Nestretol som veľa ľudí, ktorí čítali pána Tragáčika, ale tí, ktorí ho čítali sa o ňom vyjadrujú len v pozitívach. Zatiaľ nepoznám nikoho, kto by toto roztomilé dielko čítal a nemiloval ho. Pán Tragáčik, ktorý nemal zo začiatku u kritiky na ružiach ustlané, dokázal za takmer polstoročie svojej existencie, umlčať kuvičie hlasy a stal sa fenoménom. V Poľsku je dodnes šialene populárny. Každý jeden diel vyšiel v niekoľkých vydaniach, takže fanúšikovia, ktorí chcú zozbierať jednotlivé série sa musia naozaj dobre obracať. Postava pána Tragáčika nevznikla len tak náhodou. Autor si na jej vytváraní dal naozaj záležať a vložil do nej celý svoj talent a um. V predchádzajúcich príspevkoch som už spomínal, že poľská literatúra 50-tych rokov bola nezáživná a zväčša ju tvoril monológ hlavného hrdinu. Samozrejmosťou bola jej spolitizovanosť. Keďže Zbigniew Nienacki nemal ani najmenšiu chuť premrhať svoj talent takýmto spôsobom, rozhodol sa, že bude písať pre mládež. Jeho túžbou bolo písať dobrodružné príbehy. Sám vyrastal na príbehoch Julesa Verna, ktorý bol jeho vzorom. Najobľúbenejším príbehom Zbigniewovho detstva bol Tajomný ostrov, ku ktorému sa neustále vracal. Práve preto boli jeho prvé literárne diela ako „Uroczysko“, „Atanarichov poklad“, alebo „Povolenie na dovoz leva“ určené predovšetkým mladému čitateľovi. A hoci už v týchto príbehoch vystupuje Tomasz, ktorý lúšti záhady tajomného Albazinu, či nachádza vzácny relikviár, samotný pán Tragáčik sa objavil až v roku 1964.
Zbigniew Nienacki sa po zrelej úvahe rozhodol vytvoriť hrdinu, ktorý bude pre čitateľa zaujímavý nielen svojím konaním a dobrodružnými príhodami, ktoré zažije, ale predovšetkým svojím samotným zjavom, povahou a charakterom. V rámci prípravy série o pánu Tragáčikovi Nienacki preštudoval všetky úspešné svetové literárne diela pre mládež. Od Julesa Verna až po Karla Maya. Zosumarizoval všetky klady i zápory hrdinov a vyselektoval si všetky znaky, ktoré sa v dielach zhodovali. Poznatky, ktoré nadobudol týmto spôsobom, dokázal pri písaní série veľmi vhodne a citlivo uplatniť. Keďže autor pána Tragáčika nechcel len zabávať, ale predovšetkým vychovávať, vzdelávať a viesť mladých ľudí, dal Tomaszovi do vienka mnoho vynikajúcich vlastností a spravil z neho človeka vysokých morálnych hodnôt. Ako sám Zbigniew povedal: „Pán Tragáčik to je ideál. Má všetky vlastnosti, ktoré by som chcel mať i ja.“
Zbigniew zistil, že všetci úspešní hrdinovia svetovej literatúry pre mládež, boli niečím výnimoční. Buď vynikali nejakou nadprirodzenou vlastnosťou, extrémnou šikovnosťou, alebo vlastnili nejakú výnimočnú rekvizitu, ktorá ich odlišovala od ostatných. Tak napríklad Tarzan rozumel reči zvierat, Wilhelm Tell vedel dokonale strieľať z kuše, kapitán Nemo zase disponoval ponorkou a hrdina príbehov Karola Maya vlastnil bezkonkurenčnú henryovku. Práve na základe týchto poznatkov, posadil Zbigniew svojho hrdinu do „čudného“ vehikla, pričom dokázal naplno využiť svoj talent a vytvoril tak Old Shatterhanda v realite Poľska druhej polovice 20. storočia.
Toto všetko je geniálne jednoduché a pritom tak prepracované, že žiadny čitateľ, ktorému sa pán Tragáčik dostane pod ruku, neodolá. O vysokej úrovni celej série svedčí aj to, že nebola písaná násilne pod tlakom termínov, ale jednotlivé časti pribúdali postupne, v takých časových intervaloch, aké autor potreboval. Medzi jednotlivými časťami „Samochodzika“ napísal mnoho diel, prevažne pre dospelých čitateľov.
Hoci jednotlivé diely majú svoju charakteristickú stavbu, každý z nich je niečím jedinečný. Či už prostredím, v ktorom sa odohráva dej, alebo priamo témou, ktorá vždy zodpovedá momentálnym trendom doby, v ktorej bol príbeh napísaný. Takto napríklad príbehy odohrávajúce sa v rôznych lokalitách Poľska, podnecovali mladých ľudí k cestovaniu a spoznávaniu krajiny. Väčšina z nich bola napísaná v čase začínajúceho rozvoja motorizácie v Poľsku. Nienacki dával jednoznačný návod pre rodičov, kam majú vyraziť s deťmi na prázdniny. Veď predsa, vydať sa po stopách pána Tragáčika, znamená prežiť nezabudnuteľné prázdninové príbehy. Čitatelia môžu takto precestovať celé Poľsko, a nie len to. V niektorých príbehoch môže čitateľ spolu s Tomaszom nahliadnuť aj do cudziny. Veľmi úspešné boli časti, ktoré sa odohrávali v Prahe, Francúzsku či Kolumbii. Nesmieme zabudnúť ani na návštevu Západného Nemecka. Autor samozrejme vždy tieto krajiny osobne navštívil, a tak opisy, ktorých je v jeho príbehoch neúrekom, vychádzajú z reality. Mnohí novinári kládli Zbigniewovi Nienackému tú istú otázku. Či si nemyslí, že dlhé opisy prírody a historické výklady v jeho knihách nenudia mladého čitateľa? Či mu nevadí, že tieto časti zväčša mladý čitateľ preskočí? Odpoveď poznáme všetci. Pán Tragáčik nie je písaný len pre mládež. Zbigniew na to odpovedal asi takto: „Moji čitatelia, ktorí vyrástli na pánu Tragáčikovi, sa k týmto knihám pravidelne vracajú. Ak, ako deti, preskakovali niektoré opisy, teraz, už ako dospelí, sa veľmi radi vracajú práve k nim...“
Každá jedna téma v Nienackého knihách bola skutočne starostlivo vybratá. Autor ju mal vždy vynikajúco naštudovanú a ponúkal čitateľovi informácie na najvyššej úrovni. Tak napríklad v príhodách, ktoré sa odohrávajú na Mazúrskych jazerách nechýba okrem presných geografických údajov aj oboznámenie čitateľa so základmi plachtenia. Všetky údaje presne kopírujú realitu. Ani pri plachtení nie je nič, čo by čitateľa uviedlo do omylu. Sám autor totiž, vlastnil dve jachty. Najprv to bola drevená jachta Omega, typ alfa, ktorú si zaobstaral začiatkom 70-tych rokov. Niesla meno „Moby Dick“ (s jedným b) a bola presne taká istá, ako „Krasula“, na ktorej sa v epizóde „Zlatá rukavica“, preháňal po vlnách Jezioraka pán Tragáčik. Jachta slúžila spisovateľovi až do roku 1983, keď sa ju rozhodol vymeniť za nový model z plastov, Orion. Starú jachtu predal riaditeľovi Mestskej Knižnice v Ilawe, pánovi Wieslawovi Niesiobedzkému. Nová loď samozrejme nemohla dostať iné meno ako „Pan Samochodzik“.
Na základe podnetov od čitateľov sa Zbigniew rozhodol spracovať aj tému UFO. Tému prediskutoval s odborníkmi na UFO a ľuďmi zaoberajúcimi sa sci-fi literatúrou. Aby bol dej príbehu čo najviac posadený do reálneho prostredia, vycestoval na jeden mesiac do Kolumbie. O tri roky neskôr vydal knihu pod názvom „Pán Tragáčik a človek z UFO“, v ktorej ponúkol naozaj zaujímavý pohľad na túto tému.
Aj vystupovanie psov v príbehoch malo pre autora svoj význam. Sám ich počas svojho pôsobenia v Jerzwalde choval niekoľko. Vždy to boli dogy, ktoré mal veľmi rád. Boli medzi nimi dogy modré i dogy harlekíni. Najslávnejším Zbigniewovím psom bol samozrejme Protazy (na obrázkoch), ktorého si prostredníctvom pána Tragáčika obľúbili všetci čitatelia.
V Poľsku boli veľmi populárne príbehy, ktoré sa odohrávali v zahraničí. Málokto však vie, že k príbehu „Tajomstvo nad tajomstvami“, ktorý sa odohráva v bývalom Československu, prevažne v Prahe, mal pribudnúť aj príbeh zo Slovenska. Autor o ňom naozaj seriózne uvažoval. Veď na Slovensku mal Tomasz mnoho priaznivcov. Čakal teda na vhodný námet, ktorý by za to stál. Bolo to však až v období, keď dopísal „Človeka z UFO“ a ako si môžeme domyslieť, tento nápad už autor nezrealizoval. Bolo to obdobie, v ktorom sa viac venoval tvorbe pre dospelých čitateľov. Dôvod bol jednoduchý. Jeho mladí čitatelia, ktorí vyrástli na príbehoch o pánu Tragáčikovi, už dávno dospeli. Stále však túžili po kvalite Nienackého diel. Ďalším z dôvodov bolo aj to, že vďaka pánovi Tragáčikovi, ktorý zabezpečil Zbigniewovi obrovskú popularitu a postavenie medzi spisovateľmi, sa autor mohol pustiť aj do nových, neprebádaných a menej populárnych žánrov literatúry.
Takmer v každom rozhovore sa ho novinári pýtali, kedy napíše ďalšieho Tragáčika. Odpoveď bola niekedy vážna, inokedy humorná, ale pointu mala vždy rovnakú, ďalší Tragáčik už nebude... Po dokončení každej jednej epizódy si autor nahováral, že ďalšieho Tragáčika už nenapíše. Vždy však podľahol obrovskému množstvu žiadostí o ďalší príbeh. Tentoraz to už ale myslel naozaj. Nechcel, aby pán Tragáčik dopadol ako diela Alexandra Dumasa, ktorých bolo tak veľa, že presýtili trh a takto prakticky devalvovali.
Žartom hovorieval, že fanúšikovia, ktorí chcú zozbierať všetky diely pána Tragáčika, majú pri jeho mnohých vydaniach problémy už s dvanástimi časťami, takže im to nechce ešte viac komplikovať. Trinásteho Tragáčika teda už nenapíše.
Až po rokoch pre vydavateľstvo Warmia upravil svoje prvé tri príbehy a zaradil ich do série, ktorá sa takto rozšírila na pätnásť dielov. Ten šestnásty, ktorý sa nakoniec, po nekonečných prosbách čitateľov, rozhodol napísať, už nedokončil...
Dielo o pánu Tragáčikovi je priekopníkom poľskej literatúry hneď v niekoľkých smeroch. Kritici mu dlho nemohli odpustiť, že hlavným hrdinom je dospelý muž. V Poľsku, v dobe, keď začala séria vychádzať panoval názor, že hrdinom literatúry pre mládež musí byť jej rovesník. Najlepšie, ak v knihách určených chlapcom je hlavný hrdina chlapec. V knihách pre dievčatá, zase dievča. V knihách pre robotníkov musí byť hrdina robotník, atď. Kritici boli neúprosní, ale pán Tragáčik dokázal vyvrátiť aj tento mýtus a začal žať úspech za úspechom. V Poľsku do tej doby nikdy nevyšlo toľko častí z jedného cyklu, kde figuroval vo všetkých jeden a ten istý hlavný hrdina.
Zbigniew hovorieval, že písať knihy pre deti a mládež je oveľa ťažšie, ako pre dospelých. Tvorba pre mladých čitateľov má svoje zákony a poriadok. Jeho knihy pre mládež boli nepolitické, a ani po rokoch v nich nemusel zmeniť jedinú vetu. Aj keď kritici stáli vždy proti nemu, jeho knihy boli veľmi populárne a jednotlivé vydania mizli z pultov predajní rýchlosťou blesku.
Zbigniew Nienacki sa po zrelej úvahe rozhodol vytvoriť hrdinu, ktorý bude pre čitateľa zaujímavý nielen svojím konaním a dobrodružnými príhodami, ktoré zažije, ale predovšetkým svojím samotným zjavom, povahou a charakterom. V rámci prípravy série o pánu Tragáčikovi Nienacki preštudoval všetky úspešné svetové literárne diela pre mládež. Od Julesa Verna až po Karla Maya. Zosumarizoval všetky klady i zápory hrdinov a vyselektoval si všetky znaky, ktoré sa v dielach zhodovali. Poznatky, ktoré nadobudol týmto spôsobom, dokázal pri písaní série veľmi vhodne a citlivo uplatniť. Keďže autor pána Tragáčika nechcel len zabávať, ale predovšetkým vychovávať, vzdelávať a viesť mladých ľudí, dal Tomaszovi do vienka mnoho vynikajúcich vlastností a spravil z neho človeka vysokých morálnych hodnôt. Ako sám Zbigniew povedal: „Pán Tragáčik to je ideál. Má všetky vlastnosti, ktoré by som chcel mať i ja.“
Zbigniew zistil, že všetci úspešní hrdinovia svetovej literatúry pre mládež, boli niečím výnimoční. Buď vynikali nejakou nadprirodzenou vlastnosťou, extrémnou šikovnosťou, alebo vlastnili nejakú výnimočnú rekvizitu, ktorá ich odlišovala od ostatných. Tak napríklad Tarzan rozumel reči zvierat, Wilhelm Tell vedel dokonale strieľať z kuše, kapitán Nemo zase disponoval ponorkou a hrdina príbehov Karola Maya vlastnil bezkonkurenčnú henryovku. Práve na základe týchto poznatkov, posadil Zbigniew svojho hrdinu do „čudného“ vehikla, pričom dokázal naplno využiť svoj talent a vytvoril tak Old Shatterhanda v realite Poľska druhej polovice 20. storočia.
Toto všetko je geniálne jednoduché a pritom tak prepracované, že žiadny čitateľ, ktorému sa pán Tragáčik dostane pod ruku, neodolá. O vysokej úrovni celej série svedčí aj to, že nebola písaná násilne pod tlakom termínov, ale jednotlivé časti pribúdali postupne, v takých časových intervaloch, aké autor potreboval. Medzi jednotlivými časťami „Samochodzika“ napísal mnoho diel, prevažne pre dospelých čitateľov.
Hoci jednotlivé diely majú svoju charakteristickú stavbu, každý z nich je niečím jedinečný. Či už prostredím, v ktorom sa odohráva dej, alebo priamo témou, ktorá vždy zodpovedá momentálnym trendom doby, v ktorej bol príbeh napísaný. Takto napríklad príbehy odohrávajúce sa v rôznych lokalitách Poľska, podnecovali mladých ľudí k cestovaniu a spoznávaniu krajiny. Väčšina z nich bola napísaná v čase začínajúceho rozvoja motorizácie v Poľsku. Nienacki dával jednoznačný návod pre rodičov, kam majú vyraziť s deťmi na prázdniny. Veď predsa, vydať sa po stopách pána Tragáčika, znamená prežiť nezabudnuteľné prázdninové príbehy. Čitatelia môžu takto precestovať celé Poľsko, a nie len to. V niektorých príbehoch môže čitateľ spolu s Tomaszom nahliadnuť aj do cudziny. Veľmi úspešné boli časti, ktoré sa odohrávali v Prahe, Francúzsku či Kolumbii. Nesmieme zabudnúť ani na návštevu Západného Nemecka. Autor samozrejme vždy tieto krajiny osobne navštívil, a tak opisy, ktorých je v jeho príbehoch neúrekom, vychádzajú z reality. Mnohí novinári kládli Zbigniewovi Nienackému tú istú otázku. Či si nemyslí, že dlhé opisy prírody a historické výklady v jeho knihách nenudia mladého čitateľa? Či mu nevadí, že tieto časti zväčša mladý čitateľ preskočí? Odpoveď poznáme všetci. Pán Tragáčik nie je písaný len pre mládež. Zbigniew na to odpovedal asi takto: „Moji čitatelia, ktorí vyrástli na pánu Tragáčikovi, sa k týmto knihám pravidelne vracajú. Ak, ako deti, preskakovali niektoré opisy, teraz, už ako dospelí, sa veľmi radi vracajú práve k nim...“Každá jedna téma v Nienackého knihách bola skutočne starostlivo vybratá. Autor ju mal vždy vynikajúco naštudovanú a ponúkal čitateľovi informácie na najvyššej úrovni. Tak napríklad v príhodách, ktoré sa odohrávajú na Mazúrskych jazerách nechýba okrem presných geografických údajov aj oboznámenie čitateľa so základmi plachtenia. Všetky údaje presne kopírujú realitu. Ani pri plachtení nie je nič, čo by čitateľa uviedlo do omylu. Sám autor totiž, vlastnil dve jachty. Najprv to bola drevená jachta Omega, typ alfa, ktorú si zaobstaral začiatkom 70-tych rokov. Niesla meno „Moby Dick“ (s jedným b) a bola presne taká istá, ako „Krasula“, na ktorej sa v epizóde „Zlatá rukavica“, preháňal po vlnách Jezioraka pán Tragáčik. Jachta slúžila spisovateľovi až do roku 1983, keď sa ju rozhodol vymeniť za nový model z plastov, Orion. Starú jachtu predal riaditeľovi Mestskej Knižnice v Ilawe, pánovi Wieslawovi Niesiobedzkému. Nová loď samozrejme nemohla dostať iné meno ako „Pan Samochodzik“.
Na základe podnetov od čitateľov sa Zbigniew rozhodol spracovať aj tému UFO. Tému prediskutoval s odborníkmi na UFO a ľuďmi zaoberajúcimi sa sci-fi literatúrou. Aby bol dej príbehu čo najviac posadený do reálneho prostredia, vycestoval na jeden mesiac do Kolumbie. O tri roky neskôr vydal knihu pod názvom „Pán Tragáčik a človek z UFO“, v ktorej ponúkol naozaj zaujímavý pohľad na túto tému.
Aj vystupovanie psov v príbehoch malo pre autora svoj význam. Sám ich počas svojho pôsobenia v Jerzwalde choval niekoľko. Vždy to boli dogy, ktoré mal veľmi rád. Boli medzi nimi dogy modré i dogy harlekíni. Najslávnejším Zbigniewovím psom bol samozrejme Protazy (na obrázkoch), ktorého si prostredníctvom pána Tragáčika obľúbili všetci čitatelia.V Poľsku boli veľmi populárne príbehy, ktoré sa odohrávali v zahraničí. Málokto však vie, že k príbehu „Tajomstvo nad tajomstvami“, ktorý sa odohráva v bývalom Československu, prevažne v Prahe, mal pribudnúť aj príbeh zo Slovenska. Autor o ňom naozaj seriózne uvažoval. Veď na Slovensku mal Tomasz mnoho priaznivcov. Čakal teda na vhodný námet, ktorý by za to stál. Bolo to však až v období, keď dopísal „Človeka z UFO“ a ako si môžeme domyslieť, tento nápad už autor nezrealizoval. Bolo to obdobie, v ktorom sa viac venoval tvorbe pre dospelých čitateľov. Dôvod bol jednoduchý. Jeho mladí čitatelia, ktorí vyrástli na príbehoch o pánu Tragáčikovi, už dávno dospeli. Stále však túžili po kvalite Nienackého diel. Ďalším z dôvodov bolo aj to, že vďaka pánovi Tragáčikovi, ktorý zabezpečil Zbigniewovi obrovskú popularitu a postavenie medzi spisovateľmi, sa autor mohol pustiť aj do nových, neprebádaných a menej populárnych žánrov literatúry.
Takmer v každom rozhovore sa ho novinári pýtali, kedy napíše ďalšieho Tragáčika. Odpoveď bola niekedy vážna, inokedy humorná, ale pointu mala vždy rovnakú, ďalší Tragáčik už nebude... Po dokončení každej jednej epizódy si autor nahováral, že ďalšieho Tragáčika už nenapíše. Vždy však podľahol obrovskému množstvu žiadostí o ďalší príbeh. Tentoraz to už ale myslel naozaj. Nechcel, aby pán Tragáčik dopadol ako diela Alexandra Dumasa, ktorých bolo tak veľa, že presýtili trh a takto prakticky devalvovali.
Žartom hovorieval, že fanúšikovia, ktorí chcú zozbierať všetky diely pána Tragáčika, majú pri jeho mnohých vydaniach problémy už s dvanástimi časťami, takže im to nechce ešte viac komplikovať. Trinásteho Tragáčika teda už nenapíše.
Až po rokoch pre vydavateľstvo Warmia upravil svoje prvé tri príbehy a zaradil ich do série, ktorá sa takto rozšírila na pätnásť dielov. Ten šestnásty, ktorý sa nakoniec, po nekonečných prosbách čitateľov, rozhodol napísať, už nedokončil...
Dielo o pánu Tragáčikovi je priekopníkom poľskej literatúry hneď v niekoľkých smeroch. Kritici mu dlho nemohli odpustiť, že hlavným hrdinom je dospelý muž. V Poľsku, v dobe, keď začala séria vychádzať panoval názor, že hrdinom literatúry pre mládež musí byť jej rovesník. Najlepšie, ak v knihách určených chlapcom je hlavný hrdina chlapec. V knihách pre dievčatá, zase dievča. V knihách pre robotníkov musí byť hrdina robotník, atď. Kritici boli neúprosní, ale pán Tragáčik dokázal vyvrátiť aj tento mýtus a začal žať úspech za úspechom. V Poľsku do tej doby nikdy nevyšlo toľko častí z jedného cyklu, kde figuroval vo všetkých jeden a ten istý hlavný hrdina.
Zbigniew hovorieval, že písať knihy pre deti a mládež je oveľa ťažšie, ako pre dospelých. Tvorba pre mladých čitateľov má svoje zákony a poriadok. Jeho knihy pre mládež boli nepolitické, a ani po rokoch v nich nemusel zmeniť jedinú vetu. Aj keď kritici stáli vždy proti nemu, jeho knihy boli veľmi populárne a jednotlivé vydania mizli z pultov predajní rýchlosťou blesku.
„Tajomstvo úspechu tkvie v tom, že treba mať talent a nepodceňovať čitateľov. Niektorí spisovatelia degradujú čitateľov na hlupákov, ktorí nie sú schopní vnímať veľké diela a píšu pre kritikov, od ktorých čakajú, že sa im za to odvďačia.“ (Zbigniew Nienacki – Skandal czy literatura? rozhovor z r. 1985)
Príhody pána Tragáčika to je próza, ktorá nielen zaujme mladého čitateľa, ale i učí. Učí ho histórii, láske k prírode i kultúre. Učí ho odvahe, dôvtipu, vynaliezavosti, duchaprítomnosti a prebúdza v ňom túžbu po poznaní. Hlavný hrdina pán Tomasz má veľmi veľa spoločného s pánom Zbigniewom. Majú rovnaké záujmy, túžby, záľuby, lásku k prírode, histórii, dokonca i psa. A čo na túto podobnosť vraví sám Zbigniew Nienacki?
„Pán Tragáčik, to je môj vzor. Bohužiaľ nie som taký skvelý ako on, ale snažím sa, aby som sa takým stal.“
(Zbigniew Nienacki - Pan Samochodzik to mój ideal - rozhovor z r. 1994)
(...na pokračovanie)
