Atanarichov poklad. Názov tak trochu záhadný a zároveň lákavý. Po prečítaní prvého príbehu pána Tragáčika (v IKAR-ovskom číslovaní) som sa, vtedy ešte stále nič netušiac, pustil do príbehu druhého. Musím sa priznať - bol som mierne rozčarovaný. Našťastie som niektoré dobrodružstvá pána Tragáčika poznal už predtým. Možno i preto ma „Atanarichov poklad“ neodradil od čítania ďalších častí. A možno ma práve on motivoval k tomu, aby som na internete zbieral informácie o Zbigniewovi Nienackom a založil tento blog. Dnes už čitatelia blogu vedia, že „Atanarichov poklad“ pôvodne nebol súčasťou série o pánu Tragáčikovi. Kniha bola vydaná už v roku 1960. Sériu o pánu Tragáčikovi „doplnila“ až viac ako po tridsiatich rokoch. Zaujímavé je, že hoci sa jej dej odohráva až po udalostiach, ktoré Tomasz zažil na Uroczysku (v knihe „Tajomný relikviár“), v poľskej sérii figuruje pod číslom 1.
Dej príbehu z roku 1958 je zasadený do blízkosti dedinky, ktorej skutočný názov je Wesiory. Tá sa nachádza v severozápadnom Poľsku, neďaleko mesta Gdansk. Tomasz práve ukončil štúdium dejín umenia a počas svojich posledných prázdnin sa pripojil k archeologickej výprave. So svojím bratom Pawlom, vedúcim výpravy Andrzejom, Babím letom, záhadnou Krystynou a skupinou archeológov tu pomáhal objaviť legendami opradený poklad Gótov.
Nebudem teraz opisovať dej knihy, určite je dobre známy každému fanúšikovi Zbigniewa Nienackého. Namiesto toho sa radšej pokúsim pozrieť na celé dielo z dvoch rôznych zorných uhlov. Hoci je vhodné na každej veci vždy hľadať najprv pozitíva, až potom negatíva, dovoľte mi v prípade Atanarichovho pokladu urobiť výnimku.
Pokiaľ sa na tento príbeh pozerám z negatívneho - kritického uhla, vidím pred sebou možno najslabší článok skladačky nazvanej pán Tragáčik. Vidím tu mladého nezrelého, pomstychtivého, samoľúbeho Tomasza, ktorý pije alkohol, zákerne sa mstí svojim nepriateľom, ako na bežiacom páse nadeľuje každému tabletky preháňadla – laxigénu, dokonca ani nemá svoje úžasné auto! A to, že sám nevyriešil záhadu krádeže kvetináčov, radšej ani nespomeniem...
Oveľa zaujímavejší je však pohľad z druhej strany. Nie je síce taký jednoduchý a očividný ako ten predchádzajúci, no mne je rozhodne sympatickejší. Takže, pokiaľ sa na Atanarichov poklad pozerám z pozitívneho uhla, opäť tu vidím mladého, nezrelého, pomstychtivého, samoľúbeho Tomasza, ktorý si sem-tam s priateľmi vypije fľaštičku višňového likéru, efektne sa mstí svojim nepriateľom, síce ešte nemá svoje úžasné auto, zato však ochotne hocikomu nadeľuje obrovské množstvo tabletiek laxigénu, čo vyústi do niekoľkých vtipných situácií. No povedzte, nie je to nádherný príbeh?
A teraz vážne. Tento príbeh je v poradí druhé oficiálne vydané Nienackého dielo. Práve pri jeho porovnaní s neskoršími Tomaszovými príbehmi dobre vidieť, ako autor rástol a zrel, ako sa učil a skúšal si rôzne postupy. Môžme sledovať, ako sa vyvíjal jeho hrdina. Nech sa zameriame na ktorúkoľvek vec v tejto knihe, s úžasom zisťujeme, že ak ju autor niekedy v budúcnosti znova použil – dotiahol ju do dokonalosti.
Napríklad historické vsuvky v „Atanarichovom poklade“. Sú poučné, ale miestami čitateľa unavujú. Všimnime si, ako sa z toho autor poučil, a ako ich v ďalších pokračovaniach série omnoho účinnejšie zakomponoval do deja. Čo sa týka postavy samotného Tomasza, tu badať asi najdramatickejšie zmeny. Pokiaľ poznáme pozadie ďalších príbehov o pánu Tragáčikovi, vieme ako k nim došlo. Už sme si povedali, že Tomasz z „Atanarichovho pokladu“ pôvodne nebol Tomaszom zo série. Atanarichov poklad nebol literatúrou pre deti, ale pre dospelých. Knihou pre deti a mládež sa stal až po autorových korektúrach, ktoré si vynútilo zaradenie do série o pánu Tragáčikovi. Tomasz z „Atanarichovho pokladu“ bol pôvodne novinárom. Autor ho teda premenil na študenta dejín umenia. Zároveň mu ubral zopár rokov tak, aby sa vekovo priblížil budúcemu pánu Tragáčikovi. Jeho pôvodné správanie a povahu mu však ponechal. Gentlemana a človeka hodného obdivu z neho urobil až oveľa neskôr. Od „Ostrova zločincov“ je to už náš starý dobrý Tomasz.
Takto môžeme pokračovať prakticky vo všetkom, čo náš príbeh obsahuje. Tajomná dievčina na opustenom ostrove, jazerá, rôzne plavidlá, záhadní známi i neznámi, nečakané rozuzlenie príbehu, nečakaná spoluúčasť kladnej postavy na niečom protizákonnom (prípad pána Franciszka), návšteva zahraničného hosťa v tábore a mnoho iného... Vymenoval som len časť nápadov, ktoré autor používal a vylepšoval vo svojich ďalších príbehoch, až kým ich nedoviedol k dokonalosti. Myslím si, že práve v príbehu o Atanarichovom poklade môžeme hľadať zárodok všetkého čarovného, čo v budúcnosti urobí Tragáčika Tragáčikom.
Ak niekoho naozaj zaujíma pozadie príbehov o pánu Tragáčikovi, lepší študijný materiál, ako je „Atanarichov poklad“, si ani nemôže želať. Práve tu Zbigniew Nienacki položil základný kameň nesmrteľnej série „Samochodzikov“.
Mohlo by byť celkom zaujímavé prečítať si Atanarichov poklad v pôvodnej - neupravenej verzii, keď sa ešte nedalo tušiť, že ide o pána Tragáčika. Žiaľ, dnes to už nie je možné, pretože pozadie príbehu je nám dobre známe. Neviem ani objektívne posúdiť, či bolo správne upraviť tento príbeh a spolu s ďalšími dvomi „Predtragáčikovskými“ ich zaradiť do „Tragáčikovskej“ série. Jedno je však isté - bez ich vloženia do seriálu by sa s nimi väčšina z nás nikdy nestretla. A to by bola veľmi veľká škoda. Vzhľadom na to, že „Atanarichov poklad“ je všeobecne považovaný za najslabší Tomaszov príbeh, napadla ma pri písaní tohto príspevku jedna kacírska myšlienka. Koľko menej úspešných spisovateľov by si nechalo ruku odťať, keby sa ich najlepšia kniha aspoň z časti vyrovnala Nienackého najhoršej?
Ak je toto Vaše najslabšie dielo, tak potom klobúk dolu pred Vami, pán Nienacki!
