pondelok, júla 03, 2006

Zbigniew Nienacki - 2 časť (Azyl)

Ako som už napísal v časti Začiatky, kniha „Uroczysko“ mala veľmi zaujímavé kritiky. V roku 1959 recenzent Jan Bury napísal, že táto kniha nikdy nevôjde do histórie poľskej literatúry, ale treba si ju prečítať, hoci aj preto, aby ste videli, ako sa knihy písať nemajú. Je však až smiešne, pozrieť sa s odstupom času na toto prazvláštne proroctvo závistlivého a dnes už dávno zabudnutého kritika. Príbeh „Uroczysko“ bol totiž preložený do niekoľkých jazykov a počas mnohých rokov bol vydávaný v desiatkach tisícoch výtlačkov. Ozajstným zadosťučinením pre „Uroczysko“ je fakt, že úryvok z neho sa ocitol dokonca v učebnici poľského jazyka pre základné školy a tak niet pochýb, že do histórie poľskej literatúry už dávno vošiel. Aký krutý môže byť čas voči jednostranne zameraným kritikom...
V poľskej literatúre povojnových rokov prevládala úvaha. Celé diela boli častokrát nekonečným monológom hlavného hrdinu. Chýbal tomu príbeh, dobrodružstvo, napätie a vôbec nápad. Práve preto sa Zbigniew Nienacki rozhodol, že bude písať pre mládež. Bude písať príbehy, v ktorých o dobrodružstvo nie je núdza. A tak v rokoch 1960 - 61 vydáva Atanarichov poklad a Povolenie na dovoz leva. Tieto príbehy napísal na základe svojich, už publikovaných článkov. V roku 1961 vydáva aj Worek Judaszów, v ktorom uvádza na pravú mieru cyklus reportáží „Warszyc!“. Neskôr nasledovali ďalšie diela pre dospelého čitateľa ako „Podniesienie“, „Laseczka i tajemnica“ (1963), „Z glebokosci“ (1964), alebo Sumienie“ (1964).
V roku 1964 vychádza „Ostrov zločincov“, ktorý predznamenáva sériu o pánu Tragáčikovi. Pokračovanie nenecháva na seba dlho čakať. V roku 1966 vychádza v Poľsku najúspešnejší diel série „Pán Tragáčik a Templári“, ktorý sa dočkal sfilmovania a dokonca aj seriálovej podoby.
Obrovský zlom v živote Zbigniewa Nienackého nastal, keď dovŕšil 35 rokov. Ako sám vravel, sú ľudia, ktorí dozrejú v dvadsiatich, iní v štyridsiatich a niektorí ľudia nedozrejú nikdy. On sám o sebe vyhlásil, že dozrel ako 35 ročný. Vtedy konečne začal chápať sám seba i druhých. Pochopil, akým smerom sa musí ďalej uberať, ak nechce celý život prežiť v prostredí, ktorému už pomaly prestával rozumieť, a ktoré sa pre neho začalo stávať čoraz menej znesiteľným. Hoci práve v tom čase začínal byť uznávaným a váženým autorom, obyvateľom mesta Lodž, kde sa to len tak hemžilo inteligenciou, spisovateľmi a inými dejateľmi, vedel, že každodenný život v tomto ovzduší ho doslova zabíja. Stres, ulice plné dymiacich áut, kaviarne plné debatujúcich ľudí, tlak zo strany vydavateľov a hluk veľkomesta sa rozhodol vymeniť za pokojný život v ústraní - v lone prekrásnej prírody.
„Nevedel som v akej časti Poľska, v ktorom regióne sa chcem usadiť. Nevedel som si predstaviť, ako bude vyzerať výhľad z okien môjho domu, ani akých budem mať susedov. Vedel som len toľko, že už nechcem žiť vo veľkom hlasnom meste, v anonymnom dave presúvajúcom sa po uliciach, v potoku áut a mraku výfukových splodín. Túžil som na strany mojich budúcich knižiek vniesť pekné obrazy lesov i jazier, vôňu vodných rastlín, polí, prežiť nové zaujímavé príhody a stretnúť nových ľudí...“
(Zbigniew Nienacki – V poszukiwaniu przygody r. 1980)

Na spisovateľov inzerát, v ktorom hľadal dom v peknom prostredí pri rieke, alebo jazere prišlo okolo tridsať odpovedí z rôznych zákutí Poľska. A tak sa vybral na cesty. Mnoho domov nad riekami, či jazerami sa mu veľmi páčilo, ale mali jednu vadu, boli veľmi drahé. Všetky ceny boli minimálne dvakrát vyššie ako pôvodne očakával. Po dvoch týždňoch cestovania a mnohých rozčarovaniach, už úplne znechutený, ocitol sa zrazu na asfaltovej ceste vinúcej sa cez ohromný mazúrsky les, rozprestierajúci sa na západnom brehu veľkého jazera Jeziorak. Vo vrecku mal už len dve obálky s odpoveďami na inzerát, a tak už pomaly strácal nádej na úspech. Ako sám spomína, v ten deň pršalo a mal za sebou už vyše sto kilometrov. Bol sužovaný samotou a hladom. Zastavil sa pri priesmyku zatopenom vodou z jazera. Chcel sa trochu povystierať a oddýchnuť si od neustáleho kmitania stieračov, a tak sa rozhodol chvíľu sa poprechádzať pri vode. V tej chvíli ešte nemohol vedieť, že v týchto vodách je potopená muzeálna zbierka. Práve ona sa neskôr stala námetom pre „Nové príbehy pána Tragáčika“.
Pri jazere zbadal muža v žltom pršiplášti, ktorý chytal ryby. Ten poprosil Zbigniewa Nienackého o zápalky, pretože jemu navlhli. Dali sa spolu do reči. Muž sa volal Gerard P. a neskôr sa stal Zbigniewovím priateľom. Gerard, ako mladý poľský žoldnier, v roku 1939 utekal z nemeckého zajatia. Ujal sa ho miestny hospodár Gustaw Kodrab, ktorý mu pomohol v úteku do Waršavy. Gustaw zomrel v roku 1941. Bol to prostý roľník, ale písal pekné verše. Či mohol Zbigniew Nienacki v tom čase tušiť, že celá história o ľudovom poetovi Gustawovi Kodrabovi, pochovanom na neďalekom cintoríne sa stane hlavnou témou jeho príbehu „Pán Tragáčik a zlatá rukavica“? Ba o 13 rokov neskôr sa mu práve tento príbeh postaral o časť jeho literárnej slávy, keď vďaka nemu obdržal cenu Harcerska Nagrode Litaracka za rok 1980.
O dve hodiny neskôr už stál pri neveľkom murovanom dome stojacom tesne nad jazerom. Dom bol trochu zanedbaný. Vystriedal už sedem majiteľov, ktorí sa tam nikdy nechceli usadiť a tak sa oň príliš nestarali. Strecha bola deravá a stodola vyzerala, že môže každú chvíľu spadnúť. Zbigniew svojou literárnou dušou cítil, že ten dom, jazero a ohromné lesy, rozkladajúce sa vôkol, budú inšpiráciou pre jeho ďalšiu tvorbu. Cena za dom bola však oveľa vyššia ako jeho úspory, takže sa rozhodol požičať si od priateľov. A hoci ten dom vyzeral veľmi smutne, ako každá zanedbaná budova, a čakala ho v ňom samota, predsa len ho tešilo, že tu už kedysi žil niekto, kto písal. Bol to Gustaw Kodrab.
Zbigniew Nienacki kúpil dom v malej dedinke Jerzwald, ktorá leží v Olsztynskom kraji 27 km od Ilawy na západnom brehu veľkého jazera Jeziorak. Jerzwald sa skladá asi z 50-tich hospodárstiev a dom Zbigniewa Nienackeho stojí hneď za tabuľou s označením obce, priamo na brehu jazera. Mimochodom, do nám známeho Malborku je od domu spisovateľa len 50 km a do Fromborku len 65 km.
Tento kraj, ktorý Poliaci nazývajú Warmia i Mazury, je krajom mnohých jazier a prírodných krás. Ako vieme z kníh Zbigniewa Nienackého, aj Nemci si naň niekoľkokrát robili zálusk a dodnes v týchto končinách žije pomiešané obyvateľstvo niekoľkých národností. História tejto zeme hovorí, že od dávnych čias v nej nachádzali azyl rôzni ľudia. Preto je história tohto kraja taká rôznorodá a bohatá. Aj Zbigniewa Nienackého tento kraj prijal veľmi pohostinne, rýchlo sa tu prestal cítiť cudzincom a našiel tu svoj azyl...
(...na pokračovanie)