Kedysi, pred mnohými rokmi, ešte ako malý chlapec, zbadal som vo výklade jedného kníhkupectva knihu s čudným názvom. Myslím, že to bola kniha „Pán Tragáčik a záhady Fromborku“. Na prvý pohľad hrozný názov, ktorý vo mne ihneď vzbudil odpor najhrubšieho zrna. Okolo toho výkladu som chodil s odporom niekoľko mesiacov a snáď aj rokov...
Až raz, v miestnej knižnici, som si prečítal upútavku na zadnej strane knihy „Záhadné príhody pána Tragáčika“. Dozvedel som sa, že pán Tragáčik nie je žiadna šialená rozprávková bytosť, ale detektív, ktorý sa zaoberá odhaľovaním záhad a chytaním zločincov, ktorí sa pokúšajú ukradnúť a prepašovať za hranice Poľska historické umelecké diela a cenné dokumenty. Jazdí na čudesnom aute, pod kapotou ktorého sa však ukrýva veľmi silný motor z Ferrari 410 SuperAmerica, podľa ktorého dostal svoju prezývku.
Doma som nedočkavo otvoril knižku a už po niekoľkých stranách mi bolo jasné, že som totálny blbec a príbehy o pánu Tragáčikovi sú presne to, po čom som podvedome vždy túžil a čo som v každej knižke hľadal. Vďaka svojim predsudkom a nedôvere k názvu, ktorý sa mi videl príliš pod úroveň, som sa takmer pripravil o jeden z najkrajších literárnych zážitkov. Naozaj, v slovenčine to znie pre nezainteresovaného, ak už nie smiešne, určite aspoň podivne. Ale my, ktorí už vieme o čo ide, vieme svoje a na Tomasza nedáme dopustiť.
Prostredníctvom Tomaszovho rozprávania som prežil tie najkrajšie a najnapínavejšie príbehy plné dobrodružstiev. Zároveň som sa dozvedel úžasné historické a geografické fakty, ktoré mi boli dovtedy úplne neznáme. Nikdy som na tieto príbehy nezabudol a z času na čas, väčšinou keď som ležal chorý v posteli, som siahol po niektorom z dielov vydanom v slovenčine a s trochou nostalgie som opäť prežíval niekdajšie dobrodružstvá. Z údajov na obale knižky, som sa dozvedel, že dielov je približne dvanásť a bolo mi veľmi ľúto, že si ich asi nikdy nebudem môcť prečítať. Jediné riešenie bolo naučiť sa po poľsky, čo sa mi zatiaľ ešte nepodarilo...
Bolo to asi minulý rok. Listoval som v letáku s ponukou knižných noviniek a čo nevidím? V ponuke sa objavila kniha „Prvý príbeh pána Tragáčika“. Chvíľku som neveriacky civel na ten kus papiera, v zápätí som niekoľkokrát dookola čítal ponuku a uisťoval sa, že nehalucinujem. Knihu som v podstate ani nečítal, doslova som ju zhltol. Ostal som trošku zarazený, pretože som podvedome očakával niečo iné, ale o tom budem písať na inom mieste. V podstate je to dobrá kniha. Onedlho na to, na Vianoce som dostal „Atanarichov poklad“, ktorý bol už veľmi podobný štýlu Nienackého na aký som bol zvyknutý. No a po treťom dieli „Vzácny relikviár“, ktorý sa v origináli volal „Uroczysko“, som to už nevydržal a začal som snoriť na internete, či niečo o Tomaszovi nenájdem. A tu niekde treba hľadať dôvod, prečo som sa rozhodol napísať niečo o pánu Tragáčikovi. Zistil som totiž, že nielen ja, tridsaťročný starý cap, som opäť podľahol čaru pera Zbigniewa Nienackého, ale čuduj sa svete, na Slovensku je nás viac takých bláznov, ktorí majú svoje knižky, ešte z edície STOPY, vystavené v policiach. Bláznov, ktorí sa nechali dokonale pohltiť pánom Tragáčikom. Dokonca nie som sám, ktorý sa chcel naučiť po poľsky, o pláne navštíviť Mazúrske jazerá ani nehovoriac.
Zistil som, že na Slovensko neprenikli v podstate žiadne informácie, či už o autorovi Zbigniewovi Nienackom, alebo o jeho diele pánu Tragáčikovi. Zameral som sa teda na poľský internet a objavil tam niekoľko zaujímavých stránok. Dokonca tu existuje oficiálna stránka fanklubu Zbigniewa Nienackého. Vrele doporučujem, poľština ako taká, človeku v podstate nerobí väčšie problémy.
Ja sa pokúsim v tomto blogu postupne uverejniť všetko, čo sa mi podarilo zistiť ohľadom pána Tragáčika. Budem veľmi rád, ak tieto stránky prinesú odpovede na otázky a dohady, ktoré určite trápia nejedného skalného fanúšika pána Tomasza. Samozrejme verím, že sa mi časom podarí vyprodukovať aj nejaké tie recenzie na jednotlivé príbehy. Rád privítam každý názor k danej téme. Ktokoľvek mi môže napísať, nielen do tohto blogu, ale samozrejme i na email: tomasznn@gmail.com , ktorý som zriadil práve pre tento účel.
Až raz, v miestnej knižnici, som si prečítal upútavku na zadnej strane knihy „Záhadné príhody pána Tragáčika“. Dozvedel som sa, že pán Tragáčik nie je žiadna šialená rozprávková bytosť, ale detektív, ktorý sa zaoberá odhaľovaním záhad a chytaním zločincov, ktorí sa pokúšajú ukradnúť a prepašovať za hranice Poľska historické umelecké diela a cenné dokumenty. Jazdí na čudesnom aute, pod kapotou ktorého sa však ukrýva veľmi silný motor z Ferrari 410 SuperAmerica, podľa ktorého dostal svoju prezývku.
Doma som nedočkavo otvoril knižku a už po niekoľkých stranách mi bolo jasné, že som totálny blbec a príbehy o pánu Tragáčikovi sú presne to, po čom som podvedome vždy túžil a čo som v každej knižke hľadal. Vďaka svojim predsudkom a nedôvere k názvu, ktorý sa mi videl príliš pod úroveň, som sa takmer pripravil o jeden z najkrajších literárnych zážitkov. Naozaj, v slovenčine to znie pre nezainteresovaného, ak už nie smiešne, určite aspoň podivne. Ale my, ktorí už vieme o čo ide, vieme svoje a na Tomasza nedáme dopustiť.
Prostredníctvom Tomaszovho rozprávania som prežil tie najkrajšie a najnapínavejšie príbehy plné dobrodružstiev. Zároveň som sa dozvedel úžasné historické a geografické fakty, ktoré mi boli dovtedy úplne neznáme. Nikdy som na tieto príbehy nezabudol a z času na čas, väčšinou keď som ležal chorý v posteli, som siahol po niektorom z dielov vydanom v slovenčine a s trochou nostalgie som opäť prežíval niekdajšie dobrodružstvá. Z údajov na obale knižky, som sa dozvedel, že dielov je približne dvanásť a bolo mi veľmi ľúto, že si ich asi nikdy nebudem môcť prečítať. Jediné riešenie bolo naučiť sa po poľsky, čo sa mi zatiaľ ešte nepodarilo...
Bolo to asi minulý rok. Listoval som v letáku s ponukou knižných noviniek a čo nevidím? V ponuke sa objavila kniha „Prvý príbeh pána Tragáčika“. Chvíľku som neveriacky civel na ten kus papiera, v zápätí som niekoľkokrát dookola čítal ponuku a uisťoval sa, že nehalucinujem. Knihu som v podstate ani nečítal, doslova som ju zhltol. Ostal som trošku zarazený, pretože som podvedome očakával niečo iné, ale o tom budem písať na inom mieste. V podstate je to dobrá kniha. Onedlho na to, na Vianoce som dostal „Atanarichov poklad“, ktorý bol už veľmi podobný štýlu Nienackého na aký som bol zvyknutý. No a po treťom dieli „Vzácny relikviár“, ktorý sa v origináli volal „Uroczysko“, som to už nevydržal a začal som snoriť na internete, či niečo o Tomaszovi nenájdem. A tu niekde treba hľadať dôvod, prečo som sa rozhodol napísať niečo o pánu Tragáčikovi. Zistil som totiž, že nielen ja, tridsaťročný starý cap, som opäť podľahol čaru pera Zbigniewa Nienackého, ale čuduj sa svete, na Slovensku je nás viac takých bláznov, ktorí majú svoje knižky, ešte z edície STOPY, vystavené v policiach. Bláznov, ktorí sa nechali dokonale pohltiť pánom Tragáčikom. Dokonca nie som sám, ktorý sa chcel naučiť po poľsky, o pláne navštíviť Mazúrske jazerá ani nehovoriac.
Zistil som, že na Slovensko neprenikli v podstate žiadne informácie, či už o autorovi Zbigniewovi Nienackom, alebo o jeho diele pánu Tragáčikovi. Zameral som sa teda na poľský internet a objavil tam niekoľko zaujímavých stránok. Dokonca tu existuje oficiálna stránka fanklubu Zbigniewa Nienackého. Vrele doporučujem, poľština ako taká, človeku v podstate nerobí väčšie problémy.
Ja sa pokúsim v tomto blogu postupne uverejniť všetko, čo sa mi podarilo zistiť ohľadom pána Tragáčika. Budem veľmi rád, ak tieto stránky prinesú odpovede na otázky a dohady, ktoré určite trápia nejedného skalného fanúšika pána Tomasza. Samozrejme verím, že sa mi časom podarí vyprodukovať aj nejaké tie recenzie na jednotlivé príbehy. Rád privítam každý názor k danej téme. Ktokoľvek mi môže napísať, nielen do tohto blogu, ale samozrejme i na email: tomasznn@gmail.com , ktorý som zriadil práve pre tento účel.
