Zbigniew Nienacki - 3 časť (Jerzwałd)

V Jerzwalde prežil Zbigniew Nienacki 27 rokov svojho života. Boli to jeho najšťastnejšie a najplodnejšie roky. Do Jerzwaldu sa presťahoval úplne sám. Manželka a syn ostali bývať v Lodži. Zbigniew sa so svojou manželkou nikdy oficiálne nerozviedol, ale nežili spolu. Rešpektovali sa navzájom ako osobnosti. Helena ho navštevovala niekoľkokrát do roka. Prinášala mu literatúru a novinky z Lodže. Syn Mariusz ho navštevoval častejšie, a keď vyrástol, chodieval k otcovi na dovolenku aj s rodinou.
Dom, ktorý Zbigniew kúpil, bol v dezolátnom stave a bez zariadenia. Keď sa nasťahoval, trvalo mu určitý čas, kým sa on, človek zvyknutý bývať v meste, priučil všetkým vidieckym prácam a zvykom. Prvý rok bol naozaj ťažký. V pustom zanedbanom dome, so zničenými stenami, dokončoval príbeh „Strašidelný kaštieľ“. Písal na skladacom turistickom stolíku a spával v spacáku, pretože na nábytok už jednoducho nemal. Z rána písal a popoludní sa snažil nejaký ten nábytok vyrobiť. Prvý stôl, ktorý vyrobil, sa strašne kýval a lavička sa rozpadla, len čo si na ňu sadol. Musel sa ísť poradiť s ozajstným stolárom. V poradí tretí stôl už bol vynikajúci a stoličky, ktoré vtedy vyrobil, stoja v dome dodnes. Nakoniec sa rozhodol zobrať si neveľkú pôžičku, za ktorú dal opraviť strechu, rozpadávajúcu sa stodolu a okolo domu postavil plot. Boli to veľmi ťažké časy. V podstate sa musel všetkému naučiť. Siatie trávy, štepenie ovocných stromov, sadenie živého plotu, opravovanie pumpy na studni.
Ale tá najťažšia úloha bola spoznávať nových ľudí, tých z dediny a najbližšieho okolia. Predsa len boli nedôverčiví k človeku, ktorý sa prisťahoval z mesta a ešte k tomu bol aj spisovateľom. Takisto mnohí ľudia z mesta ho nevedeli pochopiť. Tvrdili, že od nich ušiel, a že spisovateľ musí predsa žiť v meste, v centre medzi ľuďmi. Nechápali, že Zbigniew chcel práve to. Chcel žiť medzi ľuďmi. Vo veľkom meste aj tak všetci žili v anonymnom dave a nepoznali sa navzájom. Tu na vidieku chcel ľudí naozaj spoznať a byť im blízko. Ľudia sa mu čudovali, že kúpil dom práve v tejto oblasti, hoci išlo o veľmi krásny kraj. Obyvatelia si pod vplyvom propagandy mysleli, že sa na toto územie skôr, či neskôr, vrátia Nemci. Raz sa ho miestni na to opýtali. On im dal jednoznačnú odpoveď. „Nie, Nemci neprídu, nebojte sa.“ Tak v podstate prvýkrát ovplyvnil svetonázor obyvateľov Jerzwaldu. Od tej doby aj oni uverili, že tam budú žiť naveky.
Ani sám Zbigniew nevedel presne povedať, kedy nastal ten okamih, keď ho miestni obyvatelia začali akceptovať ako jedného z nich. Možno to bolo vtedy, keď sa snažil, aby jeho dom bol jeden z najkrajších. Alebo vtedy, keď pokosil prvú trávu, ktorú sám zasial. Jedného dňa bol zrazu jedným z nich a nik mu neodmietol pomoc, keď ju potreboval. Takisto on nikdy nikomu pomôcť neodmietol.
Časom úplne zapadol do tohto čarokrásneho prostredia. V lete spoznával turistov táboriacich nad jazerom. Medzi nimi nachádzal rôzne zaujímavé typy, rôzne osobnosti a ich životné príbehy. Naučil sa základy plachtenia a kúpil si neveľkú jachtu, na ktorej zažil mnoho nových príhod na jazere. Nemusel si nič vymýšľať a namáhať svoju fantáziu. Príbehy sa sami nedočkavo tlačili dverami i oknami do jeho malého domu nad jazerom. Ktorý z príbehov bol podľa neho najzaujímavejší? Ťažko povedať. Možno ten, ktorý sa začal rozprávaním jedného rybára o tom, ako mu z ostrova, kde choval ovce, jedna zmizla a pri hľadaní páchateľov narazil na bandu Čierneho Franka. A mohol to byť aj ten, keď si Zbigniew zaobstaral psa menom Protazy – veľkú blankytnú dogu. A možno najšťastnejší bol ten, keď búrka na jazere a silný vietor zahnali jeho loď do tichej zátoky. Spoznal tam človeka, ktorého volali Winnetou. Spolu s ním začal boj za zákaz používania motorových člnov na ich milovanom jazere, aby sa vodné vtáctvo, neustále rušené hukotom motorov, mohlo nerušene v pokoji rozmnožovať.
Zbigniew Nienacki bol človek priateľský k ľuďom. Bol veselý, dobrosrdečný a pohostinný. Rád vo svojom dome privítal suseda, či pocestného. Jeho dom bol však ohradený plotom, na oknách mal mreže a vo dvore neustále strážili dve dogy. Bolo z neho stále cítiť opatrnosť a po skúsenostiach z mladosti, bol neustále v strehu. Z času na čas sa vždy vynorili Nienackeho nepriatelia z „Nowej Kultury“. Zakaždým však už boli v iných farbách. Pokúšali sa mu znepríjemniť jeho literárny život, kde sa len dalo. Boli to ľudia, ktorí si priali jeho smrť, či už fyzickú, alebo duchovnú. Zbigniew sa s odstupom času nad tým len pousmial a povedal: „Či to už môže trápiť človeka, ktorý žije za tak vysokým plotom ako ja a má na priedomí zlého psa?“
Na tomto mieste treba poznamenať, že Zbigniew Nienacki patril medzi TOP 10 poľských spisovateľov, ktorí sa dokázali živiť výlučne písaním. Od príchodu do Jerzwaldu sa stal spisovateľom na plný úväzok. Jediné, z čoho žil, boli teda honoráre za knihy. Dnes už počet vydaných exemplárov Nienackého diel presiahol niekoľko miliónov. Samozrejme, že sa to snažili využiť jeho neprajníci, ktorí začali písať o tom, v akom veľkom bohatstve Nienacki žije. Písali o tom, že má dom, dve autá, jachtu a súkromný prístav. V podstate to bola pravda, ale v skutočnosti to vyzeralo trochu inak. Dom, v ktorom žil bol neveľký, a k tomu ešte aj bez vody, kanalizácie a ústredného kúrenia. Vodu si musel prinášať vo vedrách z neďalekej studne, či pršalo alebo snežilo. Mnohokrát písal so skrehnutými prstami. Ak si chcel v pracovni zakúriť, najprv si musel narúbať dreva. Dve autá boli v jeho prípade nutnosťou. V zime potreboval gazík, aby sa dostal do obchodu, čo predstavuje prejsť 15 km cez lesy. Tiež si na ňom vozil zásoby na zimu, drevo, zemiaky a podobne. Ale na gaze predsa nemohol chodievať pracovne do Waršavy. Preto mal ešte ladu. Neďaleko domu samozrejme kotvila jeho malá jachta a to bol pravdepodobne ten súkromný prístav. Čiže dalo by sa povedať, že Zbigniew žil ozaj celkom skromne. Pre tento štýl života sa rozhodol sám a ako spisovateľovi na plný úväzok mu absolútne vyhovoval. Jednak žil v krásnom prostredí, plnom inšpirácie a zároveň náklady vynaložené na živobytie boli minimálne. Týmto sa prakticky vyhol problémom, ktoré mali takmer všetci spisovatelia. Tí museli žobroniť u vydavateľov o preddavky na knihy. Vydavateľstvá si ich potom zaväzovali a zadávali im šialené termíny. Nienacki, na rozdiel od iných, písal knihy tak dlho, ako potreboval.
Mnohí spisovatelia, ktorí videli Nienackého literárne úspechy, ho začali napodobňovať. Kupovali si domy pri jazerách a hľadali tam inšpiráciu, či chuť do ďalšej tvorby. Na toto Zbigniew Nienacki hovorieval, že to určite nebude fungovať, pokiaľ tam človek príde na dva – tri týždne a vzápätí odíde naspäť do zhonu veľkomesta. Jemu sa totiž podarilo niečo, čo iným nie. Dokázal sa zžiť s prostredím ohromných lesov, veľkého jazera i obyvateľmi Jerzwaldu a stal sa neoddeliteľnou súčasťou tohto kraja. A práve z toho dokázal čerpať tú neuveriteľnú energiu na písanie svojich pútavých príbehov.

„Žijem nad jazerom na okraji ohromného lesa na konci dediny, ktorá je plná života. Som obklopený prirodzene žijúcimi pracujúcimi ľuďmi a to je akumulátor, ktorý spisovateľa nabíja.“
(Zbigniew Nienacki – Zanim dostane Nobla – rozhovor z r. 1986)
(...na pokračovanie)

Zbigniew Nienacki - 2 časť (Azyl)

Ako som už napísal v časti Začiatky, kniha „Uroczysko“ mala veľmi zaujímavé kritiky. V roku 1959 recenzent Jan Bury napísal, že táto kniha nikdy nevôjde do histórie poľskej literatúry, ale treba si ju prečítať, hoci aj preto, aby ste videli, ako sa knihy písať nemajú. Je však až smiešne, pozrieť sa s odstupom času na toto prazvláštne proroctvo závistlivého a dnes už dávno zabudnutého kritika. Príbeh „Uroczysko“ bol totiž preložený do niekoľkých jazykov a počas mnohých rokov bol vydávaný v desiatkach tisícoch výtlačkov. Ozajstným zadosťučinením pre „Uroczysko“ je fakt, že úryvok z neho sa ocitol dokonca v učebnici poľského jazyka pre základné školy a tak niet pochýb, že do histórie poľskej literatúry už dávno vošiel. Aký krutý môže byť čas voči jednostranne zameraným kritikom...
V poľskej literatúre povojnových rokov prevládala úvaha. Celé diela boli častokrát nekonečným monológom hlavného hrdinu. Chýbal tomu príbeh, dobrodružstvo, napätie a vôbec nápad. Práve preto sa Zbigniew Nienacki rozhodol, že bude písať pre mládež. Bude písať príbehy, v ktorých o dobrodružstvo nie je núdza. A tak v rokoch 1960 - 61 vydáva Atanarichov poklad a Povolenie na dovoz leva. Tieto príbehy napísal na základe svojich, už publikovaných článkov. V roku 1961 vydáva aj Worek Judaszów, v ktorom uvádza na pravú mieru cyklus reportáží „Warszyc!“. Neskôr nasledovali ďalšie diela pre dospelého čitateľa ako „Podniesienie“, „Laseczka i tajemnica“ (1963), „Z glebokosci“ (1964), alebo Sumienie“ (1964).
V roku 1964 vychádza „Ostrov zločincov“, ktorý predznamenáva sériu o pánu Tragáčikovi. Pokračovanie nenecháva na seba dlho čakať. V roku 1966 vychádza v Poľsku najúspešnejší diel série „Pán Tragáčik a Templári“, ktorý sa dočkal sfilmovania a dokonca aj seriálovej podoby.
Obrovský zlom v živote Zbigniewa Nienackého nastal, keď dovŕšil 35 rokov. Ako sám vravel, sú ľudia, ktorí dozrejú v dvadsiatich, iní v štyridsiatich a niektorí ľudia nedozrejú nikdy. On sám o sebe vyhlásil, že dozrel ako 35 ročný. Vtedy konečne začal chápať sám seba i druhých. Pochopil, akým smerom sa musí ďalej uberať, ak nechce celý život prežiť v prostredí, ktorému už pomaly prestával rozumieť, a ktoré sa pre neho začalo stávať čoraz menej znesiteľným. Hoci práve v tom čase začínal byť uznávaným a váženým autorom, obyvateľom mesta Lodž, kde sa to len tak hemžilo inteligenciou, spisovateľmi a inými dejateľmi, vedel, že každodenný život v tomto ovzduší ho doslova zabíja. Stres, ulice plné dymiacich áut, kaviarne plné debatujúcich ľudí, tlak zo strany vydavateľov a hluk veľkomesta sa rozhodol vymeniť za pokojný život v ústraní - v lone prekrásnej prírody.
„Nevedel som v akej časti Poľska, v ktorom regióne sa chcem usadiť. Nevedel som si predstaviť, ako bude vyzerať výhľad z okien môjho domu, ani akých budem mať susedov. Vedel som len toľko, že už nechcem žiť vo veľkom hlasnom meste, v anonymnom dave presúvajúcom sa po uliciach, v potoku áut a mraku výfukových splodín. Túžil som na strany mojich budúcich knižiek vniesť pekné obrazy lesov i jazier, vôňu vodných rastlín, polí, prežiť nové zaujímavé príhody a stretnúť nových ľudí...“
(Zbigniew Nienacki – V poszukiwaniu przygody r. 1980)
Na spisovateľov inzerát, v ktorom hľadal dom v peknom prostredí pri rieke, alebo jazere prišlo okolo tridsať odpovedí z rôznych zákutí Poľska. A tak sa vybral na cesty. Mnoho domov nad riekami, či jazerami sa mu veľmi páčilo, ale mali jednu vadu, boli veľmi drahé. Všetky ceny boli minimálne dvakrát vyššie ako pôvodne očakával. Po dvoch týždňoch cestovania a mnohých rozčarovaniach, už úplne znechutený, ocitol sa zrazu na asfaltovej ceste vinúcej sa cez ohromný mazúrsky les, rozprestierajúci sa na západnom brehu veľkého jazera Jeziorak. Vo vrecku mal už len dve obálky s odpoveďami na inzerát, a tak už pomaly strácal nádej na úspech. Ako sám spomína, v ten deň pršalo a mal za sebou už vyše sto kilometrov. Bol sužovaný samotou a hladom. Zastavil sa pri priesmyku zatopenom vodou z jazera. Chcel sa trochu povystierať a oddýchnuť si od neustáleho kmitania stieračov, a tak sa rozhodol chvíľu sa poprechádzať pri vode. V tej chvíli ešte nemohol vedieť, že v týchto vodách je potopená muzeálna zbierka. Práve ona sa neskôr stala námetom pre „Nové príbehy pána Tragáčika“.
Pri jazere zbadal muža v žltom pršiplášti, ktorý chytal ryby. Ten poprosil Zbigniewa Nienackého o zápalky, pretože jemu navlhli. Dali sa spolu do reči. Muž sa volal Gerard P. a neskôr sa stal Zbigniewovím priateľom. Gerard, ako mladý poľský žoldnier, v roku 1939 utekal z nemeckého zajatia. Ujal sa ho miestny hospodár Gustaw Kodrab, ktorý mu pomohol v úteku do Waršavy. Gustaw zomrel v roku 1941. Bol to prostý roľník, ale písal pekné verše. Či mohol Zbigniew Nienacki v tom čase tušiť, že celá história o ľudovom poetovi Gustawovi Kodrabovi, pochovanom na neďalekom cintoríne sa stane hlavnou témou jeho príbehu „Pán Tragáčik a zlatá rukavica“? Ba o 13 rokov neskôr sa mu práve tento príbeh postaral o časť jeho literárnej slávy, keď vďaka nemu obdržal cenu Harcerska Nagrode Litaracka za rok 1980.
O dve hodiny neskôr už stál pri neveľkom murovanom dome stojacom tesne nad jazerom. Dom bol trochu zanedbaný. Vystriedal už sedem majiteľov, ktorí sa tam nikdy nechceli usadiť a tak sa oň príliš nestarali. Strecha bola deravá a stodola vyzerala, že môže každú chvíľu spadnúť. Zbigniew svojou literárnou dušou cítil, že ten dom, jazero a ohromné lesy, rozkladajúce sa vôkol, budú inšpiráciou pre jeho ďalšiu tvorbu. Cena za dom bola však oveľa vyššia ako jeho úspory, takže sa rozhodol požičať si od priateľov. A hoci ten dom vyzeral veľmi smutne, ako každá zanedbaná budova, a čakala ho v ňom samota, predsa len ho tešilo, že tu už kedysi žil niekto, kto písal. Bol to Gustaw Kodrab.
Zbigniew Nienacki kúpil dom v malej dedinke Jerzwald, ktorá leží v Olsztynskom kraji 27 km od Ilawy na západnom brehu veľkého jazera Jeziorak. Jerzwald sa skladá asi z 50-tich hospodárstiev a dom Zbigniewa Nienackeho stojí hneď za tabuľou s označením obce, priamo na brehu jazera. Mimochodom, do nám známeho Malborku je od domu spisovateľa len 50 km a do Fromborku len 65 km.
Tento kraj, ktorý Poliaci nazývajú Warmia i Mazury, je krajom mnohých jazier a prírodných krás. Ako vieme z kníh Zbigniewa Nienackého, aj Nemci si naň niekoľkokrát robili zálusk a dodnes v týchto končinách žije pomiešané obyvateľstvo niekoľkých národností. História tejto zeme hovorí, že od dávnych čias v nej nachádzali azyl rôzni ľudia. Preto je história tohto kraja taká rôznorodá a bohatá. Aj Zbigniewa Nienackého tento kraj prijal veľmi pohostinne, rýchlo sa tu prestal cítiť cudzincom a našiel tu svoj azyl...

(...na pokračovanie)