myslím, že v tomto prípade sa nemusíme zaoberať obsahom epizódy. Skôr sa radšej pozrime, kde sa dej odohráva. Príbeh sa začína pri dedinke Milkokuk, ktorej skutočný názov je Wilkokuk. Wilkokuk sa nachádza pri jazere Zelwa na severovýchode Poľska, blízko hraníc. Veď to poznáte. Jednoducho keď pôjdete cestou z Augustowa smerom na Sejny, v dedinke Giby zahnete doprava, prejdete popri jazere Pomorze, cestou cez les sa dostanete k úskemu pásu zeme, ktorý oddeľuje jazerá Zelwa a Wilkokuk a po chvíľke zbadáte prvé domy, ktoré nestoja vedľa seba v rade, ale sú roztrúsené po okolí. Hoci po mnohých rokoch nie je už všetko presne tak ako v knihe, novinárske rekreačné stredisko, odkiaľ Tomasz na svojom vehikli vyrazil cez jazero k domčeku učiteľa, je skutočné a doteraz stojí na brehu neďalekého jazera Pomorze. Dej príbehu sa postupne presúva do Malborku, ktorý leží na severe Poľska, neďaleko Elblagu, v polovici cesty medzi Jerzwaldom a Gdanskom. Návštevníkom zámku pri bežnej prehliadke ukazujú aj Kiejstutovu celu, v ktorej nedobrovoľne nocoval pán Tragáčik. Väčšina opisov miest, kde sa odohráva dej „templárov“ sa zhoduje so skutočnosťou. S pochopiteľných dôvodov však autor ukončuje dej vo fiktívnej dedinke Kortumowo. Viem si predstaviť, čo by sa asi dialo, keby Kortumowo nebolo vymyslené, ale opísané tak jasne ako Wilkokuk. Zrejme by sa tam zišli hľadači pokladov z celej Európy! Najmä, keď ten skutočný poklad určite leží ešte niekde v zemi...
Pre slovenského čitateľa bude zaujímavé spomenúť aj zopár menej známych súvislostí s príbehom o templároch.
V roku 1959 v týždenníku Odglosy vyšli dva články o pokladoch, pri ktorých nie je uvedené meno autora. Články sa zaoberajú niekoľkými objavenými i neobjavenými pokladmi na území Európy. Je tam spomínaný aj poklad templárov. A nie len to: V článku sú uverejnené znaky templárov, ktoré nakreslila Karen Tomaszovi, v knihe o pánu Tragáčikovi. Možno by nebolo až také ťažké uhádnuť meno autora článkov... Ak by ním aj nebol Zbigniew Nienacki, tak ho určite aspoň čítal a inšpiroval sa ním. Veď v Odglosoch v tom čase pracoval.
V roku 1971 mal v Poľsku premiéru televízny seriál „Pán Tragáčik a templári“. Seriál mal hviezdne obsadenie. Úlohy Tomasza sa zhostila veľká hviezda poľskej kinematografie Stanislaw Mikulski. Karen si zahrala nemenej populárna Ewa Szykulska. Seriál, ako to už býva, nebol úplne presným sfilmovaním knižného príbehu o „templároch“. Čo je však dôležité, scenár napísal osobne Zbigniew Nienacki. Natáčalo sa v samotnom Malborku a aj v Radzyne pri meste Grudziadz, ktoré leží južne od Malborku. Pre obyvateľov Radzynu to bola udalosť, na ktorú spomínajú dodnes. Seriál bol čierno-biely. Pre jeho potreby sa tvorcom podarilo postaviť celkom slušný vehikel, ktorý mal podvozok z Volkswagenu ešte z 50-tych rokov. Dá sa povedať, že tento seriál bol asi najúspešnejším pokusom o sfilmovanie Tomaszových príhod. Hlavní predstavitelia seriálu sa aj s vehiklom ešte donedávna zúčastňovali na mnohých charitatívnych a spomienkových akciách. Na jednej z nich, ktorá sa konala v Grudziadzu, v roku 2001 sa toto legendárne auto zrazu ocitlo v plameňoch. Aj napriek rýchlemu zásahu hasičov mu stihlo poriadne obhorieť vnútro. Príčinou bol pravdepodobne elektrický skrat.
Vďaka seriálu došlo v Poľsku k veľkému spopularizovaniu pána Tragáčika. Mnoho ľudí, práve po jeho odvysielaní, siahlo po knihe. V mnohých prípadoch to však ako prvá nebola kniha „Ostrov zločincov“, ale „Pán Tragáčik a templári“. Takto vlastne pre nastupujúcu generáciu mladých poľských čitateľov, boli „templári“ prvým stretnutím s pánom Tragáčikom. Presne tak, ako u nás. Zhodou okolností práve v tomto príbehu po prvý raz oslovia harceri hlavného hrdinu menom pán Tragáčik. Zároveň sú „templári“ jedným z najnapínavejích dielov celej série. Tomasz v ňom dokonca takmer príde o život.
Mám pocit, že naozaj málokto po prečítaní tohto príbehu nesiahne po ďalšom. Zrejme ani nemá význam pýtať sa, či sa vám „templári“ páčili. Veď, pokiaľ boli práve „oni“, kedysi dávno, váš prvý kontakt s Tomaszom a vy ste sa po toľkých rokoch ocitli na tejto stránke, je nadovšetko jasné, že je to vynikajúci príbeh...

Zbigniew Nienacki - 4 časť (pán Tragáčik)

2006-09-20T08:40:00.000+02:00

Nestretol som veľa ľudí, ktorí čítali pána Tragáčika, ale tí, ktorí ho čítali sa o ňom vyjadrujú len v pozitívach. Zatiaľ nepoznám nikoho, kto by toto roztomilé dielko čítal a nemiloval ho. Pán Tragáčik, ktorý nemal zo začiatku u kritiky na ružiach ustlané, dokázal za takmer polstoročie svojej existencie, umlčať kuvičie hlasy a stal sa fenoménom. V Poľsku je dodnes šialene populárny. Každý jeden diel vyšiel v niekoľkých vydaniach, takže fanúšikovia, ktorí chcú zozbierať jednotlivé série sa musia naozaj dobre obracať. Postava pána Tragáčika nevznikla len tak náhodou. Autor si na jej vytváraní dal naozaj záležať a vložil do nej celý svoj talent a um. V predchádzajúcich príspevkoch som už spomínal, že poľská literatúra 50-tych rokov bola nezáživná a zväčša ju tvoril monológ hlavného hrdinu. Samozrejmosťou bola jej spolitizovanosť. Keďže Zbigniew Nienacki nemal ani najmenšiu chuť premrhať svoj talent takýmto spôsobom, rozhodol sa, že bude písať pre mládež. Jeho túžbou bolo písať dobrodružné príbehy. Sám vyrastal na príbehoch Julesa Verna, ktorý bol jeho vzorom. Najobľúbenejším príbehom Zbigniewovho detstva bol Tajomný ostrov, ku ktorému sa neustále vracal. Práve preto boli jeho prvé literárne diela ako „Uroczysko“, „Atanarichov poklad“, alebo „Povolenie na dovoz leva“ určené predovšetkým mladému čitateľovi. A hoci už v týchto príbehoch vystupuje Tomasz, ktorý lúšti záhady tajomného Albazinu, či nachádza vzácny relikviár, samotný pán Tragáčik sa objavil až v roku 1964.
Zbigniew Nienacki sa po zrelej úvahe rozhodol vytvoriť hrdinu, ktorý bude pre čitateľa zaujímavý nielen svojím konaním a dobrodružnými príhodami, ktoré zažije, ale predovšetkým svojím samotným zjavom, povahou a charakterom. V rámci prípravy série o pánu Tragáčikovi Nienacki preštudoval všetky úspešné svetové literárne diela pre mládež. Od Julesa Verna až po Karla Maya. Zosumarizoval všetky klady i zápory hrdinov a vyselektoval si všetky znaky, ktoré sa v dielach zhodovali. Poznatky, ktoré nadobudol týmto spôsobom, dokázal pri písaní série veľmi vhodne a citlivo uplatniť. Keďže autor pána Tragáčika nechcel len zabávať, ale predovšetkým vychovávať, vzdelávať a viesť mladých ľudí, dal Tomaszovi do vienka mnoho vynikajúcich vlastností a spravil z neho človeka vysokých morálnych hodnôt. Ako sám Zbigniew povedal: „Pán Tragáčik to je ideál. Má všetky vlastnosti, ktoré by som chcel mať i ja.“
Zbigniew zistil, že všetci úspešní hrdinovia svetovej literatúry pre mládež, boli niečím výnimoční. Buď vynikali nejakou nadprirodzenou vlastnosťou, extrémnou šikovnosťou, alebo vlastnili nejakú výnimočnú rekvizitu, ktorá ich odlišovala od ostatných. Tak napríklad Tarzan rozumel reči zvierat, Wilhelm Tell vedel dokonale strieľať z kuše, kapitán Nemo zase disponoval ponorkou a hrdina príbehov Karola Maya vlastnil bezkonkurenčnú henryovku. Práve na základe týchto poznatkov, posadil Zbigniew svojho hrdinu do „čudného“ vehikla, pričom dokázal naplno využiť svoj talent a vytvoril tak Old Shatterhanda v realite Poľska druhej polovice 20. storočia.
Toto všetko je geniálne jednoduché a pritom tak prepracované, že žiadny čitateľ, ktorému sa pán Tragáčik dostane pod ruku, neodolá. O vysokej úrovni celej série svedčí aj to, že nebola písaná násilne pod tlakom termínov, ale jednotlivé časti pribúdali postupne, v takých časových intervaloch, aké autor potreboval. Medzi jednotlivými časťami „Samochodzika“ napísal mnoho diel, prevažne pre dospelých čitateľov.
Hoci jednotlivé diely majú svoju charakteristickú stavbu, každý z nich je niečím jedinečný. Či už prostredím, v ktorom sa odohráva dej, alebo priamo témou, ktorá vždy zodpovedá momentálnym trendom doby, v ktorej bol príbeh napísaný. Takto napríklad príbehy odohrávajúce sa v rôznych lokalitách Poľska, podnecovali mladých ľudí k cestovaniu a spoznávaniu krajiny. Väčšina z nich bola napísaná v čase začínajúceho rozvoja motorizácie v Poľsku. Nienacki dával jednoznačný návod pre rodičov, kam majú vyraziť s deťmi na prázdniny. Veď predsa, vydať sa po stopách pána Tragáčika, znamená prežiť nezabudnuteľné prázdninové príbehy. Čitatelia môžu takto precestovať celé Poľsko, a nie len to. V niektorých príbehoch môže čitateľ spolu s Tomaszom nahliadnuť aj do cudziny. Veľmi úspešné boli časti, ktoré sa odohrávali v Prahe, Francúzsku či Kolumbii. Nesmieme zabudnúť ani na návštevu Západného Nemecka. Autor samozrejme vždy tieto krajiny osobne navštívil, a tak opisy, ktorých je v jeho príbehoch neúrekom, vychádzajú z reality. Mnohí novinári kládli Zbigniewovi Nienackému tú istú otázku. Či si nemyslí, že dlhé opisy prírody a historické výklady v jeho knihách nenudia mladého čitateľa? Či mu nevadí, že tieto časti zväčša mladý čitateľ preskočí? Odpoveď poznáme všetci. Pán Tragáčik nie je písaný len pre mládež. Zbigniew na to odpovedal asi takto: „Moji čitatelia, ktorí vyrástli na pánu Tragáčikovi, sa k týmto knihám pravidelne vracajú. Ak, ako deti, preskakovali niektoré opisy, teraz, už ako dospelí, sa veľmi radi vracajú práve k nim...“
Každá jedna téma v Nienackého knihách bola skutočne starostlivo vybratá. Autor ju mal vždy vynikajúco naštudovanú a ponúkal čitateľovi informácie na najvyššej úrovni. Tak napríklad v príhodách, ktoré sa odohrávajú na Mazúrskych jazerách nechýba okrem presných geografických údajov aj oboznámenie čitateľa so základmi plachtenia. Všetky údaje presne kopírujú realitu. Ani pri plachtení nie je nič, čo by čitateľa uviedlo do omylu. Sám autor totiž, vlastnil dve jachty. Najprv to bola drevená jachta Omega, typ alfa, ktorú si zaobstaral začiatkom 70-tych rokov. Niesla meno „Moby Dick“ (s jedným b) a bola presne taká istá, ako „Krasula“, na ktorej sa v epizóde „Zlatá rukavica“, preháňal po vlnách Jezioraka pán Tragáčik. Jachta slúžila spisovateľovi až do roku 1983, keď sa ju rozhodol vymeniť za nový model z plastov, Orion. Starú jachtu predal riaditeľovi Mestskej Knižnice v Ilawe, pánovi Wieslawovi Niesiobedzkému. Nová loď samozrejme nemohla dostať iné meno ako „Pan Samochodzik“.
Na základe podnetov od čitateľov sa Zbigniew rozhodol spracovať aj tému UFO. Tému prediskutoval s odborníkmi na UFO a ľuďmi zaoberajúcimi sa sci-fi literatúrou. Aby bol dej príbehu čo najviac posadený do reálneho prostredia, vycestoval na jeden mesiac do Kolumbie. O tri roky neskôr vydal knihu pod názvom „Pán Tragáčik a človek z UFO“, v ktorej ponúkol naozaj zaujímavý pohľad na túto tému.
Aj vystupovanie psov v príbehoch malo pre autora svoj význam. Sám ich počas svojho pôsobenia v Jerzwalde choval niekoľko. Vždy to boli dogy, ktoré mal veľmi rád. Boli medzi nimi dogy modré i dogy harlekíni. Najslávnejším Zbigniewovím psom bol samozrejme Protazy (na obrázkoch), ktorého si prostredníctvom pána Tragáčika obľúbili všetci čitatelia.
V Poľsku boli veľmi populárne príbehy, ktoré sa odohrávali v zahraničí. Málokto však vie, že k príbehu „Tajomstvo nad tajomstvami“, ktorý sa odohráva v bývalom Československu, prevažne v Prahe, mal pribudnúť aj príbeh zo Slovenska. Autor o ňom naozaj seriózne uvažoval. Veď na Slovensku mal Tomasz mnoho priaznivcov. Čakal teda na vhodný námet, ktorý by za to stál. Bolo to však až v období, keď dopísal „Človeka z UFO“ a ako si môžeme domyslieť, tento nápad už autor nezrealizoval. Bolo to obdobie, v ktorom sa viac venoval tvorbe pre dospelých čitateľov. Dôvod bol jednoduchý. Jeho mladí čitatelia, ktorí vyrástli na príbehoch o pánu Tragáčikovi, už dávno dospeli. Stále však túžili po kvalite Nienackého diel. Ďalším z dôvodov bolo aj to, že vďaka pánovi Tragáčikovi, ktorý zabezpečil Zbigniewovi obrovskú popularitu a postavenie medzi spisovateľmi, sa autor mohol pustiť aj do nových, neprebádaných a menej populárnych žánrov literatúry.
Takmer v každom rozhovore sa ho novinári pýtali, kedy napíše ďalšieho Tragáčika. Odpoveď bola niekedy vážna, inokedy humorná, ale pointu mala vždy rovnakú, ďalší Tragáčik už nebude... Po dokončení každej jednej epizódy si autor nahováral, že ďalšieho Tragáčika už nenapíše. Vždy však podľahol obrovskému množstvu žiadostí o ďalší príbeh. Tentoraz to už ale myslel naozaj. Nechcel, aby pán Tragáčik dopadol ako diela Alexandra Dumasa, ktorých bolo tak veľa, že presýtili trh a takto prakticky devalvovali.
Žartom hovorieval, že fanúšikovia, ktorí chcú zozbierať všetky diely pána Tragáčika, majú pri jeho mnohých vydaniach problémy už s dvanástimi časťami, takže im to nechce ešte viac komplikovať. Trinásteho Tragáčika teda už nenapíše.
Až po rokoch pre vydavateľstvo Warmia upravil svoje prvé tri príbehy a zaradil ich do série, ktorá sa takto rozšírila na pätnásť dielov. Ten šestnásty, ktorý sa nakoniec, po nekonečných prosbách čitateľov, rozhodol napísať, už nedokončil...
Dielo o pánu Tragáčikovi je priekopníkom poľskej literatúry hneď v niekoľkých smeroch. Kritici mu dlho nemohli odpustiť, že hlavným hrdinom je dospelý muž. V Poľsku, v dobe, keď začala séria vychádzať panoval názor, že hrdinom literatúry pre mládež musí byť jej rovesník. Najlepšie, ak v knihách určených chlapcom je hlavný hrdina chlapec. V knihách pre dievčatá, zase dievča. V knihách pre robotníkov musí byť hrdina robotník, atď. Kritici boli neúprosní, ale pán Tragáčik dokázal vyvrátiť aj tento mýtus a začal žať úspech za úspechom. V Poľsku do tej doby nikdy nevyšlo toľko častí z jedného cyklu, kde figuroval vo všetkých jeden a ten istý hlavný hrdina.
Zbigniew hovorieval, že písať knihy pre deti a mládež je oveľa ťažšie, ako pre dospelých. Tvorba pre mladých čitateľov má svoje zákony a poriadok. Jeho knihy pre mládež boli nepolitické, a ani po rokoch v nich nemusel zmeniť jedinú vetu. Aj keď kritici stáli vždy proti nemu, jeho knihy boli veľmi populárne a jednotlivé vydania mizli z pultov predajní rýchlosťou blesku.

„Tajomstvo úspechu tkvie v tom, že treba mať talent a nepodceňovať čitateľov. Niektorí spisovatelia degradujú čitateľov na hlupákov, ktorí nie sú schopní vnímať veľké diela a píšu pre kritikov, od ktorých čakajú, že sa im za to odvďačia.“ (Zbigniew Nienacki – Skandal czy literatura? rozhovor z r. 1985)

Príhody pána Tragáčika to je próza, ktorá nielen zaujme mladého čitateľa, ale i učí. Učí ho histórii, láske k prírode i kultúre. Učí ho odvahe, dôvtipu, vynaliezavosti, duchaprítomnosti a prebúdza v ňom túžbu po poznaní. Hlavný hrdina pán Tomasz má veľmi veľa spoločného s pánom Zbigniewom. Majú rovnaké záujmy, túžby, záľuby, lásku k prírode, histórii, dokonca i psa. A čo na túto podobnosť vraví sám Zbigniew Nienacki?

„Pán Tragáčik, to je môj vzor. Bohužiaľ nie som taký skvelý ako on, ale snažím sa, aby som sa takým stal.“
(Zbigniew Nienacki - Pan Samochodzik to mój ideal - rozhovor z r. 1994)

(...na pokračovanie)

Zbigniew Nienacki - 3 časť (Jerzwałd)

2006-07-27T10:14:00.000+02:00

V Jerzwalde prežil Zbigniew Nienacki 27 rokov svojho života. Boli to jeho najšťastnejšie a najplodnejšie roky. Do Jerzwaldu sa presťahoval úplne sám. Manželka a syn ostali bývať v Lodži. Zbigniew sa so svojou manželkou nikdy oficiálne nerozviedol, ale nežili spolu. Rešpektovali sa navzájom ako osobnosti. Helena ho navštevovala niekoľkokrát do roka. Prinášala mu literatúru a novinky z Lodže. Syn Mariusz ho navštevoval častejšie, a keď vyrástol, chodieval k otcovi na dovolenku aj s rodinou.
Dom, ktorý Zbigniew kúpil, bol v dezolátnom stave a bez zariadenia. Keď sa nasťahoval, trvalo mu určitý čas, kým sa on, človek zvyknutý bývať v meste, priučil všetkým vidieckym prácam a zvykom. Prvý rok bol naozaj ťažký. V pustom zanedbanom dome, so zničenými stenami, dokončoval príbeh „Strašidelný kaštieľ“. Písal na skladacom turistickom stolíku a spával v spacáku, pretože na nábytok už jednoducho nemal. Z rána písal a popoludní sa snažil nejaký ten nábytok vyrobiť. Prvý stôl, ktorý vyrobil, sa strašne kýval a lavička sa rozpadla, len čo si na ňu sadol. Musel sa ísť poradiť s ozajstným stolárom. V poradí tretí stôl už bol vynikajúci a stoličky, ktoré vtedy vyrobil, stoja v dome dodnes. Nakoniec sa rozhodol zobrať si neveľkú pôžičku, za ktorú dal opraviť strechu, rozpadávajúcu sa stodolu a okolo domu postavil plot. Boli to veľmi ťažké časy. V podstate sa musel všetkému naučiť. Siatie trávy, štepenie ovocných stromov, sadenie živého plotu, opravovanie pumpy na studni.
Ale tá najťažšia úloha bola spoznávať nových ľudí, tých z dediny a najbližšieho okolia. Predsa len boli nedôverčiví k človeku, ktorý sa prisťahoval z mesta a ešte k tomu bol aj spisovateľom. Takisto mnohí ľudia z mesta ho nevedeli pochopiť. Tvrdili, že od nich ušiel, a že spisovateľ musí predsa žiť v meste, v centre medzi ľuďmi. Nechápali, že Zbigniew chcel práve to. Chcel žiť medzi ľuďmi. Vo veľkom meste aj tak všetci žili v anonymnom dave a nepoznali sa navzájom. Tu na vidieku chcel ľudí naozaj spoznať a byť im blízko. Ľudia sa mu čudovali, že kúpil dom práve v tejto oblasti, hoci išlo o veľmi krásny kraj. Obyvatelia si pod vplyvom propagandy mysleli, že sa na toto územie skôr, či neskôr, vrátia Nemci. Raz sa ho miestni na to opýtali. On im dal jednoznačnú odpoveď. „Nie, Nemci neprídu, nebojte sa.“ Tak v podstate prvýkrát ovplyvnil svetonázor obyvateľov Jerzwaldu. Od tej doby aj oni uverili, že tam budú žiť naveky.
Ani sám Zbigniew nevedel presne povedať, kedy nastal ten okamih, keď ho miestni obyvatelia začali akceptovať ako jedného z nich. Možno to bolo vtedy, keď sa snažil, aby jeho dom bol jeden z najkrajších. Alebo vtedy, keď pokosil prvú trávu, ktorú sám zasial. Jedného dňa bol zrazu jedným z nich a nik mu neodmietol pomoc, keď ju potreboval. Takisto on nikdy nikomu pomôcť neodmietol.
Časom úplne zapadol do tohto čarokrásneho prostredia. V lete spoznával turistov táboriacich nad jazerom. Medzi nimi nachádzal rôzne zaujímavé typy, rôzne osobnosti a ich životné príbehy. Naučil sa základy plachtenia a kúpil si neveľkú jachtu, na ktorej zažil mnoho nových príhod na jazere. Nemusel si nič vymýšľať a namáhať svoju fantáziu. Príbehy sa sami nedočkavo tlačili dverami i oknami do jeho malého domu nad jazerom. Ktorý z príbehov bol podľa neho najzaujímavejší? Ťažko povedať. Možno ten, ktorý sa začal rozprávaním jedného rybára o tom, ako mu z ostrova, kde choval ovce, jedna zmizla a pri hľadaní páchateľov narazil na bandu Čierneho Franka. A mohol to byť aj ten, keď si Zbigniew zaobstaral psa menom Protazy – veľkú blankytnú dogu. A možno najšťastnejší bol ten, keď búrka na jazere a silný vietor zahnali jeho loď do tichej zátoky. Spoznal tam človeka, ktorého volali Winnetou. Spolu s ním začal boj za zákaz používania motorových člnov na ich milovanom jazere, aby sa vodné vtáctvo, neustále rušené hukotom motorov, mohlo nerušene v pokoji rozmnožovať.
Zbigniew Nienacki bol človek priateľský k ľuďom. Bol veselý, dobrosrdečný a pohostinný. Rád vo svojom dome privítal suseda, či pocestného. Jeho dom bol však ohradený plotom, na oknách mal mreže a vo dvore neustále strážili dve dogy. Bolo z neho stále cítiť opatrnosť a po skúsenostiach z mladosti, bol neustále v strehu. Z času na čas sa vždy vynorili Nienackeho nepriatelia z „Nowej Kultury“. Zakaždým však už boli v iných farbách. Pokúšali sa mu znepríjemniť jeho literárny život, kde sa len dalo. Boli to ľudia, ktorí si priali jeho smrť, či už fyzickú, alebo duchovnú. Zbigniew sa s odstupom času nad tým len pousmial a povedal: „Či to už môže trápiť človeka, ktorý žije za tak vysokým plotom ako ja a má na priedomí zlého psa?“
Na tomto mieste treba poznamenať, že Zbigniew Nienacki patril medzi TOP 10 poľských spisovateľov, ktorí sa dokázali živiť výlučne písaním. Od príchodu do Jerzwaldu sa stal spisovateľom na plný úväzok. Jediné, z čoho žil, boli teda honoráre za knihy. Dnes už počet vydaných exemplárov Nienackého diel presiahol niekoľko miliónov. Samozrejme, že sa to snažili využiť jeho neprajníci, ktorí začali písať o tom, v akom veľkom bohatstve Nienacki žije. Písali o tom, že má dom, dve autá, jachtu a súkromný prístav. V podstate to bola pravda, ale v skutočnosti to vyzeralo trochu inak. Dom, v ktorom žil bol neveľký, a k tomu ešte aj bez vody, kanalizácie a ústredného kúrenia. Vodu si musel prinášať vo vedrách z neďalekej studne, či pršalo alebo snežilo. Mnohokrát písal so skrehnutými prstami. Ak si chcel v pracovni zakúriť, najprv si musel narúbať dreva. Dve autá boli v jeho prípade nutnosťou. V zime potreboval gazík, aby sa dostal do obchodu, čo predstavuje prejsť 15 km cez lesy. Tiež si na ňom vozil zásoby na zimu, drevo, zemiaky a podobne. Ale na gaze predsa nemohol chodievať pracovne do Waršavy. Preto mal ešte ladu. Neďaleko domu samozrejme kotvila jeho malá jachta a to bol pravdepodobne ten súkromný prístav. Čiže dalo by sa povedať, že Zbigniew žil ozaj celkom skromne. Pre tento štýl života sa rozhodol sám a ako spisovateľovi na plný úväzok mu absolútne vyhovoval. Jednak žil v krásnom prostredí, plnom inšpirácie a zároveň náklady vynaložené na živobytie boli minimálne. Týmto sa prakticky vyhol problémom, ktoré mali takmer všetci spisovatelia. Tí museli žobroniť u vydavateľov o preddavky na knihy. Vydavateľstvá si ich potom zaväzovali a zadávali im šialené termíny. Nienacki, na rozdiel od iných, písal knihy tak dlho, ako potreboval.
Mnohí spisovatelia, ktorí videli Nienackého literárne úspechy, ho začali napodobňovať. Kupovali si domy pri jazerách a hľadali tam inšpiráciu, či chuť do ďalšej tvorby. Na toto Zbigniew Nienacki hovorieval, že to určite nebude fungovať, pokiaľ tam človek príde na dva – tri týždne a vzápätí odíde naspäť do zhonu veľkomesta. Jemu sa totiž podarilo niečo, čo iným nie. Dokázal sa zžiť s prostredím ohromných lesov, veľkého jazera i obyvateľmi Jerzwaldu a stal sa neoddeliteľnou súčasťou tohto kraja. A práve z toho dokázal čerpať tú neuveriteľnú energiu na písanie svojich pútavých príbehov.

„Žijem nad jazerom na okraji ohromného lesa na konci dediny, ktorá je plná života. Som obklopený prirodzene žijúcimi pracujúcimi ľuďmi a to je akumulátor, ktorý spisovateľa nabíja.“
(Zbigniew Nienacki – Zanim dostane Nobla – rozhovor z r. 1986)
(...na pokračovanie)

Zbigniew Nienacki - 2 časť (Azyl)

2006-07-03T12:22:00.000+02:00

Ako som už napísal v časti Začiatky, kniha „Uroczysko“ mala veľmi zaujímavé kritiky. V roku 1959 recenzent Jan Bury napísal, že táto kniha nikdy nevôjde do histórie poľskej literatúry, ale treba si ju prečítať, hoci aj preto, aby ste videli, ako sa knihy písať nemajú. Je však až smiešne, pozrieť sa s odstupom času na toto prazvláštne proroctvo závistlivého a dnes už dávno zabudnutého kritika. Príbeh „Uroczysko“ bol totiž preložený do niekoľkých jazykov a počas mnohých rokov bol vydávaný v desiatkach tisícoch výtlačkov. Ozajstným zadosťučinením pre „Uroczysko“ je fakt, že úryvok z neho sa ocitol dokonca v učebnici poľského jazyka pre základné školy a tak niet pochýb, že do histórie poľskej literatúry už dávno vošiel. Aký krutý môže byť čas voči jednostranne zameraným kritikom...
V poľskej literatúre povojnových rokov prevládala úvaha. Celé diela boli častokrát nekonečným monológom hlavného hrdinu. Chýbal tomu príbeh, dobrodružstvo, napätie a vôbec nápad. Práve preto sa Zbigniew Nienacki rozhodol, že bude písať pre mládež. Bude písať príbehy, v ktorých o dobrodružstvo nie je núdza. A tak v rokoch 1960 - 61 vydáva Atanarichov poklad a Povolenie na dovoz leva. Tieto príbehy napísal na základe svojich, už publikovaných článkov. V roku 1961 vydáva aj Worek Judaszów, v ktorom uvádza na pravú mieru cyklus reportáží „Warszyc!“. Neskôr nasledovali ďalšie diela pre dospelého čitateľa ako „Podniesienie“, „Laseczka i tajemnica“ (1963), „Z glebokosci“ (1964), alebo Sumienie“ (1964).
V roku 1964 vychádza „Ostrov zločincov“, ktorý predznamenáva sériu o pánu Tragáčikovi. Pokračovanie nenecháva na seba dlho čakať. V roku 1966 vychádza v Poľsku najúspešnejší diel série „Pán Tragáčik a Templári“, ktorý sa dočkal sfilmovania a dokonca aj seriálovej podoby.
Obrovský zlom v živote Zbigniewa Nienackého nastal, keď dovŕšil 35 rokov. Ako sám vravel, sú ľudia, ktorí dozrejú v dvadsiatich, iní v štyridsiatich a niektorí ľudia nedozrejú nikdy. On sám o sebe vyhlásil, že dozrel ako 35 ročný. Vtedy konečne začal chápať sám seba i druhých. Pochopil, akým smerom sa musí ďalej uberať, ak nechce celý život prežiť v prostredí, ktorému už pomaly prestával rozumieť, a ktoré sa pre neho začalo stávať čoraz menej znesiteľným. Hoci práve v tom čase začínal byť uznávaným a váženým autorom, obyvateľom mesta Lodž, kde sa to len tak hemžilo inteligenciou, spisovateľmi a inými dejateľmi, vedel, že každodenný život v tomto ovzduší ho doslova zabíja. Stres, ulice plné dymiacich áut, kaviarne plné debatujúcich ľudí, tlak zo strany vydavateľov a hluk veľkomesta sa rozhodol vymeniť za pokojný život v ústraní - v lone prekrásnej prírody.
„Nevedel som v akej časti Poľska, v ktorom regióne sa chcem usadiť. Nevedel som si predstaviť, ako bude vyzerať výhľad z okien môjho domu, ani akých budem mať susedov. Vedel som len toľko, že už nechcem žiť vo veľkom hlasnom meste, v anonymnom dave presúvajúcom sa po uliciach, v potoku áut a mraku výfukových splodín. Túžil som na strany mojich budúcich knižiek vniesť pekné obrazy lesov i jazier, vôňu vodných rastlín, polí, prežiť nové zaujímavé príhody a stretnúť nových ľudí...“
(Zbigniew Nienacki – V poszukiwaniu przygody r. 1980)
Na spisovateľov inzerát, v ktorom hľadal dom v peknom prostredí pri rieke, alebo jazere prišlo okolo tridsať odpovedí z rôznych zákutí Poľska. A tak sa vybral na cesty. Mnoho domov nad riekami, či jazerami sa mu veľmi páčilo, ale mali jednu vadu, boli veľmi drahé. Všetky ceny boli minimálne dvakrát vyššie ako pôvodne očakával. Po dvoch týždňoch cestovania a mnohých rozčarovaniach, už úplne znechutený, ocitol sa zrazu na asfaltovej ceste vinúcej sa cez ohromný mazúrsky les, rozprestierajúci sa na západnom brehu veľkého jazera Jeziorak. Vo vrecku mal už len dve obálky s odpoveďami na inzerát, a tak už pomaly strácal nádej na úspech. Ako sám spomína, v ten deň pršalo a mal za sebou už vyše sto kilometrov. Bol sužovaný samotou a hladom. Zastavil sa pri priesmyku zatopenom vodou z jazera. Chcel sa trochu povystierať a oddýchnuť si od neustáleho kmitania stieračov, a tak sa rozhodol chvíľu sa poprechádzať pri vode. V tej chvíli ešte nemohol vedieť, že v týchto vodách je potopená muzeálna zbierka. Práve ona sa neskôr stala námetom pre „Nové príbehy pána Tragáčika“.
Pri jazere zbadal muža v žltom pršiplášti, ktorý chytal ryby. Ten poprosil Zbigniewa Nienackého o zápalky, pretože jemu navlhli. Dali sa spolu do reči. Muž sa volal Gerard P. a neskôr sa stal Zbigniewovím priateľom. Gerard, ako mladý poľský žoldnier, v roku 1939 utekal z nemeckého zajatia. Ujal sa ho miestny hospodár Gustaw Kodrab, ktorý mu pomohol v úteku do Waršavy. Gustaw zomrel v roku 1941. Bol to prostý roľník, ale písal pekné verše. Či mohol Zbigniew Nienacki v tom čase tušiť, že celá história o ľudovom poetovi Gustawovi Kodrabovi, pochovanom na neďalekom cintoríne sa stane hlavnou témou jeho príbehu „Pán Tragáčik a zlatá rukavica“? Ba o 13 rokov neskôr sa mu práve tento príbeh postaral o časť jeho literárnej slávy, keď vďaka nemu obdržal cenu Harcerska Nagrode Litaracka za rok 1980.
O dve hodiny neskôr už stál pri neveľkom murovanom dome stojacom tesne nad jazerom. Dom bol trochu zanedbaný. Vystriedal už sedem majiteľov, ktorí sa tam nikdy nechceli usadiť a tak sa oň príliš nestarali. Strecha bola deravá a stodola vyzerala, že môže každú chvíľu spadnúť. Zbigniew svojou literárnou dušou cítil, že ten dom, jazero a ohromné lesy, rozkladajúce sa vôkol, budú inšpiráciou pre jeho ďalšiu tvorbu. Cena za dom bola však oveľa vyššia ako jeho úspory, takže sa rozhodol požičať si od priateľov. A hoci ten dom vyzeral veľmi smutne, ako každá zanedbaná budova, a čakala ho v ňom samota, predsa len ho tešilo, že tu už kedysi žil niekto, kto písal. Bol to Gustaw Kodrab.
Zbigniew Nienacki kúpil dom v malej dedinke Jerzwald, ktorá leží v Olsztynskom kraji 27 km od Ilawy na západnom brehu veľkého jazera Jeziorak. Jerzwald sa skladá asi z 50-tich hospodárstiev a dom Zbigniewa Nienackeho stojí hneď za tabuľou s označením obce, priamo na brehu jazera. Mimochodom, do nám známeho Malborku je od domu spisovateľa len 50 km a do Fromborku len 65 km.
Tento kraj, ktorý Poliaci nazývajú Warmia i Mazury, je krajom mnohých jazier a prírodných krás. Ako vieme z kníh Zbigniewa Nienackého, aj Nemci si naň niekoľkokrát robili zálusk a dodnes v týchto končinách žije pomiešané obyvateľstvo niekoľkých národností. História tejto zeme hovorí, že od dávnych čias v nej nachádzali azyl rôzni ľudia. Preto je história tohto kraja taká rôznorodá a bohatá. Aj Zbigniewa Nienackého tento kraj prijal veľmi pohostinne, rýchlo sa tu prestal cítiť cudzincom a našiel tu svoj azyl...

(...na pokračovanie)

Zbigniew Nienacki - 1 časť (Začiatky)

2006-05-30T08:46:00.000+02:00

Keď som pred mnohými rokmi začal čítať pána Tragáčika, nezaujímal som sa nijako špeciálne o jeho autora. Jednoducho som si na obale knihy prečítal, že ide o Zbigniewa Nienackého, ktorý sa narodil v roku 1929 a je populárnym poľským spisovateľom. Predstavil som si teda staršieho šedivého pána v okuliaroch, ako sedí za písacím stolom.
Teraz, po niekoľkých rokoch, som sa opäť stretol s pánom Tragáčikom. Keďže som už o niečo starší, nepostačovalo mi len prečítať si tieto vynikajúce príbehy, ale začal som sa zaujímať aj o ich autora. Zistiť nejaké informácie o Zbigniewovi Nienackom v minulosti bolo takmer nemožné, pretože slovenské literárne pramene o ňom zaryto mlčia. Až dnes, vďaka internetu, som na poľských stránkach objavil nielen životopis, ale aj obrovské množstvo údajov, článkov a rozhovorov, týkajúcich sa jeho nevšedného a veľmi zaujímavého života. Nezasveteného čitateľa určite prekvapí, že Zbigniew Nienacki je v niektorých poľských prameňoch označovaný ako najkontroverznejší poľský spisovateľ všetkých čias. Príčinou samozrejme nie je pán Tragáčik. Na Slovensku je Zbigniew Nienacki známy ako spisovateľ pre deti a mládež, ale nie je to celkom pravda. Okrem príbehov pána Tragáčika, napísal aj veľa diel určených dospelému čitateľovi. Niektoré z nich boli označené ako kontroverzné. Nienackeho neprajníci a ľudia neznalí veci, povytrhávali niektoré state z kontextu a označovali jeho diela ako pornografiu, čo je samozrejme úplný nezmysel. Na tomto mieste by som chcel v krátkosti uverejniť hlavne tie menej známe fakty zo spisovateľovho života a tým prakticky odpovedať na mnohé otázky, ktoré trápia nejedného fanúšika tohto, podľa mňa nie kontroverzného poľského, ale vynikajúceho európskeho spisovateľa 20. storočia. Aby som v tom však nevytvoril chaos, pretože údajov je strašne veľa, musím začať pekne od začiatku...

Zbigniew Tomasz Nowicki sa narodil 1. januára 1929 v Lodži. Jeho matka Cecylia učila poľský jazyk a výtvarnú výchovu. Otec Jan bol riaditeľom Všeobecno – vzdelávacieho lýcea Mikuláša Kopernika. Mal aj dvoch bratov, staršieho Janusza Wojciecha, ktorý bol psychológom a mladšieho Andrzeja, ktorý bol technikom. V čase okupácie, roku 1940, bol spolu s rodinou vysťahovaný z mesta na vidiek do Slupi Skiernevickej, kde museli všetci ťažko fyzicky pracovať.
Jeho matka mala literárne nadanie a urobila aj nejaké literárne pokusy, ktoré však nikdy nevydala. Zbigniewa vychovávala v duchu lásky k literatúre a práve ona má veľkú zásluhu na tom, že sa už ako dvanásťročný rozhodol stať spisovateľom.
Po skončení vojny sa rodina opäť vrátila do Lodže. Tu začal študovať na lýceu. Už počas štúdia skúšal písať a publikovať. V roku 1946 napísal príbeh pre mládež „Spolok hľadačov pokladov“, ktorý bol na pokračovanie uverejňovaný v týždenníku „Przyjaciel“. V nasledujúcom roku publikoval svoje verše v časopise „Kužnica“. Po ukončení strednej školy odišiel do Szklarskiej Poreby, kde krátko pracoval ako vychovávateľ v dome Tovarišstva Priateľov Detí. Tieto skúsenosti neskôr zúročil pri tvorbe pre deti.
V tom čase, hneď po vojne, bola Lodž centrom kultúry v Poľsku. Nienackeho veľmi dobrý kamarát, bývalý spolužiak z lýcea Tadeusz Gierymski, s ktorým spolu pri vínku pred pár rokmi zapíjali Zbigniewov prvý honorár z týždenníka „Prtyjaciel“, študoval prvý rok na Štátnej Filmovej Škole scenáristiku. Bol vybratý medzi najlepších piatich študentov, ktorým bolo ponúknuté štúdium v Moskve na Všezväzovom Štátnom Inštitúte Kinematografie. Jeho otec na základe vlastných skúseností so situáciou v Rusku, s tým však nesúhlasil a zabránil mu v odchode. Tu je dôležité poznamenať, že tesne v povojnovom období, ale bolo to ozaj len veľmi krátko, panovala na poľských vysokých školách nádej na demokraciu a podľa toho sa vtedy správali učitelia aj študenti. Tadeusz navštívil rektora a odporučil mu miesto seba na štúdium Zbigniewa. Po polhodinovom rozhovore, ho rektor Jerzy Toeplitz prijal do školy a menoval do pätice študentov, ktorých čakalo štúdium v Moskve. Po čase dostal Tadeusz zjavne cenzurovaný list a potom sa jeho priateľ Zbigniew odmlčal. V Moskve sa Zbigniew Nowicki zamiloval do dievčiny staršej od neho, ktorá pracovala na talianskej ambasáde a pochádzala z Turína. Stretávali sa po večeroch, prechádzali sa po Moskve a netušili, že na každom kroku ich sleduje KGB. Zbigniewa niekto udal, že sa vraj uznanlivo vyjadroval o Picassovom obraze a tvrdil, že vie, čo tá maľba znamená. Takže jedného dňa bol predvolaný na výsluch. Nebol prvý ani posledný, ktorému sa to stalo. Vedel, čo ho čaká a tak miesto na výsluch sa bez vedomia veľvyslanectva a sovietskych úradníkov „svojvoľne“ vybral domov do Lodže. Všetky poľské vysoké školy ihneď obdržali príkaz, aby Zbigniewa Nowického neprijali na žiadne štúdium.
Zbigniew Nowicki sa však nevzdával, veril si a nekompromisne šiel za svojím cieľom. V roku 1950 poslal do tlače svoju prvú knihu pre mládež „Chlapci“, ktorá bola napísaná na základe už publikovaného príbehu „Spolok hľadačov pokladov“. Ale po moskovskej príhode bolo meno Nowicki na čiernej listine. Predvolali ho do redakcie „Nowej Kultury“ a oznámili mu, že v Poľsku už nikdy nič nevydá a nanajvýš sa môže zamestnať ako pomocný robotník na stavbe.
Napriek tomu všetkému mal aj šťastie. Zoznámil sa s Halinou, mladou úradníčkou z denníka „Gazeta Robotnicza“. Halina mala veľké známosti medzi novinármi i na vyšších miestach. Medzi známymi bol aj jeden nemenovaný vplyvný človek, ktorý keď sa dozvedel, koľko má Zbigniew rokov, len pokýval smutne hlavou a povedal mu: „Nie je v mojich silách zmeniť rozhodnutie pánov z Nowej Kultury, ale môžete písať pod pseudonymom“. Tento človek mu potom umožnil pracovať v novinách „Gazeta Robotnicza“. Neskôr v rokoch 1951 až 1962 pracoval v týždenníku „Odglosy“ ako vedúci oddelenia reportáží, potom filmu a nakoniec literatúry pre ženy.
Medzitým sa v roku 1952 oženil s Helenou Dabskou a v roku 1953 sa im narodil syn Mariusz.
V tom období vychádzajú aj dve reportáže „Tajemnice grobów i kurhanów“ o Gótoch a „Na tropie tajemniczego Albazina“. Je zaujímavé, že vychádzajú pod jeho pravým menom. Neskôr mu slúžili ako predloha pre „Atanarichov poklad“ a „Povolenie na dovoz leva“. Počas práce v redakcii zbieral informácie týkajúce sa likvidácie ozbrojených oddielov a skupín vyčíňajúcich na území povojnového Poľska. O nich vydáva cyklus reportáží „Warszyc!“, tentokrát pod pseudonymom „Ewa Polaniecka“. Neskôr na základe tohoto cyklu napísal dielo „Worek judaszow“.
V roku 1957 vďaka osobnej intervencii Leona Kruczkowskiego vychádza kniha, ktorú autor vystupujúci pod pseudonymom Zbigniew Nienacki považuje za svoj osobný debut. Kniha má veľmi protichodné kritiky, ale čo je dôležité, u čitateľov zaznamenáva obrovký úspech. Jej názov je „Uroczysko“.
(...na pokračovanie)

Pán Tragáčik a Ostrov zločincov

2006-04-20T09:39:00.000+02:00

Slovensko je úžasná krajina. Snáď len v našich zemepisných šírkach je možné, aby sa k čitateľovi dostal prvý diel seriálu o vyše dvadsať rokov neskôr, ako druhý. Skalní priaznivci tvorby Zbigniewa Nienackého si teda museli na úvodný diel zhruba štvrťstoročie počkať. Druhou možnosťou bolo prečítať si ho v originále.
Asi nikdy nedokážem odpustiť vydavateľstvu Mladé letá vynechanie prvého dielu, ktorý u nás doposiaľ nevyšiel. Ak by ste niekto vedeli dôvod, prosím, dajte mi vedieť.
Niet teda divu, že ihneď po distribúcii „Ostrova zločincov“ do kníhkupectiev, som sa nedočkavo zmocnil jedného výtlačku. Veľmi som sa tešil na tento príbeh, ktorý ma, ako sa po prečítaní ukázalo, nesklamal.
Je to jednoducho pôvodná jednotka, v ktorej Tomasz zdedí svoj vehikel po ujovi Stefanovi Gromillovi. Postupne prichádza na to, čo všetko tento neobyčajný vynález dokáže. Vydáva sa na cestu za dobrodružstvom, ktoré ho čaká neďaleko mestečka Antoninów, kde veľkostatkár Dunin, ukryl svoje cenné zbierky starožitností pred blížiacou sa sovietskou armádou. Tomasz je poverený ministerstvom, aby sa počas svojej letnej dovolenky po týchto zbierkach poobzeral ...
Príjemná dovolenková atmosféra sa teda tiahne celým príbehom, ktorý je vhodne popretkávaný akčnejšími scénami a napätím. Hoci o dramatické scény nie je núdza, leto, voda a prekrásne prostredie umocňuje v čitateľovi príjemný prázdninový pocit. Dej sa totiž odohráva v ramenách rieky Wisly, neďaleko kúpeľného mestečka Ciechocinek. V lese, ktorý je plný starých bunkrov z druhej svetovej vojny, sú ukryté záhadné zbierky veľkostatkára Dunina.
Nienacki vložil dej príbehu do skutočného prostredia. Pri mestečku Ciechocinek sa Wisla naozaj rozlieva do niekoľkých ramien a vytvára tak ostrovy i rôzne zátoky. Fašistické bunkre sa nachádzajú v lese, vzdialenom od Ciechocinka len niekoľko kilometrov. Niekde do tohto prostredia autor umiestnil fiktívne mestečko Antoninów. Mimochodom, pri ceste do Ciechocinka, od Waršavy cez Plock naďabíte na dve malé dedinky s názvami Stary a Nowy Duninów.

„Ostrov zločincov“ je prvý diel série o pánu Tragáčikovi a nesie naozaj všetky znaky, ktoré sú charakteristické pre každý Tomaszov príbeh. O aké znaky ide?
Predovšetkým sú to priatelia, ktorí Tomaszovi pomáhajú pri riešení záhad. V „Ostrove zločincov“ sa stretávame so skautmi Veveričkom, Wiliamom Tellom a Sokolím Okom, ktorých slovenský čitateľ pozná z príbehu o templároch.
Veľmi často sa stretávame s osobami, pri ktorých nám nie je ihneď jasné, či sú na strane hlavného hrdinu, alebo naopak. Hoci sa jedná o takzvanú detskú literatúru, jednotlivé postavy nemajú čierno – biely charakter. To sa mi veľmi páči. Snáď aj preto je Nienackeho tvorba zaujímavá pre všetky vekové kategórie. Aj tu ich vystupuje hneď niekoľko. Teresa, Hanka, i záhadný pán Karol.
Ďalším znakom, ktorý mi okamžite udrel do očí je fakt, že v príbehoch o pánu Tragáčikovi sa nikdy nerieši len jedna záhada. Vždy sa tam objavujú ďalšie záhady a tajomstvá, ktoré môžu, ale nie vždy musia priamo súvisieť s hlavnou záhadou. V tomto príbehu to sú pytliaci, Barabaszova banda, pán Karol, tajomná kostra, bledý pán s čiernou briadkou...
Samozrejme v žiadnej epizóde nesmie chýbať dievčina, ktorá koketuje s Tomaszom. V tejto máme až tri dievčiny, ktoré sa krútia okolo hlavného hrdinu.
Nesmieme zabudnúť ani na naháňačky. Tomasz v tomto príbehu, na radosť mnohých čitateľov, niekoľkokrát prevetrá motor Ferrari 410 SA, ktorý je neustále pripravený akcelerovať pod kapotou na prvý dojem nie veľmi pekného, ale o to viac prepracovaného obojživelného vozidla, ktoré autor v tejto epizóde nazýva „prototyp“. Je zaujímavé, že „prototyp“ v tomto príbehu viacej pláva ako jazdí, čo sa však dá ľahko vysvetliť prostredím, v ktorom sa dej odohráva.
Vari najcharakteristickejším znakom príbehov pána Tragáčika je jeho nezvyčajná metóda práce. Na začiatku vždy pôsobí neisto a vzbudzuje skôr výsmech ako rešpekt. Jeho protivník ho okamžite začne podceňovať. Tomasz potom vyčkáva na vhodnú príležitosť a jeho úder prichádza vždy, keď to protivník najmenej čaká.
No a na záver ešte jedna vec, ktorá sa nedá prehliadnuť. V každej epizóde sa čitateľ dozvie naozaj odborné informácie z oblasti, ktorej sa týka dej príbehu. Je úžasné sledovať obrovské množstvo informácií, ktoré nám Zbigniew Nienacki predkladá. Konkrétne v tomto príbehu sa môžeme oboznámiť s oblasťou antropológie, ale dozvieme sa aj o jantárovej komnate a mnohých ďalších artefaktoch, ktoré sa stratili počas druhej svetovej vojny.

Pán Tragáčik a Ostrov zločincov bol napísaný v roku 1964 ako prvá časť série. A hoci od jeho prvého vydania ubehlo už úctyhodných 42 rokov, myslím si, že príbeh vôbec nestratil na svojej kvalite a príjemnej atmosfére, v ktorej sa nesie. Je to príbeh, ktorý pritiahol ku knihám niekoľko generácií čitateľov a som presvedčený, že aj u nás si nájde svojich fanúšikov. Neprináleží mi hodnotiť ho, ale verte, že keby k tomu malo dôjsť, dostal by odo mňa desať bodov z desiatich.

Pán Tragáčik a bibliografia

2006-03-27T13:20:00.000+02:00

Zámerne som nenapísal bibliografia Zbigniewa Nienackého, ale pán Tragáčik a bibliografia. Zbigniew Nienacki napísal nielen príbehy pána Tragáčika, ale samozrejme aj mnohé ďalšie, u nás nikdy nepublikované diela. Všimol som si, že medzi ľuďmi kolujú rôzne dohady a v podstate len málokto vie, koľko dielov má samotný pán Tragáčik.
Na oficiálnych stránkach vydavateľstva Warmia sa čitateľ dozvie, že ich je okolo osemdesiat. Je to skutočne pravda, ale faktom zostáva, že Zbigniew Nienacki je ako autor uvedený len u sedemnástich z nich. Pokúsim sa preto v tomto príspevku, uviesť veci na pravú mieru.

Vo vydavateľstve Pojezierze vyšli príbehy pána Tragáčika nasledovne:

v roku 1964 vyšiel 1 diel Ostrov zločincov
v roku 1966 vyšiel 2 diel Templári
v roku 1967 vyšiel 3 diel Kniha hrôz
v roku 1969 vyšiel 4 diel Strašidelný kaštiel
v roku 1970 vyšiel 5 diel Nové príhody pána Tragáčika
v roku 1972 vyšiel 7 diel Záhady Fromborku
v roku 1973 vyšiel 6 diel Fantomas
v roku 1975 vyšiel 8 diel Tajomstvo nad tajomstvami
v roku 1976 vyšiel 9 diel Winnetou
v roku 1977 vyšiel 10 diel Neviditeľní
v roku 1979 vyšiel 11 diel Zlatá rukavica
v roku 1985 vyšiel 12 diel Človek z UFO

Myslím si, že toto je pôvodných dvanásť dielov série o pánu Tragáčikovi. Vzhľadom na obrovský dopyt po každej jednej časti, príbehy o Tomaszovi vyšli takmer vo všetkých poľských vydavateľstvách. Niektoré z nich si neuvedomili, že v inom vydavateľstve už medzi tým vyšiel ďalší nový diel a tak ich poradie je v niektorých vydavateľstvách prehodené. Mám na mysli hlavne diely „Fantomas“ a „Záhady Fromborku“.
Zbigniew Nienacki napísal prvý diel zo série v roku 1964 a bol to „Ostrov zločincov“. V tomto príbehu Tomasz získava svoj vehikel a stáva sa pánom Tragáčikom. Posledný diel bol vydaný v roku 1985 pod názvom „Človek z UFO“.
Nikdy som nepochopil, prečo vydavateľstvo Mladé letá v osemdesiatych rokoch vydalo v podstate len každý druhý diel. Pán Tragáčik mal u čitateľov v našej krajine zrejme úspech, keď sa niektoré diely dočkali aj druhých vydaní. Prečo radšej Mladé letá nevydali všetky vtedy prístupné časti?

Všetci však dobre vieme, že počet dielov z vydavateľstva Pojezierze, ktorých je dvanásť, nie je konečný. Veď len na našom knižnom trhu sa za poslednú dobu objavili tituly ako „Prvý príbeh pána Tragáčika“, „Atanarichov poklad“, či „Vzácny relikviár“.
Čo všetko tomu predchádzalo?

Koncom osemdesiatych rokov sa Zbigniew Nienacki obrátil na vydavateľstvo Pojezierze, aby mu vydali historickú trilógiu „Dagome Iudex“, ktorú považoval za svoje životné dielo. Chcel, aby mu ho vydali ako celok. Vydavateľstvo však trvalo na tom, že dielo bude rozdelené na časti a vydávané postupne. V tom čase, totiž, vydavateľstvo nebolo práve v najlepšej situácii a v podstate už postupne krachovalo. Vydávalo knihy vo veľmi nízkych nákladoch a čakalo na svoj koniec. V Pojezierze pracovali v tej dobe dvaja páni, o ktorých určite budeme ešte veľa počuť. Boli to redaktor Jerzy Przeracki a Mieczyslaw Nowak z obchodného úseku. Smutný Nienacki sa s nimi stretol a porozprával im o problémoch, ktoré má s vydavateľom. Przeracky a Nowak sa okamžite rozhodli a v spolupráci s Nienackim založili spolok Euro, z ktorého neskôr vzniklo vydavateľstvo Warmia. Toto postupne vydalo kompletnú Nienackého tvorbu. Keď vydali všetkých dvanásť dielov pána Tragáčika, snažili sa prehovoriť Nienackého, aby napísal ďalšie.
Ako som už spomínal, Zbigniew Nienacki nepísal len knihy pre deti a mládež. Písal aj príbehy zo života, dokonca niektoré boli eroticky ladené. U dospelého čitateľa zaznamenal obrovský úspech a jeho knihy sa dočkali mnohých ďalších a ďalších vydaní. Jeho diela pre dospelých boli ocené prestížnymi literárnymi cenami a dá sa povedať, že ho v Poľsku prestali škatuľkovať ako spisovateľa pre deti. Dosiahol dlho očakávané uznanie a rešpekt.
Sám sa vyjadroval asi v tom zmysle, že už nechce napísať trináste pokračovanie Tragáčika, pretože, sú to síce veľmi pekné príbehy, ale sú vymyslené. Je to proste fikcia. Nienacki chcel vždy písať o reálnom živote a keď zistil, že sa to čitateľom páči, nechcel sa opäť vracať k vymysleným príbehom. Navyše mal dosť veľké zdravotné problémy, ktoré mu sťažovali ďalšiu literárnu činnosť. Na veľké naliehanie čitateľov, fanúšikov a v neposlednom rade aj vydavateľstva sa rozhodol upraviť svoje prvé dve knihy „Uroczysko“ a „Atanarichov poklad“ tak, aby pasovali do série o pánu Tragáčikovi. Pôvodné „Uroczysko“ bol debut autora z roku 1957 a „Atanarichov poklad“ bol pôvodne vydaný v roku 1960. Tieto dve knihy nikdy predtým nepatrili do série o pánu Tragáčikovi. Ak vám, teda, pri čítaní niečo nesedelo a cítili ste ten rozdiel v štýle aj dynamike deja, je to v poriadku. Hoci ja sa prikláňam k názoru, že najmä „Uroczysko“, hoci je to pôvodne debut autora, je naozaj veľmi dobre napísané (poznám samozrejme len novú verziu “Vzácny relikviár“).
Vydavateľstvo Warmia teda opäť vydalo všetky diely pána Tragáčika, ktorých bolo tentoraz štrnásť. „Atanarichov poklad“ sa objavuje pod číslom 1, „Uroczysko“ bolo premenované na „Svätý relikviár“ (na Slovensku pod názvom „Vzácny relikviár“) a vychádza pod číslom 2. Ako číslo 3 vychádza pôvodne prvý príbeh „Ostrov zločincov“. Ako si môžete v tabuľke všimnúť, niektoré diely boli premenované. „Nové príhody pána Tragáčika“ zrejme preto, aby sa názvom hodili k šablóne všetkých ostatných titulov, teda „Pán Tragáčik a ...Kapitán Nemo“. „Kniha hrôz“ a „Človek z UFO“ boli premenované pravdepodobne z komerčného hľadiska. Na trhu boli práve ich nové vydania z iných vydavateľstiev a Warmia sa takto snažila o predaj svojich titulov, ale to sú len dohady čitateľov.

Neskôr sa Nienacki rozhodol, že upraví a vloží do série aj ďalší príbeh. Bola to jeho kniha z roku 1961 s názvom „Povolenie na dovoz leva“, v ktorej Tomasz pátra po pevnosti Albazin. Vo vydavateľstve Warmia vychádza s poradovým čísla nula a názvom „Prvý príbeh pána Tragáčika“. Na Slovensku vychádza pod tým istým názvom s poradovým číslom 1.

Nienackeho nakoniec predsa len prehovorili, aby napísal nové diely pána Tragáčika. Autor začal zbierať materiály a písať úplne nový príbeh „Nepolapiteľný zberateľ“. Predčasný odchod z tohto sveta však prekazil spisovateľove plány. Zbigniew Tomasz Nowicki zomrel 23. septembra 1994 a zanechal po sebe nedokončený v poradí už šestnásty diel. Autor stihol napísať asi deväťdesiat strán.
Po dvojročnej prestávke sa vo vydavateľstve Warmia rozhodli pokračovať v Nienackého diele. So súhlasom autorovej manželky dali tento diel dopísať inému spisovateľovi. Voľba padla na Jerzyho Ignaciuka, ktorý vystupuje pod pseudonymom Jerzy Szumski. Kniha bola vydaná v roku 1997. Prekvapením bolo, že na obálke figurovalo len meno pôvodného spisovateľa Zbigniewa Nienackeho.
V ten istý rok sa na trhu objavila ďalšia príhoda pána Tragáčika „Testament rytiera Jedrzeja“. A meno autora? Zbigniew Nienacki. Tento príbeh napísal opäť Jerzy Szumski podľa starého textu Zbigniewa Nienackého, ktorý bol uverejnený v roku 1958 pod titulom „Zabojstvo Herakliusza Pronobisa“. Tentokrát, zdá sa, Warmia zašla priďaleko. Páni Przeracki a Nowak sa však už týmto dielom pripravovali na budúcnosť. Dohodli sa, že pokiaľ budú tieto posledné dva diely úspešné, nový autor vystúpi z anonymity a bude predstavený čitateľom.
Úspech sa určite dostavil, pretože séria o pánu Tragáčikovi má dnes už okolo osemdesiat dielov. Podieľajú sa na nej šiesti noví autori. Ústrednou postavou nových príbehov však už nie je starnúci Tomasz, ale jeho mladší kolega, moderný akčný hrdina Pawel Daniec. O tom si ale povieme niekedy inokedy...

Vráťme sa teda späť, k počtu dielov série o pánu Tragáčikovi, ktoré napísal Zbigniew Nienacki. Z rôznych nezávislých zdrojov sa môžeme dozvedieť, že séria má dvanásť, pätnásť, šesnásť, alebo sedemnásť dielov. Názory sa rozchádzajú, zrejme podľa toho, kto je akým fanúšikom a znalcom Nienackého diela. V jednom sa však všetky pramene zhodujú. Pre obdivovateľov a fanúšikov Zbigniewa Nienackého, diely, ktoré napísali noví autori, prakticky neexistujú.
Vieme, že pôvodných dielov bolo dvanásť. K nim pribudli tri, ktoré doložil sám Nienacki. Na 100% ich teda máme minimálne pätnásť. Ostávajú posledné dva diely, o ktorých by sme mohli polemizovať asi do nekonečna. Zatiaľ som ich nečítal, a tak neviem posúdiť ich kvalitu. „Nepolapiteľného zberateľa“ začal písať ešte sám Zbigniew Nienacki. Nazbieral materiály, vymyslel zápletku a napísal prvých deväťdesiat strán. Tento diel by sa mohol považovať, a podľa niektorých prameňov sa aj považuje, za Nienackého. Horšie to už vyzerá s „Testamentom rytiera Jedrzeja“, ktorý Nienacki určite nenapísal. Je to dielo Jerzyho Szumského, podľa predlohy Nienackého. Ja osobne si myslím, že keby vydavateľstvo Warmia na obaloch oboch kníh uviedlo Szumského ako spoluautora, určite by tým nič nepokazilo a rozhodne by predišlo mnohým nedorozumeniam a dohadom. Szumski totiž, podľa vopred pripraveného konceptu pánov Przerackeho a Nowaka, necháva zomrieť Waldemara Baturu, ktorého nahradí jeho syn Jerzy. Vehikel pána Tomasza je zničený a nahradí ho Jeep Grand Cherokee. V neposlednom rade sa objavuje dokonalý akčný superhrdina, práve taký, akých Tomasz vždy neznášal, Pavel Daniec. Keď v Poľsku vyšiel tento príbeh, skalní priaznivci Nienackého si už začínali myslieť, že autor pred smrťou blúznil a toto je výsledok. Po predstavení nového spisovateľa si všetci vydýchli.

Zdá sa, že som práve nechtiac zodpovedal otázku: Koľko dielov má pán Tragáčik? Určite nie sedemnásť! Pani Helena Nowicka oľutovala povolenie, ktoré dala na dokončenie manželovho diela a rozhodla, že každé ďalšie pokračovanie už bude musieť mať uvedené meno skutočného autora a nie Zbigniewa Nienackého. Určite neschvaľujem to, čo čitateľom vyviedlo vydavateľstvo Warmia, ale na jeho obranu musím povedať, že ako jediné skompletizovalo tvorbu Zbigniewa Nienackého, vydalo všetko, čo autor chcel, aby bolo vydané, a tým, že zmenili charakter príbehov o pánu Tragáčikovi, si z komerčného hľadiska zabezpečili ďalšiu existenciu. Prebrali Nienackeho know how a dokázali ho dokonale prispôsobiť požiadavkám dnešného knižného trhu. Čítal som mnohé pochvalné vyjadrenia dnešných poľských teenagerov, ktorí možno ani nepoznajú diely Nienackého, len tie nové. Sú nadšení a knižky sa dobre predávajú...

Nevadí, nech to už vyzerá akokoľvek zamotané, jedno je isté: Môžeme sa tešiť, pretože nás čaká ešte niekoľko veľmi kvalitných „Nienackého pôvodných Tragáčikov“, ktorých doposiaľ v slovenčine nikto nečítal...

Je jasné, že väčšine čitateľov, je úplne jedno, kto a kedy napísal jednotlivé časti série. Mnohým, hlavne tým mladším ročníkom, bude zrejme oveľa bližší nový akčný hrdina dnešnej doby, ako staromódny Tomasz. Pre mňa, starého obdivovateľa Nienackého štýlu, opisov, vykresľovania vlastností a vnútorného sveta postáv, však bolo nesmierne zaujímavé a vzrušujúce pátrať po skutočnom pozadí série o pánovi Tragáčikovi. Som si istý, že nie som na Slovensku sám, ktorého tieto veci zaujímajú. A to je vlastne aj jediný dôvod, prečo som sa rozhodol napísať týchto niekoľko príspevkov.

Tajomstvá pána Tragáčika

2006-03-15T11:08:00.000+01:00

Kedysi, pred mnohými rokmi, ešte ako malý chlapec, zbadal som vo výklade jedného kníhkupectva knihu s čudným názvom. Myslím, že to bola kniha „Pán Tragáčik a záhady Fromborku“. Na prvý pohľad hrozný názov, ktorý vo mne ihneď vzbudil odpor najhrubšieho zrna. Okolo toho výkladu som chodil s odporom niekoľko mesiacov a snáď aj rokov...
Až raz, v miestnej knižnici, som si prečítal upútavku na zadnej strane knihy „Záhadné príhody pána Tragáčika“. Dozvedel som sa, že pán Tragáčik nie je žiadna šialená rozprávková bytosť, ale detektív, ktorý sa zaoberá odhaľovaním záhad a chytaním zločincov, ktorí sa pokúšajú ukradnúť a prepašovať za hranice Poľska historické umelecké diela a cenné dokumenty. Jazdí na čudesnom aute, pod kapotou ktorého sa však ukrýva veľmi silný motor z Ferrari 410 SuperAmerica, podľa ktorého dostal svoju prezývku.
Doma som nedočkavo otvoril knižku a už po niekoľkých stranách mi bolo jasné, že som totálny blbec a príbehy o pánu Tragáčikovi sú presne to, po čom som podvedome vždy túžil a čo som v každej knižke hľadal. Vďaka svojim predsudkom a nedôvere k názvu, ktorý sa mi videl príliš pod úroveň, som sa takmer pripravil o jeden z najkrajších literárnych zážitkov. Naozaj, v slovenčine to znie pre nezainteresovaného, ak už nie smiešne, určite aspoň podivne. Ale my, ktorí už vieme o čo ide, vieme svoje a na Tomasza nedáme dopustiť.
Prostredníctvom Tomaszovho rozprávania som prežil tie najkrajšie a najnapínavejšie príbehy plné dobrodružstiev. Zároveň som sa dozvedel úžasné historické a geografické fakty, ktoré mi boli dovtedy úplne neznáme. Nikdy som na tieto príbehy nezabudol a z času na čas, väčšinou keď som ležal chorý v posteli, som siahol po niektorom z dielov vydanom v slovenčine a s trochou nostalgie som opäť prežíval niekdajšie dobrodružstvá. Z údajov na obale knižky, som sa dozvedel, že dielov je približne dvanásť a bolo mi veľmi ľúto, že si ich asi nikdy nebudem môcť prečítať. Jediné riešenie bolo naučiť sa po poľsky, čo sa mi zatiaľ ešte nepodarilo...

Bolo to asi minulý rok. Listoval som v letáku s ponukou knižných noviniek a čo nevidím? V ponuke sa objavila kniha „Prvý príbeh pána Tragáčika“. Chvíľku som neveriacky civel na ten kus papiera, v zápätí som niekoľkokrát dookola čítal ponuku a uisťoval sa, že nehalucinujem. Knihu som v podstate ani nečítal, doslova som ju zhltol. Ostal som trošku zarazený, pretože som podvedome očakával niečo iné, ale o tom budem písať na inom mieste. V podstate je to dobrá kniha. Onedlho na to, na Vianoce som dostal „Atanarichov poklad“, ktorý bol už veľmi podobný štýlu Nienackého na aký som bol zvyknutý. No a po treťom dieli „Vzácny relikviár“, ktorý sa v origináli volal „Uroczysko“, som to už nevydržal a začal som snoriť na internete, či niečo o Tomaszovi nenájdem. A tu niekde treba hľadať dôvod, prečo som sa rozhodol napísať niečo o pánu Tragáčikovi. Zistil som totiž, že nielen ja, tridsaťročný starý cap, som opäť podľahol čaru pera Zbigniewa Nienackého, ale čuduj sa svete, na Slovensku je nás viac takých bláznov, ktorí majú svoje knižky, ešte z edície STOPY, vystavené v policiach. Bláznov, ktorí sa nechali dokonale pohltiť pánom Tragáčikom. Dokonca nie som sám, ktorý sa chcel naučiť po poľsky, o pláne navštíviť Mazúrske jazerá ani nehovoriac.
Zistil som, že na Slovensko neprenikli v podstate žiadne informácie, či už o autorovi Zbigniewovi Nienackom, alebo o jeho diele pánu Tragáčikovi. Zameral som sa teda na poľský internet a objavil tam niekoľko zaujímavých stránok. Dokonca tu existuje oficiálna stránka fanklubu Zbigniewa Nienackého. Vrele doporučujem, poľština ako taká, človeku v podstate nerobí väčšie problémy.
Ja sa pokúsim v tomto blogu postupne uverejniť všetko, čo sa mi podarilo zistiť ohľadom pána Tragáčika. Budem veľmi rád, ak tieto stránky prinesú odpovede na otázky a dohady, ktoré určite trápia nejedného skalného fanúšika pána Tomasza. Samozrejme verím, že sa mi časom podarí vyprodukovať aj nejaké tie recenzie na jednotlivé príbehy. Rád privítam každý názor k danej téme. Ktokoľvek mi môže napísať, nielen do tohto blogu, ale samozrejme i na email: tomasznn@gmail.com , ktorý som zriadil práve pre tento účel.