„Šachovnice“ som prečítal na jeden dúšok. Samozrejme, že sa mi veľmi páčili, ale po ich dočítaní som ostal akýsi nesvoj. Kniha je napísaná vynikajúco a ihneď vtiahne do deja i čitateľa, ktorý sa s Tomaszom stretáva po prvýkrát. Dej je napínavý od prvých momentov až do samotného konca. Jednoducho nič lepšie si čitateľ nemôže priať. Neustále ma však prenasledoval pocit, že mi na tomto príbehu niečo nesedí. Už niekoľko dní predtým ako sa mi kniha dostala do rúk, som bol upozornený na to, že v nej chýba hlbšie historické pozadie. Nič podobné „Templárom“ som teda neočakával a vedel som, že chýbajúca historická zápletka nie je príčinou môjho nepokoja. Pokúsil som sa teda odohnať neustále sa vracajúce myšlienky na „šachovnice“...
Až po niekoľkých dňoch mi to konečne „docvaklo“. To, čo mi v knihe chýbalo, boli Nienackého pútavé opisy. Opis kraja, v ktorom sa príbeh odohráva, sa mi nezdal až taký prepracovaný a
prešpikovaný údajmi ako v iných Tomaszových príbehoch. Možno som sa však len nechal príliš vtiahnuť do dobrodružného deja, a tieto
Až po niekoľkých dňoch mi to konečne „docvaklo“. To, čo mi v knihe chýbalo, boli Nienackého pútavé opisy. Opis kraja, v ktorom sa príbeh odohráva, sa mi nezdal až taký prepracovaný a
prešpikovaný údajmi ako v iných Tomaszových príbehoch. Možno som sa však len nechal príliš vtiahnuť do dobrodružného deja, a tieto opisy som prakticky nevnímal. Čo ale naozaj v príbehu chýba, je hlbšie oboznámenie čitateľa s históriou navštívených miest. Doposiaľ som bol zvyknutý používať Zbigniewove knihy namiesto učebníc dejepisu. Zakaždým som mal veľkú radosť i z jeho pútavého rozprávania o umeleckých dielach, či mnohých vedných discipínach, o ktorých sa mi predtým ani nesnívalo. Toto všetko som podvedome očakával i v „šachovniciach“, no tentoraz som sa mýlil. Možno to bol autorov zámer. Vyskúšať, ako budú čitatelia reagovať na knihu s rýchlym spádom bez „toľko diskutovaných“ opisov prírody a histórie...
Dej „šachovníc“ sa odohráva opäť v Poľsku. Tentoraz si autor zvolil oblasť na západe krajiny, v povodí Odry, neďaleko nemeckej hranice. Okrem dedinky ukrytej pod vymysleným názvom Jasień, môžeme sledovať Tomaszove stopy vedúce cez Myśliborz, Chojnu, Metno, Dolsko, Moryń až do Cedynie...
Píše sa rok 1963 a Tomasz prichádza do Jasieńa, dedinky na brehu jazera v tvare S, aby objasnil záhadu spred niekoľkých dní. Práve na protiľahlom brehu, v neďalekých ruinách starého observatória, bol jeho mladý priateľ Veverička napadnutý neznámym človekom. Tomasz sa tu stretáva so zaujímavou spoločnosťou ľudí, ktorí hľadajú zápisky pochádzajúce spred 19 rokov, z čias druhej svetovej vojny. Tie by mali dokázať účasť istého Konrada von Haubitz, pochádzajúceho z tejto oblasti, na nacistických akciách, a zabrániť mu, už ako nemeckému občanovi, v jeho novej rozbiehajúcej sa politickej kariére. Sám Tomasz sa však hneď v prvú noc stáva obeťou neznámeho útočníka. Zachránia ho jeho priatelia Tell, Sokolie Oko a Veverička, ktorí sa tu nečakane objavia i s Tellovým otcom. Spolu s Tomaszom sa rozhodnú rozlúštiť túto záhadu. (Mimochodom, „šachovnice“ sú posledným príbehom zo série o pánu Tragáčikovi, v ktorom vystupuje táto sympatická trojica skautov.) Záhada šachovníc, ktoré sa nachádzajú vyryté na múroch starých kostolov, zrúcanín i kameňoch v neďalekých lesoch priviedla k jazeru niekoľko skupín hľadačov. Jedna, na čele s Hildou, sympatickou Nemkou, chce pomocou nájdených pamätí dokázať Haubitzovu spoluprácu s fašistami. Druhá, ktorej velí Haubitzov spojenec Klaus, sa im zase snaží pamäte vyfúknuť a zlikvidovať tak dôkazy o Haubitzovej nevhodnej minulosti. Okrem nich sa do hľadania priplietla i malá Kasia so svojou záhadnou tetou
Zenobiou, ktorá ovláda džudo, a nenápadný pán Kuryłło - postrach vroclavskej gastronómie. Nesmieme pozabudnúť ani na milého jazvečíka Sebastiana, ktorý v tomto príbehu zohráva taktiež dôležitú úlohu. Objavuje sa tu i tajomný Friedrich, ktorý jazdí na forde plávajúcom po vode, podobne ako vehikel pána Tragáčika a preukazuje sa švajčiarskym pasom. Friedrich hľadá pamäti na vlastnú päsť. Zpočiatku nik netuší, že on je ten najnebezpečnejší zločinec. Títo všetci, aspoň na oko, spájajú pri hľadaní sily, a spoločne s Tomaszom a jeho priateľmi, zakladajú Zväz tajomnej šachovnice. Prakticky až v závere príbehu sa ukáže kto je kto, a na ktorej strane stojí. Celá „spoločnosť“ postupne navštevuje miesta so záhadnými šachovnicami. Hľadanie zápisníka s pamäťami je však dosť povrchné, pretože Tomaszovou taktikou tento raz nie je vypátrať úkryt, ku ktorému vedie len primálo indícií. Rozhodol sa, že nechá protivníkov konať a pokúsi sa ich prichytiť až pri odovzdávaní pamätí Klausovi. Nik však netuší, kto s Klausom spolupracuje, a tak sú podozriví takmer všetci...
Myslím si, že na tomto mieste nemá význam opisovať celý príbeh. Predpokladám, že všetci skalní ho už majú dávno prečítaný. Takže radšej spomeniem zopár vecí, ktoré ma zaujali, alebo inak súvisia so „šachovnicami“.
Tento príbeh bol poprvýkrát vydaný v roku 1967 pod názvom „Kniha hrôz“. Mnohí čitatelia, hlavne v Poľsku, boli prekvapení zmenami v názvoch niektorých príbehov. V čase, keď vzniklo vydavateľstvo Warmia a bolo už isté, že bude konečne vydaná celá séria u jedného vydavateľa, rozhodol sa sám Zbigniew Nienacki, že prepracuje v príbehoch niektoré detaily a prinavráti titulom názvy, pod ktorými ich chcel pôvodne publikovať. Boli to väčšinou detaily a názvy, ktoré mu kedysi dávno neprešli cenzúrou. Najlepším príkladom toho je Uroczysko, ktorého pôvodný názov mal byť Świety relikwiarz. Dokonca i u nás, a v tejto dobe, vyšiel pod iným názvom! Úprimne sa však priznám, že neviem, či aj kniha „Čudné šachovnice“ mala problémy s cenzúrou, alebo k zmene názvu došlo z marketingových dôvodov. Ďalšou záhadou „šachovníc“ je určite čas, v ktorom sa príbeh odohráva. Hoci to v knihe nie je nikde doslovne napísané, podľa mnohých indícií môžeme príbeh pokojne zaradiť do roku 1963. Odohráva sa totiž dva roky po zoznámení Tomasza s jeho mladými priateľmi na Ostrove zločincov. To bolo v lete roku 1961. Druhou indíciou je vek Hildy, ktorá mala počas druhej svetovej vojny osem rokov a v čase nášho príbehu mohla mať tak okolo tridsať. Toto všetko je samozrejme každému jasné už na prvý pohľad. Problém nastáva v momente, keď Tomasz rozpráva svojím trom priateľom zážitky z Prahy, ktoré sa odohrajú až o desaťročie neskôr (!). Táto informácia u pozorného čiteľa naozaj vyvoláva dojem, že príbehy sú poprehadzované.
Predpokladám, že celé toto nedorozumenie vzniklo z toho, že knižky o pánu Tragáčikovi neboli pôvodne písané ako seriál. Jednoducho sú to rôzne príbehy, odohrávajúce sa v rozličnom čase a na rozmanitých miestach. Jediné čo majú spoločné je ich hlavný hrdina. Práve vďaka tomu bolo možné do seriálu tak jednoducho popridávať epizódy, v ktorých pán Tragáčik pôvodne vôbec nevystupoval. Ďalej predpokladám, že Zbigniew mal už v čase písania „šachovníc“ pripravený námet i materiály pre takzvané „Pražské tajomstvo“. Popri tom ale písal aj knihy pre dospelých, a tak sa k tomuto námetu dostal až o niekoľko rokov neskôr. V momente, keď písal Tajomstvo nad tajomstvami, sa zrejme rozhodol vložiť „Pražský príbeh“ do aktuálneho času. V prípade vydania celého seriálu vo Warmii, bolo nevyhnutné jednotlivé príbehy zoradiť a konečne nejako seriózne očíslovať. Takto bolo priradené i zaujímavé poradové číslo nula k príbehu o Albazine. Dôvod je jednoduchý. Príbeh sa odohrával dosť dávno, a do série bol vložený, až keď už bola jednotka v rukách čitateľov. Šachovnice, možno práve vďaka už spomínaným zážitkom z Prahy, dostali nové poradové číslo 9. V Ikare samozrejme 10, keďže séria začína jednotkou a nie nulou. Poradie jednotlivých epizód, nech sa už zdá akokoľvek zamotané, nijako neubralo na pútavosti a hodnote príbehov. Komu to naozaj priveľmi vadí, tomu odporúčam, aby skúsil zoradiť a očíslovať podľa časovej chronológie napríklad knihy Karola Maya, v ktorých vystupuje Old Shatterhand. Rád si pozriem výsledok. 
Ďalším príjemným zistením je priznanie sa Zbigniewa Nienackého k agentovi 007, Jamesovi Bondovi. Už dosť dávno, prakticky od založenia blogu, si pravidelne mailujem s pánom M. Je to odborník na históriu i literatúru. Snažím sa s ním prekonzultovať každý príspevok skôr, ako ho uverejním. Pokiaľ by ste mali záujem oboznámiť sa s jeho aktivitami, môžete navštíviť stránku: http://www.vodnyhrad.sk/. Práve on ma už dávnejšie (po prečítaní Vreca Judášov) upozornil na fakt, že Zbigniew určite poznal diela Iana Fleminga, z ktorých samozrejme i čerpal. Bez výhrad som s ním súhlasil. Dôkaz o jeho správnom postrehu nám nečakane priniesli čudné šachovnice.
Na záver musím ešte spomenúť dve veci, ktoré určite neunikli ani vašej pozornosti. V príbehu opäť vystupujú postavy, ktorých charakterové črty neodmysliteľne patria k Nienackého dielam. Tomaszovi protivníci sú opäť gentlemani v pravom zmysle slova, a to i napriek používaniu plynovej pištole, či iných „nekalých“ praktík. Taktiež Hilda a Zenobia sú najtypickejšími predstaviteľkami „tragáčikovských“ príbehov. Zatiaľ čo Zenobia predstavuje záhadnú, sebavedomú, modernú ženu, ktorá opovrhuje mužmi, teda aspoň tými, ktorí neovládajú džudo, Hilda je typickou kladnou a rozumnou postavou. Malá Kasia zase predstavuje príjemnú detskú hrdinku a vhodne tak dopĺňa trojicu skautov.
Tou druhou vecou je samotný záver knihy. Na konci príbehu nám autor, tak ako vždy, pripravil efektné zakončenie. Priznávam sa bez mučenia, že stupňovaním napätia na nemeckej hranici ma takmer dostal. Zámenu pamätí v plechovej škatuli som samozrejme s ľadovým pokojom predpokladal už pri mauzóleu, keďže tam s nimi Tomasz ostal na chvíločku bez dozoru. Bolo mi jasné, že pamäti zmenili majiteľa a škatuľa je od tohto okamihu prázdna, alebo len zaťažená nejakým predmetom. S obalom pamätí som však určite nerátal. V momente, keď colník na hranici vytiahol zo škatule Haubitzove pamäti, som naozaj zalapal po dychu. Vzápätí vysvitlo, že ide len o obal, v ktorom sa ukrýval Tomaszov Sprievodca po Poľsku. Odľahlo mi a nahlas som sa rozosmial. Predsa len bol ten Zbigniew prefíkaný lišiak...
Dej „šachovníc“ sa odohráva opäť v Poľsku. Tentoraz si autor zvolil oblasť na západe krajiny, v povodí Odry, neďaleko nemeckej hranice. Okrem dedinky ukrytej pod vymysleným názvom Jasień, môžeme sledovať Tomaszove stopy vedúce cez Myśliborz, Chojnu, Metno, Dolsko, Moryń až do Cedynie...
Píše sa rok 1963 a Tomasz prichádza do Jasieńa, dedinky na brehu jazera v tvare S, aby objasnil záhadu spred niekoľkých dní. Práve na protiľahlom brehu, v neďalekých ruinách starého observatória, bol jeho mladý priateľ Veverička napadnutý neznámym človekom. Tomasz sa tu stretáva so zaujímavou spoločnosťou ľudí, ktorí hľadajú zápisky pochádzajúce spred 19 rokov, z čias druhej svetovej vojny. Tie by mali dokázať účasť istého Konrada von Haubitz, pochádzajúceho z tejto oblasti, na nacistických akciách, a zabrániť mu, už ako nemeckému občanovi, v jeho novej rozbiehajúcej sa politickej kariére. Sám Tomasz sa však hneď v prvú noc stáva obeťou neznámeho útočníka. Zachránia ho jeho priatelia Tell, Sokolie Oko a Veverička, ktorí sa tu nečakane objavia i s Tellovým otcom. Spolu s Tomaszom sa rozhodnú rozlúštiť túto záhadu. (Mimochodom, „šachovnice“ sú posledným príbehom zo série o pánu Tragáčikovi, v ktorom vystupuje táto sympatická trojica skautov.) Záhada šachovníc, ktoré sa nachádzajú vyryté na múroch starých kostolov, zrúcanín i kameňoch v neďalekých lesoch priviedla k jazeru niekoľko skupín hľadačov. Jedna, na čele s Hildou, sympatickou Nemkou, chce pomocou nájdených pamätí dokázať Haubitzovu spoluprácu s fašistami. Druhá, ktorej velí Haubitzov spojenec Klaus, sa im zase snaží pamäte vyfúknuť a zlikvidovať tak dôkazy o Haubitzovej nevhodnej minulosti. Okrem nich sa do hľadania priplietla i malá Kasia so svojou záhadnou tetou
Zenobiou, ktorá ovláda džudo, a nenápadný pán Kuryłło - postrach vroclavskej gastronómie. Nesmieme pozabudnúť ani na milého jazvečíka Sebastiana, ktorý v tomto príbehu zohráva taktiež dôležitú úlohu. Objavuje sa tu i tajomný Friedrich, ktorý jazdí na forde plávajúcom po vode, podobne ako vehikel pána Tragáčika a preukazuje sa švajčiarskym pasom. Friedrich hľadá pamäti na vlastnú päsť. Zpočiatku nik netuší, že on je ten najnebezpečnejší zločinec. Títo všetci, aspoň na oko, spájajú pri hľadaní sily, a spoločne s Tomaszom a jeho priateľmi, zakladajú Zväz tajomnej šachovnice. Prakticky až v závere príbehu sa ukáže kto je kto, a na ktorej strane stojí. Celá „spoločnosť“ postupne navštevuje miesta so záhadnými šachovnicami. Hľadanie zápisníka s pamäťami je však dosť povrchné, pretože Tomaszovou taktikou tento raz nie je vypátrať úkryt, ku ktorému vedie len primálo indícií. Rozhodol sa, že nechá protivníkov konať a pokúsi sa ich prichytiť až pri odovzdávaní pamätí Klausovi. Nik však netuší, kto s Klausom spolupracuje, a tak sú podozriví takmer všetci...Myslím si, že na tomto mieste nemá význam opisovať celý príbeh. Predpokladám, že všetci skalní ho už majú dávno prečítaný. Takže radšej spomeniem zopár vecí, ktoré ma zaujali, alebo inak súvisia so „šachovnicami“.
Tento príbeh bol poprvýkrát vydaný v roku 1967 pod názvom „Kniha hrôz“. Mnohí čitatelia, hlavne v Poľsku, boli prekvapení zmenami v názvoch niektorých príbehov. V čase, keď vzniklo vydavateľstvo Warmia a bolo už isté, že bude konečne vydaná celá séria u jedného vydavateľa, rozhodol sa sám Zbigniew Nienacki, že prepracuje v príbehoch niektoré detaily a prinavráti titulom názvy, pod ktorými ich chcel pôvodne publikovať. Boli to väčšinou detaily a názvy, ktoré mu kedysi dávno neprešli cenzúrou. Najlepším príkladom toho je Uroczysko, ktorého pôvodný názov mal byť Świety relikwiarz. Dokonca i u nás, a v tejto dobe, vyšiel pod iným názvom! Úprimne sa však priznám, že neviem, či aj kniha „Čudné šachovnice“ mala problémy s cenzúrou, alebo k zmene názvu došlo z marketingových dôvodov. Ďalšou záhadou „šachovníc“ je určite čas, v ktorom sa príbeh odohráva. Hoci to v knihe nie je nikde doslovne napísané, podľa mnohých indícií môžeme príbeh pokojne zaradiť do roku 1963. Odohráva sa totiž dva roky po zoznámení Tomasza s jeho mladými priateľmi na Ostrove zločincov. To bolo v lete roku 1961. Druhou indíciou je vek Hildy, ktorá mala počas druhej svetovej vojny osem rokov a v čase nášho príbehu mohla mať tak okolo tridsať. Toto všetko je samozrejme každému jasné už na prvý pohľad. Problém nastáva v momente, keď Tomasz rozpráva svojím trom priateľom zážitky z Prahy, ktoré sa odohrajú až o desaťročie neskôr (!). Táto informácia u pozorného čiteľa naozaj vyvoláva dojem, že príbehy sú poprehadzované.
Predpokladám, že celé toto nedorozumenie vzniklo z toho, že knižky o pánu Tragáčikovi neboli pôvodne písané ako seriál. Jednoducho sú to rôzne príbehy, odohrávajúce sa v rozličnom čase a na rozmanitých miestach. Jediné čo majú spoločné je ich hlavný hrdina. Práve vďaka tomu bolo možné do seriálu tak jednoducho popridávať epizódy, v ktorých pán Tragáčik pôvodne vôbec nevystupoval. Ďalej predpokladám, že Zbigniew mal už v čase písania „šachovníc“ pripravený námet i materiály pre takzvané „Pražské tajomstvo“. Popri tom ale písal aj knihy pre dospelých, a tak sa k tomuto námetu dostal až o niekoľko rokov neskôr. V momente, keď písal Tajomstvo nad tajomstvami, sa zrejme rozhodol vložiť „Pražský príbeh“ do aktuálneho času. V prípade vydania celého seriálu vo Warmii, bolo nevyhnutné jednotlivé príbehy zoradiť a konečne nejako seriózne očíslovať. Takto bolo priradené i zaujímavé poradové číslo nula k príbehu o Albazine. Dôvod je jednoduchý. Príbeh sa odohrával dosť dávno, a do série bol vložený, až keď už bola jednotka v rukách čitateľov. Šachovnice, možno práve vďaka už spomínaným zážitkom z Prahy, dostali nové poradové číslo 9. V Ikare samozrejme 10, keďže séria začína jednotkou a nie nulou. Poradie jednotlivých epizód, nech sa už zdá akokoľvek zamotané, nijako neubralo na pútavosti a hodnote príbehov. Komu to naozaj priveľmi vadí, tomu odporúčam, aby skúsil zoradiť a očíslovať podľa časovej chronológie napríklad knihy Karola Maya, v ktorých vystupuje Old Shatterhand. Rád si pozriem výsledok. 
Ďalším príjemným zistením je priznanie sa Zbigniewa Nienackého k agentovi 007, Jamesovi Bondovi. Už dosť dávno, prakticky od založenia blogu, si pravidelne mailujem s pánom M. Je to odborník na históriu i literatúru. Snažím sa s ním prekonzultovať každý príspevok skôr, ako ho uverejním. Pokiaľ by ste mali záujem oboznámiť sa s jeho aktivitami, môžete navštíviť stránku: http://www.vodnyhrad.sk/. Práve on ma už dávnejšie (po prečítaní Vreca Judášov) upozornil na fakt, že Zbigniew určite poznal diela Iana Fleminga, z ktorých samozrejme i čerpal. Bez výhrad som s ním súhlasil. Dôkaz o jeho správnom postrehu nám nečakane priniesli čudné šachovnice.
Na záver musím ešte spomenúť dve veci, ktoré určite neunikli ani vašej pozornosti. V príbehu opäť vystupujú postavy, ktorých charakterové črty neodmysliteľne patria k Nienackého dielam. Tomaszovi protivníci sú opäť gentlemani v pravom zmysle slova, a to i napriek používaniu plynovej pištole, či iných „nekalých“ praktík. Taktiež Hilda a Zenobia sú najtypickejšími predstaviteľkami „tragáčikovských“ príbehov. Zatiaľ čo Zenobia predstavuje záhadnú, sebavedomú, modernú ženu, ktorá opovrhuje mužmi, teda aspoň tými, ktorí neovládajú džudo, Hilda je typickou kladnou a rozumnou postavou. Malá Kasia zase predstavuje príjemnú detskú hrdinku a vhodne tak dopĺňa trojicu skautov.
Tou druhou vecou je samotný záver knihy. Na konci príbehu nám autor, tak ako vždy, pripravil efektné zakončenie. Priznávam sa bez mučenia, že stupňovaním napätia na nemeckej hranici ma takmer dostal. Zámenu pamätí v plechovej škatuli som samozrejme s ľadovým pokojom predpokladal už pri mauzóleu, keďže tam s nimi Tomasz ostal na chvíločku bez dozoru. Bolo mi jasné, že pamäti zmenili majiteľa a škatuľa je od tohto okamihu prázdna, alebo len zaťažená nejakým predmetom. S obalom pamätí som však určite nerátal. V momente, keď colník na hranici vytiahol zo škatule Haubitzove pamäti, som naozaj zalapal po dychu. Vzápätí vysvitlo, že ide len o obal, v ktorom sa ukrýval Tomaszov Sprievodca po Poľsku. Odľahlo mi a nahlas som sa rozosmial. Predsa len bol ten Zbigniew prefíkaný lišiak...
