Zbigniew Nienacki bol veľmi populárny, ak nie vôbec najpopulárnejší poľský spisovateľ 20-teho storočia. O jeho veľkú popularitu sa spočiatku starala najmä séria príbehov pre mládež o pánu Tragáčikovi. V predchádzajúcich príspevkoch ste sa však mohli dočítať aj o tom, že bol považovaný za najkontroverznejšieho poľského spisovateľa. Zaslúžili sa o to predovšetkým jeho diela určené pre staršieho čitateľa. Tie väčšinou súvisia so Zbigniewovým zaujímavým životom a prostredím, v ktorom pôsobil.Zbigniew Nienacki sa už ako 12 ročný rozhodol stať spisovateľom. V tom čase, ešte v Slupe Skierniewickej, sa mu dostali do rúk tri knihy, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu. Nie je žiadnym tajomstvom, že išlo o Mayovho Winnetoua, Verneho Tajomný ostrov a Freudov Úvod do psychoanalýzy. Psychoanalýzu začal vo veľkej miere využívať už pri písaní prvých dobrodružných príbehov. Dokázal odhadnúť každú situáciu a písal presne o tom – o čom chcel čitateľ čítať. Vytvoril si novú koncepciu človeka v literatúre. Nazval ju koncepciou biologicko-spoločenskou. Vychádzal z toho, že človek je častokrát v literatúre vykresľovaný ako osobnosť čisto spoločenská. V skutočnosti je však aj osobnosťou biologickou, ktorá nenapĺňa svoj život len potrebami spoločenskými a kultúrnymi, ale aj biologickými. Vo svojich knihách opisoval situácie, do ktorých sa ľudia dostávali prakticky denne. V poľskej literatúre 20-teho storočia však boli mnohé takéto témy tabu. Snažil sa odhaliť a opísať všetky túžby bežného človeka, jeho sny, trápenia i negatívne zážitky. Poľskí kritici sa išli pretrhnúť v úsilí utopiť Nienackého v lyžičke vody. Vytrhávali citáty z jeho kníh, ktoré publikovali s označením, že Zbigniew Nienacki píše len o sexe, a jeho tvorbu označovali za pornografiu. Tu však treba pripomenúť, že sa jednalo hlavne o 80-te roky minulého storočia. V Poľsku v tom čase neboli bulvárne časopisy, tak ako dnes. Takýmto spôsobom si vlastne jednotlivé denníky zvyšovali náklady, pretože ľudia potrebovali senzácie.
O kritike v Poľsku už Zbigniew vedel svoje. V Poľsku v podstate neexistovala seriózna kritika, ktorá by kompletne analyzovala diela. Všetko to boli len bulvárne článočky senzáciechtivých novinárov, ktorých Zbigniew bez problémov a nahlas označil za hlupákov, ktorí ešte stále žijú v 19. storočí, hoci on už žije a píše - ako v 21. Všetko, čo bolo v Poľsku nové, muselo spočiatku čeliť veľkému odporu. Už pred ním sa o niečo podobné pokúsilo zopár odvážlivcov, tých však neúprosní kritici doslova rozniesli na kopytách. Zbigniew bol už ale v trošku inej východiskovej pozícii. Hoci sa proti nemu neustále ozývali hlasy takzvaných kritikov, i jeho neprajníkov (ktorých bolo od čias konfliktu s Nowou Kulturou neúrekom), v 80-tych rokoch bol už predsa len „Pán Spisovateľ“. Kritici sa vlastne nechtiac postarali i o to, že Zbigniewova popularita medzi čitateľmi neustále narastala. Jeho knihy boli vždy hneď vypredané. Zbigniew sa na tom smial: „Je to paradox, ale stačí len zle napísať o spisovateľovi, a jeho knihy sú v tom okamihu vypredané...“
Ohlasy čitateľov na jeho knihy boli obrovské. Písali mu ľudia z tých najrôznejších sociálnych vrstiev. Mnoho listov začínalo veľmi podobne: „Nikdy som žiadnemu spisovateľovi nenapísal, ale po prečítaní tejto knihy som ihneď volal do redakcie, nech mi dajú Vašu adresu...“. Ľudia sa neustále domáhali ďalších vydaní, pretože každé jedno bolo za pár dní „rozchytané“. Väčšina poľských spisovateľov v tej dobe len zalamovala rukami a vravela – nikto nás nechce čítať, literatúra upadá. Zbigniew svojím talentom prinútil čitateľov, aby ho čítali, aby vypínali televízory a siahali po jeho knihách.
Mrzelo ho, keď novinári spoza redakčného stola, tváriac sa, že zastupujú verejnú mienku písali o tom, ako sú jeho diela plné sexu a erotiky. Podľa mienky čitateľov (a je to doložené stovkami listov i mnohými osobnými stretnutiami) bol Zbigniew autorom kníh, ktoré im vnášali radosť do života, a ukazujú im svet farbistý, plný inšpirácií i vznešených myšlienok...
Podľa Zbigniewa súčasný spisovateľ musí byť pripravený, aby jeho hlas zahrmel ako hlas proroka. „Spisovateľ je tvorca, ktorý sa zahráva s mocnou náukou o človeku. Je to veľký manipulátor! Provokatér!“Satisfakciou pre neho nebola dobrá recenzia, ale predaj jeho knižiek. Zatiaľ čo sa jeho knihy veľmi dobre predávali, na policiach kníhkupectiev sa hromadilo mnoho titulov, ktoré zapadali prachom. Ich autori síce zväčša podliezali kritike, ale nepísali pre ľudí.
Zbigniew sa netajil tým, že jeho úspech stojí na poznatkoch psychoanalýzy. Túto metódu využíval vždy, či už išlo o knihy pre deti, alebo dospelých, hoci sa, pravdaže, zakaždým snažil dostať do iných zákutí ich podvedomia. Veľká škoda, že tomu nerozumela vtedajšia poľská literárna kritika.
Tie najlepšie diela pre dospelých vznikli až v neskoršom období Zbigniewovej tvorby. Písal ich predovšetkým pre svojich verných čitateľov. Podarilo sa mu to, čo hádam nikomu inému - sám si dokázal vychovať svojho čitateľa už od detských čias.
Keď na Pánu Tragáčikovi vyrástla prvá generácia čitateľov, títo vtedy už dospelí ľudia, začali Zbigniewa navštevovať i so svojimi deťmi. Rozprávali o svojich radostiach i starostiach, a žiadali od neho rady i odpovede na mnohé otázky týkajúce sa života. Zbigniew sa teda začal venovať tvorbe pre nich. Začal písať otvorene, bez nedopovedaných viet a opísal i skutočnosti, ktoré bývali zväčša ukryté za tromi bodkami. Zúčastnil sa na veľkej celosvetovej konferencii spisovateľov vo Fínsku, ktorá niesla názov „literatúra a exhibicionizmus“. Spolu s ďalšími 120-timi účastníkmi prerokovávali otázky týkajúce sa tém, ktoré boli také chúlostivé a neprijateľné pre poľskú literatúru. Tam sa Zbigniew dozvedel, že to čo v Poľsku vyvoláva šok, je vo svetovej literatúre úplne normálne. Zistil, že na západe by bola jeho tvorba už dávno prekonaná a považovaná za zastaralú. Súčasnú poľskú literatúru prirovnal k zafajčenej izbe, ktorú je potrebné dokonale vyvetrať. Čitatelia si môžu sami overiť, do akej miery sa to jemu podarilo.
„Nikdy nenapíšem knihy, v ktorých by bol lacný sentiment. Nechcem čitateľov dojímať k slzám. Píšem knihy ostré a kruté, ktoré až bolia. Chcel by som, aby pomáhali ľuďom žiť.“
(Zbigniew Nienacki – Mimo ataków trzymam sie dobrze – rozhovor z r. 1986)
(...na pokračovanie)
