Keď som pred mnohými rokmi začal čítať pána Tragáčika, nezaujímal som sa nijako špeciálne o jeho autora. Jednoducho som si na obale knihy prečítal, že ide o Zbigniewa Nienackého, ktorý sa narodil v roku 1929 a je populárnym poľským spisovateľom. Predstavil som si teda staršieho šedivého pána v okuliaroch, ako sedí za písacím stolom.
Teraz, po niekoľkých rokoch, som sa opäť stretol s pánom Tragáčikom. Keďže som už o niečo starší, nepostačovalo mi len prečítať si tieto vynikajúce príbehy, ale začal som sa zaujímať aj o ich autora. Zistiť nejaké informácie o Zbigniewovi Nienackom v minulosti bolo takmer nemožné, pretože slovenské literárne pramene o ňom zaryto mlčia. Až dnes, vďaka internetu, som na poľských stránkach objavil nielen životopis, ale aj obrovské množstvo údajov, článkov a rozhovorov, týkajúcich sa jeho nevšedného a veľmi zaujímavého života. Nezasveteného čitateľa určite prekvapí, že Zbigniew Nienacki je v niektorých poľských prameňoch označovaný ako najkontroverznejší poľský spisovateľ všetkých čias. Príčinou samozrejme nie je pán Tragáčik. Na Slovensku je Zbigniew Nienacki známy ako spisovateľ pre deti a mládež, ale nie je to celkom pravda. Okrem príbehov pána Tragáčika, napísal aj veľa diel určených dospelému čitateľovi. Niektoré z nich boli označené ako kontroverzné. Nienackeho neprajníci a ľudia neznalí veci, povytrhávali niektoré state z kontextu a označovali jeho diela ako pornografiu, čo je samozrejme úplný nezmysel. Na tomto mieste by som chcel v krátkosti uverejniť hlavne tie menej známe fakty zo spisovateľovho života a tým prakticky odpovedať na mnohé otázky, ktoré trápia nejedného fanúšika tohto, podľa mňa nie kontroverzného poľského, ale vynikajúceho európskeho spisovateľa 20. storočia. Aby som v tom však nevytvoril chaos, pretože údajov je strašne veľa, musím začať pekne od začiatku...
Zbigniew Tomasz Nowicki sa narodil 1. januára 1929 v Lodži. Jeho matka Cecylia učila poľský jazyk a výtvarnú výchovu. Otec Jan bol riaditeľom Všeobecno – vzdelávacieho lýcea Mikuláša Kopernika. Mal aj dvoch bratov, staršieho Janusza Wojciecha, ktorý bol psychológom a mladšieho Andrzeja, ktorý bol technikom. V čase okupácie, roku 1940, bol spolu s rodinou vysťahovaný z mesta na vidiek do Slupi Skiernevickej, kde museli všetci ťažko fyzicky pracovať.
Jeho matka mala literárne nadanie a urobila aj nejaké literárne pokusy, ktoré však nikdy nevydala. Zbigniewa vychovávala v duchu lásky k literatúre a práve ona má veľkú zásluhu na tom, že sa už ako dvanásťročný rozhodol stať spisovateľom.
Po skončení vojny sa rodina opäť vrátila do Lodže. Tu začal študovať na lýceu. Už počas štúdia skúšal písať a publikovať. V roku 1946 napísal príbeh pre mládež „Spolok hľadačov pokladov“, ktorý bol na pokračovanie uverejňovaný v týždenníku „Przyjaciel“. V nasledujúcom roku publikoval svoje verše v časopise „Kužnica“. Po ukončení strednej školy odišiel do Szklarskiej Poreby, kde krátko pracoval ako vychovávateľ v dome Tovarišstva Priateľov Detí. Tieto skúsenosti neskôr zúročil pri tvorbe pre deti.
V tom čase, hneď po vojne, bola Lodž centrom kultúry v Poľsku. Nienackeho veľmi dobrý kamarát, bývalý spolužiak z lýcea Tadeusz Gierymski, s ktorým spolu pri vínku pred pár rokmi zapíjali Zbigniewov prvý honorár z týždenníka „Prtyjaciel“, študoval prvý rok na Štátnej Filmovej Škole scenáristiku. Bol vybratý medzi najlepších piatich študentov, ktorým bolo ponúknuté štúdium v Moskve na Všezväzovom Štátnom Inštitúte Kinematografie. Jeho otec na základe vlastných skúseností so situáciou v Rusku, s tým však nesúhlasil a zabránil mu v odchode. Tu je dôležité poznamenať, že tesne v povojnovom období, ale bolo to ozaj len veľmi krátko, panovala na poľských vysokých školách nádej na demokraciu a podľa toho sa vtedy správali učitelia aj študenti. Tadeusz navštívil rektora a odporučil mu miesto seba na štúdium Zbigniewa. Po polhodinovom rozhovore, ho rektor Jerzy Toeplitz prijal do školy a menoval do pätice študentov, ktorých čakalo štúdium v Moskve. Po čase dostal Tadeusz zjavne cenzurovaný list a potom sa jeho priateľ Zbigniew odmlčal. V Moskve sa Zbigniew Nowicki zamiloval do dievčiny staršej od neho, ktorá pracovala na talianskej ambasáde a pochádzala z Turína. Stretávali sa po večeroch, prechádzali sa po Moskve a netušili, že na každom kroku ich sleduje KGB. Zbigniewa niekto udal, že sa vraj uznanlivo vyjadroval o Picassovom obraze a tvrdil, že vie, čo tá maľba znamená. Takže jedného dňa bol predvolaný na výsluch. Nebol prvý ani posledný, ktorému sa to stalo. Vedel, čo ho čaká a tak miesto na výsluch sa bez vedomia veľvyslanectva a sovietskych úradníkov „svojvoľne“ vybral domov do Lodže. Všetky poľské vysoké školy ihneď obdržali príkaz, aby Zbigniewa Nowického neprijali na žiadne štúdium.
Zbigniew Nowicki sa však nevzdával, veril si a nekompromisne šiel za svojím cieľom. V roku 1950 poslal do tlače svoju prvú knihu pre mládež „Chlapci“, ktorá bola napísaná na základe už publikovaného príbehu „Spolok hľadačov pokladov“. Ale po moskovskej príhode bolo meno Nowicki na čiernej listine. Predvolali ho do redakcie „Nowej Kultury“ a oznámili mu, že v Poľsku už nikdy nič nevydá a nanajvýš sa môže zamestnať ako pomocný robotník na stavbe.
Napriek tomu všetkému mal aj šťastie. Zoznámil sa s Halinou, mladou úradníčkou z denníka „Gazeta Robotnicza“. Halina mala veľké známosti medzi novinármi i na vyšších miestach. Medzi známymi bol aj jeden nemenovaný vplyvný človek, ktorý keď sa dozvedel, koľko má Zbigniew rokov, len pokýval smutne hlavou a povedal mu: „Nie je v mojich silách zmeniť rozhodnutie pánov z Nowej Kultury, ale môžete písať pod pseudonymom“. Tento človek mu potom umožnil pracovať v novinách „Gazeta Robotnicza“. Neskôr v rokoch 1951 až 1962 pracoval v týždenníku „Odglosy“ ako vedúci oddelenia reportáží, potom filmu a nakoniec literatúry pre ženy.
Medzitým sa v roku 1952 oženil s Helenou Dabskou a v roku 1953 sa im narodil syn Mariusz.
V tom období vychádzajú aj dve reportáže „Tajemnice grobów i kurhanów“ o Gótoch a „Na tropie tajemniczego Albazina“. Je zaujímavé, že vychádzajú pod jeho pravým menom. Neskôr mu slúžili ako predloha pre „Atanarichov poklad“ a „Povolenie na dovoz leva“. Počas práce v redakcii zbieral informácie týkajúce sa likvidácie ozbrojených oddielov a skupín vyčíňajúcich na území povojnového Poľska. O nich vydáva cyklus reportáží „Warszyc!“, tentokrát pod pseudonymom „Ewa Polaniecka“. Neskôr na základe tohoto cyklu napísal dielo „Worek judaszow“.
V roku 1957 vďaka osobnej intervencii Leona Kruczkowskiego vychádza kniha, ktorú autor vystupujúci pod pseudonymom Zbigniew Nienacki považuje za svoj osobný debut. Kniha má veľmi protichodné kritiky, ale čo je dôležité, u čitateľov zaznamenáva obrovký úspech. Jej názov je „Uroczysko“.
(...na pokračovanie)
