Pán Tragáčik a Atanarichov poklad

Atanarichov poklad. Názov tak trochu záhadný a zároveň lákavý. Po prečítaní prvého príbehu pána Tragáčika (v IKAR-ovskom číslovaní) som sa, vtedy ešte stále nič netušiac, pustil do príbehu druhého. Musím sa priznať - bol som mierne rozčarovaný. Našťastie som niektoré dobrodružstvá pána Tragáčika poznal už predtým. Možno i preto ma „Atanarichov poklad“ neodradil od čítania ďalších častí. A možno ma práve on motivoval k tomu, aby som na internete zbieral informácie o Zbigniewovi Nienackom a založil tento blog.

Dnes už čitatelia blogu vedia, že „Atanarichov poklad“ pôvodne nebol súčasťou série o pánu Tragáčikovi. Kniha bola vydaná už v roku 1960. Sériu o pánu Tragáčikovi „doplnila“ až viac ako po tridsiatich rokoch. Zaujímavé je, že hoci sa jej dej odohráva až po udalostiach, ktoré Tomasz zažil na Uroczysku (v knihe „Tajomný relikviár“), v poľskej sérii figuruje pod číslom 1.

Dej príbehu z roku 1958 je zasadený do blízkosti dedinky, ktorej skutočný názov je Wesiory. Tá sa nachádza v severozápadnom Poľsku, neďaleko mesta Gdansk. Tomasz práve ukončil štúdium dejín umenia a počas svojich posledných prázdnin sa pripojil k archeologickej výprave. So svojím bratom Pawlom, vedúcim výpravy Andrzejom, Babím letom, záhadnou Krystynou a skupinou archeológov tu pomáhal objaviť legendami opradený poklad Gótov.

Nebudem teraz opisovať dej knihy, určite je dobre známy každému fanúšikovi Zbigniewa Nienackého. Namiesto toho sa radšej pokúsim pozrieť na celé dielo z dvoch rôznych zorných uhlov. Hoci je vhodné na každej veci vždy hľadať najprv pozitíva, až potom negatíva, dovoľte mi v prípade Atanarichovho pokladu urobiť výnimku.

Pokiaľ sa na tento príbeh pozerám z negatívneho - kritického uhla, vidím pred sebou možno najslabší článok skladačky nazvanej pán Tragáčik. Vidím tu mladého nezrelého, pomstychtivého, samoľúbeho Tomasza, ktorý pije alkohol, zákerne sa mstí svojim nepriateľom, ako na bežiacom páse nadeľuje každému tabletky preháňadla – laxigénu, dokonca ani nemá svoje úžasné auto! A to, že sám nevyriešil záhadu krádeže kvetináčov, radšej ani nespomeniem...

Oveľa zaujímavejší je však pohľad z druhej strany. Nie je síce taký jednoduchý a očividný ako ten predchádzajúci, no mne je rozhodne sympatickejší. Takže, pokiaľ sa na Atanarichov poklad pozerám z pozitívneho uhla, opäť tu vidím mladého, nezrelého, pomstychtivého, samoľúbeho Tomasza, ktorý si sem-tam s priateľmi vypije fľaštičku višňového likéru, efektne sa mstí svojim nepriateľom, síce ešte nemá svoje úžasné auto, zato však ochotne hocikomu nadeľuje obrovské množstvo tabletiek laxigénu, čo vyústi do niekoľkých vtipných situácií. No povedzte, nie je to nádherný príbeh?

A teraz vážne. Tento príbeh je v poradí druhé oficiálne vydané Nienackého dielo. Práve pri jeho porovnaní s neskoršími Tomaszovými príbehmi dobre vidieť, ako autor rástol a zrel, ako sa učil a skúšal si rôzne postupy. Môžme sledovať, ako sa vyvíjal jeho hrdina. Nech sa zameriame na ktorúkoľvek vec v tejto knihe, s úžasom zisťujeme, že ak ju autor niekedy v budúcnosti znova použil – dotiahol ju do dokonalosti.

Napríklad historické vsuvky v „Atanarichovom poklade“. Sú poučné, ale miestami čitateľa unavujú. Všimnime si, ako sa z toho autor poučil, a ako ich v ďalších pokračovaniach série omnoho účinnejšie zakomponoval do deja. Čo sa týka postavy samotného Tomasza, tu badať asi najdramatickejšie zmeny. Pokiaľ poznáme pozadie ďalších príbehov o pánu Tragáčikovi, vieme ako k nim došlo. Už sme si povedali, že Tomasz z „Atanarichovho pokladu“ pôvodne nebol Tomaszom zo série. Atanarichov poklad nebol literatúrou pre deti, ale pre dospelých. Knihou pre deti a mládež sa stal až po autorových korektúrach, ktoré si vynútilo zaradenie do série o pánu Tragáčikovi. Tomasz z „Atanarichovho pokladu“ bol pôvodne novinárom. Autor ho teda premenil na študenta dejín umenia. Zároveň mu ubral zopár rokov tak, aby sa vekovo priblížil budúcemu pánu Tragáčikovi. Jeho pôvodné správanie a povahu mu však ponechal. Gentlemana a človeka hodného obdivu z neho urobil až oveľa neskôr. Od „Ostrova zločincov“ je to už náš starý dobrý Tomasz.

Takto môžeme pokračovať prakticky vo všetkom, čo náš príbeh obsahuje. Tajomná dievčina na opustenom ostrove, jazerá, rôzne plavidlá, záhadní známi i neznámi, nečakané rozuzlenie príbehu, nečakaná spoluúčasť kladnej postavy na niečom protizákonnom (prípad pána Franciszka), návšteva zahraničného hosťa v tábore a mnoho iného... Vymenoval som len časť nápadov, ktoré autor používal a vylepšoval vo svojich ďalších príbehoch, až kým ich nedoviedol k dokonalosti. Myslím si, že práve v príbehu o Atanarichovom poklade môžeme hľadať zárodok všetkého čarovného, čo v budúcnosti urobí Tragáčika Tragáčikom.

Ak niekoho naozaj zaujíma pozadie príbehov o pánu Tragáčikovi, lepší študijný materiál, ako je „Atanarichov poklad“, si ani nemôže želať. Práve tu Zbigniew Nienacki položil základný kameň nesmrteľnej série „Samochodzikov“.

Mohlo by byť celkom zaujímavé prečítať si Atanarichov poklad v pôvodnej - neupravenej verzii, keď sa ešte nedalo tušiť, že ide o pána Tragáčika. Žiaľ, dnes to už nie je možné, pretože pozadie príbehu je nám dobre známe. Neviem ani objektívne posúdiť, či bolo správne upraviť tento príbeh a spolu s ďalšími dvomi „Predtragáčikovskými“ ich zaradiť do „Tragáčikovskej“ série. Jedno je však isté - bez ich vloženia do seriálu by sa s nimi väčšina z nás nikdy nestretla. A to by bola veľmi veľká škoda. Vzhľadom na to, že „Atanarichov poklad“ je všeobecne považovaný za najslabší Tomaszov príbeh, napadla ma pri písaní tohto príspevku jedna kacírska myšlienka. Koľko menej úspešných spisovateľov by si nechalo ruku odťať, keby sa ich najlepšia kniha aspoň z časti vyrovnala Nienackého najhoršej?

Ak je toto Vaše najslabšie dielo, tak potom klobúk dolu pred Vami, pán Nienacki!

Prvý príbeh pána Tragáčika

Povolenie na dovoz leva, Atanarichov poklad, Uroczysko. Po nekonečných prosbách čitateľov, túžiacich po ďalších dobrodružstvách, boli tieto tri knihy upravené a vložené do série o pánu Tragáčikovi.

Prvý príbeh pána Tragáčika sa mi dostal do rúk niekedy koncom roku 2005. Matne si spomínam, že som vtedy listoval v letáku s ponukou kníh. Ako vo sne som civel na text pred sebou. „Prvý príbeh pána Tragáčika,“ opakoval som si potichu. Už samotný ten názov mi pripadal neskutočný. Vždy predsa išlo o pána Tragáčika a „niekoho alebo niečo“. Prvý príbeh pána Tragáčika - to predsa nemôže byť pravda! Skontroloval som meno autora. Bol ním Zbigniew Nienacki...
Na druhý deň som letel do najbližšieho kníhkupectva. Predpokladal som, že zohnať knihu bude veľký problém. Na moje počudovanie, nebol. Zažíval som radosť, ako pred mnohými rokmi, keď som si domov priniesol „Človeka z UFO“. Trasúcimi sa rukami som roztrhal papierový obal z kníhkupectva a s nedočkavosťou malého dieťaťa prelistoval prvé stránky.
Zápletka s pokladom Želtuginskej republiky ukrytým na cintoríne v Kamionkach mi nepripadala až taká zaujímavá, ale nevadila mi. Väčší problém som mal s prostredím, v ktorom sa Tomasz pohyboval. Tu musím poznamenať, že môj vzťah k Sibíri, ako takej, bol vždy veľmi vlažný, v určitých momentoch až takmer záporný. Nikdy ma nič spojené so Sibírou nenadchýnalo a všetko, kde sa objavovalo slovo Sibír, som vždy svedomito preskakoval. Tentoraz som samozrejme nepreskočil nič, ale rozprávanie o nej som viac-menej pretrpel. Sústredil som sa hlavne na Tomaszove hľadanie Albazinu a jeho vzťahy s okolím. Kniha ma celkom zaujala. Nebolo to však nič svetoborného. Skôr som sa začal tešiť na nasledujúce, mne doposiaľ neznáme diely. Upozorňovala ma na ne upútavka na zadnej strane knihy. „Nuž čo, je to prvotina, ďalšie časti budú určite o niečo lepšie,“ nahováral som si, vtedy ešte nepoznajúc zamotané súvislosti tohto nekonečného príbehu.
Postupne začali vychádzať ďalšie epizódy o pánu Tragáčikovi. Začal som odhaľovať tajomstvá Zbigniewa Nienackého a na nevydarený príbeh o Albazine som úplne zabudol.
Po nejakom čase som náhodou narazil na niekoľko recenzií „Prvého príbehu“. Neboli veľmi lichotivé, a pretože ich určite písali priaznivci pána Tragáčika, bolo z nich cítiť veľké rozčarovanie. „Prvým príbehom“ som nebol dvakrát nadšený, ale po prečítaní týchto nešťastných recenzií ma neustále prenasledoval pocit, že to predsa len nebola až taká zlá kniha ako píšu recenzenti. Vďaka tomu som sa začal o Albazin opäť zaujímať. Ako a prečo vznikla takáto kniha? Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Jedného dňa som natrafil na článok o ceste do Albazinu. Jeho autorom nebol samozrejme nikto iný ako Zbigniew Nienacki. Bola to reportáž. Zážitky z hľadania Albazinu, spojené s odhaľovaním tajomstva osoby Nicefora Czernichowského. Výborný, strhujúci článok, ktorý v podstate vytvoril jadro knihy „Povolenie na dovoz leva“. Po jeho prečítaní som ihneď vedel koľko bije. Vedel som i to, že musím dať Albazinu druhú šancu...
Správny čas na Albazinské dobrodružstvo nastal počas chrípkovej epidémie. Cestou od lekára som sa zastavil v knižnici pre veľmi podrobný atlas sveta. „Nienacki bol geniálny spisovateľ. Nikdy by nenapísal knihu s takou nízkou pridanou hodnotou. Určite som nepostrehol niečo veľmi dôležité,“ preblesklo mi hlavou. Vedel som, že poklad a Tomaszovi priatelia v tejto knihe nie sú podstatní. Rozhodol som sa sústrediť predovšetkým na osobu Nicefora a na všetky možné i nemožné zemepisné údaje. Vybavený veľkým atlasom sveta, horúcim čajom s citrónom a teplotou mierne nad 38 stupňov, ponoril som sa do nevšedného Albazinského príbehu.
Čítanie mi trvalo dosť dlho, pretože som si v atlase poctivo overoval každučký zemepisný údaj. Spolu s Niceforom, Chabarovom i Pojarkovom som objavoval krásy Sibíri. Plavil som sa po tmavých vodách Amuru, prekonával ľadové pláne i korytá zamrznutých riek, či bránil drevené pevnosti pred útokmi Mandžuov. Skrátka, prežíval som dobrodružstvá, o akých som predtým ani nechyroval. Podarilo sa mi zrekonštruovať trasu, ktorou unikal Nicefor, a doslova som objavil Albazin.
Zážitok, aký mi tentoraz „Prvý príbeh“ ponúkol bol porovnateľný s hľadaním pokladu templárov, či riešením rébusu vo Fromborku.
Samotná kniha ukrýva v sebe tri vrstvy, ktoré sa navzájom prekrývajú. Prvá vrstva, podľa kritikov tá najslabšia, a v tomto konkrétnom príbehu i najmenej dôležitá, je záhada zlatého pokladu Želtuginskej republiky a prakticky i celá časť deja odohrávajúca sa v Poľsku. To je samozrejme i kameň úrazu. Všetci Tragáčikovci sa podvedome zameriavajú práve na túto vrstvu, tak ako i ja pri prvom pokuse o prečítanie „Prvého príbehu“. Druhá vrstva je mierne upravená reportáž redaktora Zbigniewa z cesty do Albazinu. Treťou a možno i najzaujímavejšou vrstvou je nakuknutie do histórie osídľovania Sibíre.
Keď si odmyslíme prvú vrstvu, ide o výborný cestopis, doplnený historickými faktami. Problém nastáva jedine v prípade keď čitateľ nevie o čom je reč. Jednoducho povedané, keď si nevie polohopisne predstaviť, kde presne sa dej odohráva. Akonáhle však má prehľad o zemepisných údajoch a zorientuje sa, už mu nič nebráni k prežitiu dokonalého zážitku.
Prvý príbeh pána Tragáčika sklame každého, kto očakáva klasický Tragáčikovský príbeh. Nie je to prvý príbeh pána Tragáčika, ale cestopis študenta Tomasza. Nezabúdajme, že pán Tragáčik vtedy ešte neexistoval. Dnes to už rozhodne vieme a môžeme sa k „Prvému príbehu“ postaviť bez predsudkov. Môžem na rovinu priznať, že keď som prvýkrát otvoril túto knihu, očakával som odpovede na mnohé otázky. Namiesto toho prišli len ďalšie otázky. Na mnohé z nich som už našiel odpoveď. Niektoré však stále zostávajú nezodpovedané...
Ak budete mať niekedy chvíľku čas, skúste sa k „Prvému príbehu“ vrátiť. Pri správnom pohľade a bez veľkých očakávaní možno objavíte Albazin i vy.
A ozaj, ešte jedna rada. Zabudnite na chvíľu na pána Tragáčika...

Pán Tragáčik a Neviditeľní

Dlho, predlho som čakal so zverejnením tohto príspevku. Veď predsa každým dňom sa musia na trhu objaviť „Neviditeľní“. Po Rasťovom odkaze v blogu mi už bolo všetko jasné, no predsa som len do Ikaru pre istotu zatelefonoval. Správa o stopnutí alebo lepšie povedané, odložení vydania ďalších dielov je teda stopercentne pravdivá a podľa vyjadrenia pracovníkov Ikaru sa tento kalendárny rok ďalší príbeh pána Tragáčika na pulty kníhkupectiev určite nedostane. Pre slovenského čitateľa tak záver série stále zostáva zahalený rúškom tajomstva...

Ak som o predchádzajúcom príbehu napísal, že ide o výbornú dobrodružnú literatúru, pri „Neviditeľných“ musím konštatovať, že ide o výbornú detektívku. Tento naozaj obratný detektívny príbeh sa odohráva na jar roku 1974. Tomasz v ňom bojuje proti dobre organizovanému gangu Neviditeľných. Pôvodne som mal v pláne napísať niečo v tom zmysle, že je to typický alebo klasický Tragáčikovský príbeh. Bezprostredne po jeho prečítaní som zase mal chuť napísať, že tento diel je úplne iný, pretože tu Tomasz bojuje proti organizovanému zločinu a v podstate sa do hľadania zbierok doktora Gottlieba ani nejako nehrnie. Od počiatočnej chvíle úzko spolupracuje s ministerstvom vnútra, a ako si pozorný čitateľ určite všimne, všetky kroky má vopred starostlivo naplánované. Pravda však bude niekde uprostred. Každý z príbehov pána Tragáčika je iný, a asi práve to je ten magnet, ktorý nás čitateľov priťahuje. Keď som kedysi pred mnohými rokmi, tak ako väčšina z nás, prečítal tých sedem dostupných dielov vydaných na Slovensku, utvoril som si samozrejme o Tomaszovi určitý obraz. Dnes po prečítaní takmer všetkých častí tejto mimoriadne vydarenej série sa tento Tomaszov obraz stáva čoraz jasnejší a zreteľnejší. Musím sa priznať, že som naozaj fascinovaný rôznorodosťou jednotlivých zážitkov, ktoré nám čitateľom Tomaszove príhody ponúkajú. Hoci sám dobre viem, že pán Tragáčik nevznikal ako seriál a každý príbeh sa odohráva v inom čase a na inom mieste, predsa len majstrovsky nenútená a nevtieravá nadväznosť jednotlivých dielov, o ktorých sme pred rokmi ani netušili, že existujú, nádherne spája všetky epizódy do jedného veľkého dobrodružstva. Napríklad „Neviditeľní“ prítomnosťou Winnetoua a Veľkého bobra, krásne a prirodzene nadväzujú na predchádzajúci príbeh. Rôzne odkazy na minulé i budúce Tomaszove dobrodružstvá, ktoré sme predtým nemohli pochopiť, sa nám vďaka spoznaniu doposiaľ nepublikovaných dielov stávajú zrozumiteľné a pomáhajú nám rozpliesť niť, ktorá sa spočiatku zdala byť poriadne zamotaná. Je škoda, že sa Ikar vzdáva tesne pred cieľom. Možno by stačilo do edičného plánu zaradiť aspoň Zlatú rukavicu, poprípade ešte Nepolapiteľného Zberateľa a fanúšikovia Zbigniewa Nienackého by boli spokojní...
Ale vráťme sa na chvíľu opäť k „Neviditeľným“. Tento príbeh nás zavedie naozaj na mnohé miesta. Spolu s Tomaszom sa ocitáme na nám dobre známom jazere Śniardwy. Fort Lyck - Čertovský ostrov, kde boli schované zbierky doktora Gottlieba, Pavúčí ostrov, či Mikołajki, tieto pojmy nám už tiež nie sú cudzie. V našom príbehu prebrúsime veľkú časť Mazúrska i Warmie, navštívime ďalšie známe miesta, ako Jerzwałd, Iławu, Lodž, Morag i doposiaľ neznáme, ktoré nám obraz o Warmii i Mazúrsku vhodne dotvárajú. Za prítomnosti riaditeľa Marczaka navštívime i Frankfurt nad Mohanom, Weimar, či Erfurt. Všetky tieto miesta samozrejme navštívil i Zbigniew Nienacki, a tak sú ich opisy ako vždy verné. „Neviditeľní“ sú dávno publikovaný príbeh, a tak rozprávanie o obsahu by bolo naozaj nosením dreva do lesa. Spomeniem teda len zopár drobností, ktoré som pri čítaní postrehol v súvislosti s celou dodnes publikovanou sériou.
Prvé, čo mi udrelo do očí bol organizovaný zločin. Kým v úvodných príbehoch seriálu súperil Tomasz s jednotlivcami alebo amatérskymi skupinami hľadačov pokladov, tu, podobne ako vo Fantomasovi, či človeku z UFO, sú jeho protivníkmi ozajstní profíci. Určite stojí za povšimnutie i to, že práve tieto príbehy sa oproti ostatným oveľa viac približujú k detektívnemu žánru. Čo je však dôležité, Zbigniew Nienacki nestavia zločincov na piedestál, ale vykresľuje ich ako ľudí, z ktorých v konečnom dôsledku ani nejde strach. Úsmevná je napríklad myšlienka o byrokracii v gangu Neviditeľných, ktorí ešte pol roka po dolapení Mendozu pravidelne poukazovali nájomné na Winnetouov účet...
Ďalšou veľmi podstatnou zmenou v príbehu je, že v ňom vystupujú výhradne dospelí hrdinovia. Keď si trošku posvietime na Tomaszových spoluhráčov, zistíme, že jeho pomocníkmi už nie sú mladí harceri, deti na výletoch, či iná školopovinná mládež. Tento nový trend môžeme jasne badať už od vydania Winnetoua. Pozastavme sa teda pri vývoji a zmene vedľajších postáv v jednotlivých príbehoch. Zdá sa, že tak ako postupne vyrastali prví Nienackého čitatelia, tak dospievali i Tomaszovi priatelia. Malých harcerov postupne vystriedali starší Baška, Yvonne a Robert, sestry Dohnalové až sme sa dostali k Borovicovej ihličke, rozvedenému Winnetouovi, či príťažlivej vdove Grete Herbstovej. Samozrejme, že nesmieme zabudnúť na Moniku, ktorá veľmi rada mení skalpy, a spolu so svojimi nápadníkmi je spestrením i odľahčením nášho príbehu. Z tohto všetkého mi jasne vyplýva, že i keď sú „Neviditeľní“ písaní stále tým starým dobrým Nienackého zrozumiteľným štýlom, je tento príbeh už priamo smerovaný k staršiemu čitateľovi. Mimochodom, všetky Nienackého knihy, i tie určené len dospelým, sa čítajú naozaj s ľahkosťou. Je to hlavne vďaka pútavému deju a vhodnému výberu jazykových prostriedkov.
Okrem výbornej zábavy nám tento príbeh opäť priniesol i užitočné informácie. Dozvedeli sme sa mnoho nielen o Warmii a Mazúrsku, ale hlavne o histórii písomníctva v tomto kraji. Medzi riadkami môžeme vyčítať Zbigniewovu lásku k tomuto kraju, jeho lokálpatriotizmus i národnú hrdosť.
V závere „Neviditeľných“, v ktorom samozrejme nechýba prekvapivé zakončenie príbehu, si už autor pripravuje pôdu pre človeka z UFO. Zároveň nám dáva jasne najavo, že sa s hrdinami nášho príbehu, samozrejme okrem Tomasza, už nestretneme. Monika, Greta Herbstová, Pekný Lolo, či Kučerík sú už minulosťou. Čitateľa však zanecháva v očakávaní - veď nadchádzajúci kongres v Bogote sľubuje najzaujímavejšie Tomaszove dobrodružstvo...

Pán Tragáčik a Winnetou

Čo sa týka literatúry, nepoznám nič príjemnejšie ako si v treskúcej januárovej zime prečítať knihu odohrávajúcu sa v krásnom letnom prostredí.

Pán Tragáčik a Winnetou je v poradí už dvanástym príbehom upravenej série vydavateľstva Ikar. Teda aj noví čitatelia pána Tragáčika majú s čím tento príbeh porovnávať. Porovnávaniu som sa nevyhol ani ja. Neviem, či je to zásluhou dobrodružného deja, príjemného prostredia, alebo jednoducho mojou sympatiou ku hlavným hrdinom, ale i napriek chýbajúcej historickej záhade, sa podľa mňa, tento príbeh v silnej konkurencii predchádzajúcich Tomaszových dobrodružstiev nestratil. Hoci v našom príbehu Tomasz nebojuje proti zlodejom umeleckých diel, ani vykrádačom historických pamiatok, predsa len prežíva nezvyčajné a zaujímavé dobrodružstvo. Tento diel je totiž zameraný špeciálne na ochranu prírody. Kto už čítal niečo o Zbigniewovom živote, toho táto téma v jeho podaní naozaj nemôže prekvapiť. Prekvapení môžu ostať len fanatickí ochranári, ktorí túžia po návrate do jaskýň, pretože Zbigniewov postoj, ktorý nám prostredníctvom Tomasza predkladá, je naozaj triezvy a má ďaleko od extrémistických ochranárskych aktivít, ktoré sú dnes v móde.
Po nezvyčajnom úvode knihy, v ktorom nám autor vysvetľuje pohnútky k jej napísaniu, sa spoločne s Tomaszom ocitáme na ceste k jazeru Zmierzchun. Na brehu jazera leží osada Zlatý Roh, ktorej súčasťou je i rekreačné stredisko istej veľkej továrne. Jeho riaditeľ Purtak sa rozhodol, že stredisko rozšíri o priľahlý ostrovček, na ktorom v lete prebývajú motoroví vodáci, i polianku, kde zase kempujú jachtári. V jeho nečestných plánoch figuruje i zabratie ruín neďalekého hradu, a ich prestavba na rekreačný klub. Práve to je dôvod, pre ktorý sa tu Tomasz cestou na dovolenku zastavil. Pri jazere spoznáva niekoľkých zaujímavých ľudí: Krvavú Mary - vedúcu kaviarne v Zlatom Rohu, ktorá je vášnivou poľovníčkou, Borovicovú ihličku - ozajstnú lady, ktorá je v skutočnosti tlmočníčkou, miestneho horára Tichú stopu, Mlčiaceho vlka - známeho elektrotechnika, ktorý je vynikajúcim jachtárom a samozrejme Winnetoua - ilustrátora „mayoviek“, ktorý bojuje za zákaz používania motorových člnov na jazere. Tomasz prijíma indiánske meno Sivá sova a s radosťou sa zúčastňuje milej hry na indiánov. Spoločne s Winnetouom a Mlčiacim vlkom vykope vojnovú sekeru proti Purtakovi. Spolu s priateľmi sa mu podarí zmierniť nenávisť medzi jachtármi a motorovými vodákmi, i zničiť bandu zlodejov, ktorí sa okrem drobných krádeží živia aj lovom a predajom chránených vtákov. Na Oslej lúke sa stretávajú s Veľkým bobrom, ktorého slovenskí čitatelia, tak ako i Winnetoua, poznajú z príbehu o neviditeľných. S pomocou Veľkého bobra naši priatelia dolapia a odovzdajú do rúk spravodlivosti vodcu vtáčkarov Pinokia. Napokon sa im podarí poraziť aj samotného Purtaka, ktorý je vedením továrne odvolaný. Popri tom zažívajú mnohé dobrodružstvá spojené s plavením sa na kanoe i na plachetnici Moby Dick. Už v úvode knihy ma zaujala Tomaszova myšlienka, ktorá poukazuje na to, že človek, ktorý svoju loď nazve Moby Dick, nemôže byť len priemerným jachtárom, pretože tí dávajú svojim plavidlám mená dievčat, vtákov, či rýb. Pousmial som sa nad týmto lišiactvom, pretože Moby Dick bolo samozrejme meno skutočnej Zbignievovej plachetnice. Čitateľ si teda môže byť naozaj istý, že jednotlivé jachtárske manévre opísané v knihe, pochádzajú priamo zo skutočných autorových skúseností. Poľské jazerá a vodu vôbec, Zbigniew Nienacki miloval. Preto takmer v každej jeho knihe nachádzame opisy jazier a riek. Celkom sympatické je aj to, že sa autor nesnažil skrývať svoj kladný vzťah k postavám Karola Maya. Mayov Old Shatterhand, ako už dávno vieme, čiastočne inšpiroval Zbigniewa Nienackého k vytvoreniu samotného pána Tragáčika.

Už sme si zvykli, že autor vždy okrem dejovej zápletky, pripravil pre svojich čitateľov i geografický rébus. Jeho príbehy sa často odohrávajú na skutočne existujúcich miestach. Častokrát sú však ukryté pod vymyslenými názvami. Niekedy nám autor prezradí aj začiatočné písmeno dedinky, alebo lokality, v ktorej sa dej odohráva. Preto si myslím, že jazero Zmierzchun, ako aj zrúcaniny hradu, určite niekde v Poľsku existujú. Tentoraz nám autor opäť napísal do knihy niekoľko indícií. Prvou z nich je zmienka o Henrichovi zo Skolina, ktorý dal vybudovať hrad v roku 1386. Dnes, vďaka internetu už naozaj nie je ťažké zistiť, že v skutočnosti ide o prepošta pomezanskej kapituly Henryka zo Skarlina. Ten začal na násype po starom pruskom hrade v roku 1386 s výstavbou pôvodne obranného hradu Szymbark. Ruiny hradu sa nachádzajú pri Szymbarskom jazere, asi 8 km severozápadne od Iławy smerom na Susz alebo Malbork.
Oveľa zamotanejšie indície však nachádzame pri trojici jazier, na ktorých sa má dej odohrávať. Malo by ísť o tri jazerá, ktoré akoby na mape vytvárali prívesok. Navzájom sú pospájané úžinami. S jazerom Śniardwy a krajom Veľkých mazúrskych jazier sú spojené dlhým kanálom. Na internete som našiel názor, že by to mohli byť jazerá Tałty, Tałtowisko a Szymon, ktoré sa nachádzajú severne od jazera Śniardwy. Hoci jazerá na mape naozaj vyzerajú veľmi nádejne, po preštudovaní všetkých dostupných informácií som usúdil, že to nie je správne. Nesúhlasí počet ostrovov, ani hĺbka vody. V skutočnosti sú dokonca pospájané kanálmi a nie úžinami. Navyše s jazerom Śniardwy ich nespája dlhý kanál, ale Mikołajské jazero. Cestou na Śniardwy by teda naši hrdinovia museli prejsť priamo cez Mikołajki. Ako vieme z knihy - pri prenasledovaní záhadnej Miss kapitán mierili cez Śniardwy do Mikołajok a nie naopak. Podľa mňa na Śniardwy vplávali niekde z opačnej strany.
Tam sa nachádza jazero Roś, ktoré je úžinami rozdelené práve na tri časti. Vďaka polostrovom a zátokám, tvorí na mape akoby deformované písmeno S. Na mnohých miestach sú jeho brehy, tvorené mokraďami, nedostupné. V strednej a juhovýchodnej časti jazera sú brehy zalesnené. V severnej časti sú vody jazera veľmi plytké, miestami dosahujúce hĺbku len 1m. Vodná hladina i brehy sú pokryté rastlinami. V trstinách pri brehu hniezdi vodné vtáctvo, ktoré sa tu vyskytuje v oveľa väčšom množstve ako na iných jazerách. Jednoducho povedané jazero Roś je od ostatných mazúrskych jazier odlišné. So Śniardwami, presnejšie s jeho časťou Seksty ho spája 5,5 km dlhý Jeglinský kanál. Z jazera Ros sa môžeme po riekach Pise, Narwe a Wisłe plaviť až do Varšavy. Čitatelia pána Tragáčika určite nepohrdnú ani informáciou, že do jazera Roś vybieha polostrov Čierny Roh, na ktorom leží osada s rovnakým názvom. I tu však nachádzame jednu veľkú nezrovnalosť. Jazero Roś nemá žiadne ostrovy.
Existuje však ešte i tretia možnosť a musím priznať, že sa mi javí ako najpravdepodobnejšia. Príbeh sa pokojne mohol odohrať na sústave jazier nazývanej Jeziorak. Áno, je to náš dobre známy Jeziorak, pri ktorom Zbigniew Nienacki žil a tvoril. Na Jezioraku sa nachádzajú mnohé zátoky, polostrovy a 16 ostrovov. Vysoké brehy sú pokryté obrovskými lesmi, ale nájdu sa tu i plytké zátoky s množstvom trstín a kŕdľami chráneného vtáctva. V jednom s rozhovorov Zbigniew dokonca spomína historku o tom, ako ho búrka a silný vietor zahnali do tichej zátoky, kde spoznal človeka, ktorého volali Winnetou. Spolu s ním zahájili boj o vytvorenie zón ticha na Jezioraku. Táto bitka skončila víťazstvom, a v časti jazera kde Zbigniew žil, začal platiť zákaz používania člnov so spaľovacími motormi. Dnes je naozaj zákaz používania plavidiel so spaľovacími motormi v južnej časti jazera v zátoke Widłag a v celej severnej časti, ktorá zahŕňa jazero Płaskie i zátoky Jezioraka severne od Siemian. So Śniardwami Jeziorak samozrejme spojený nie je. Ale je súčasťou najdlhšej jachtárskej trasy, ktorá vedie z Jezioraku cez Ełblacký kanál až k Baltskému moru. Navyše, ruiny Szymbarku sú neďaleko.
Na vlastnej koži som sa presvedčil, že hľadať Zmierzchun v krajine s takým obrovským množstvom jazier, je ako hľadať ihlu v kope sena. Zbigniew svoje upozornenie, že ukryje skutočné miesta tohto príbehu, myslel tentoraz naozaj vážne. Neľutujem však vynaloženého úsilia ani času, ktorý som obetoval na prieskum poľských jazier. Dozvedel som sa množstvo informácií o ktorých som doteraz ani nechyroval. Teraz už konečne chápem, prečo Tomaszove príhody odohrávajúce sa priamo na vode, ako Winnetou, Kapitán Nemo, či Zlatá rukavica, mali v Poľsku taký obrovský úspech. Poľsko je krajinou tisícich jazier, a tak hádam každý Poliak aspoň raz strávil dovolenku pri niektorom z nich. Okrem toho je v Poľsku obrovská základňa jachtárov a vodákov. Príbehy sú samozrejme veľmi príťažlivé i pre nás „suchozemcov“, veď napríklad i náš konkrétny príbeh, v ktorom Tomasz stretáva Winnetoua, je nádhernou ukážkou, ako by sa mala dobrodružná literatúra písať. A hoci trochu vybočuje zo zaužívanej „Tragáčikovskej“ schémy, myslím si, že to nie je celkom na škodu. Čitatelia pána Tragáčika hľadajú v knihách predovšetkým dobrodružstvo, a práve táto ingrediencia Nienackého príbehov vo Winnetouovi určite nechýba...

Raz do roka v Skiroławkach

Jednoducho povedané, kniha Raz do roka v Skiroławkach je považovaná za najkontroverznejšie dielo najpopulárnejšieho poľského spisovateľa dvadsiateho storočia Zbigniewa Nienackého.

Toto dnes už kultové dielo muselo pred prvým vydaním čeliť obrovskému ohováraniu z pera žurnalistov slúžiacich dobovej vládnej propagande. Práve vďaka tomu rástla jeho popularita medzi ľuďmi ešte skôr, ako sa knihy dostali na pulty kníhkupectiev. Len počas osemdesiatych rokov sa predalo vyše dvestotisíc výtlačkov. Ľudia, ktorí si chceli knihu vypožičať v knižnici sa museli zapisovať do poradovníka, pretože mať prečítané Skiroławki patrilo vtedy v Poľsku k bontónu. O knihe diskutovali nielen intelektuáli, ale i mládež, ženy v domácnosti, či technicky zameraní čitatelia.

Kniha zachytáva obdobie jedného roka vo fiktívnej dedinke Skiroławki, ležiacej uprostred ohromných lesov pri veľkom jazere Baudy niekde v Mazúrsku. Celá dedinka i so stavbami roztrúsenými po okolí má spolu 45 domov, čo predstavuje presne 229 obyvateľov. O ich osudoch, radostiach i starostiach, o ich túžbach a skutkoch sa dozvedáme z jednotlivých príbehov, ktoré obsahujú množstvo retrospektívnych údajov. Tie nám postupne odhaľujú históriu tejto zaujímavej, od sveta odrezanej obce. Niektoré príbehy sú vážne, iné zase plné humoru, paródie a satiry. Presne také, aké sú i osudy jednotlivých hrdinov.

Ako vzor pre Skiroławki poslúžila Zbigniewovi dedinka, v ktorej sám strávil temer polovicu života. Zozbieral tak príbehy z Jerzwałdu a jeho okolia. Často sa rozprával i s miestnymi opilcami, ktorí mu vyzvonili naozaj pikantné zážitky. A hoci sa celou knihou tiahne niť tragických udalostí, je tak popretkávaná humorom, že pri čítaní pôsobí ako vynikajúca komédia. Ale pozor, tentoraz už Nienackého humor nie je nežný a láskavý, ako ho poznáme z kníh o Tragáčikovi, ale tvrdý, drsný, až sarkastický. V „Raz do roka“ Zbigniew paroduje mnohých verejných činiteľov, ktorí zasiahli do jeho života. Nečudo, že sa kniha stretla s takou nevôľou, keď bola kritika iniciovaná z takýchto kruhov. Ale ani obyvatelia Jerzwałdu neboli dvakrát nadšení, keď v knihe našli svoj obraz. Niektorí z nich dokonca odmietli knihu čítať. Jednostaj sa však vypytovali svojich susedov: „Čo o mne vlastne ten Nienacki napísal?!“

Hoci je kniha „Raz do roka“ úplne iná kniha, než tie na aké sú fanúšikovia Zbigniewovej tvorby na Slovensku zvyknutí, predsa je len v niečom podobná. Ich podoba vychádza predovšetkým z presvedčivých opisov prostredia, v ktorom sa dejové zápletky odohrávajú s takou ľahkosťou, s akou sa kniha číta. Zbigniew bol naozaj majster pera. Jeho texty, miestami hlboké a obsahovo komplikované, sa i v poľštine čítajú, mne Slovákovi, naozaj ľahko a plynule. I napriek tomu, že od prvého vydania „Raz do roka“ uplynulo už dvadsaťpäť rokov a jej dej sa odohráva v hlbinách dvadsiateho storočia, je štýlovo i jazykovo taká moderná, že čitateľ má pocit, akoby kniha uzrela svetlo sveta len včera.
Na rozdiel od pána Tragáčika „Raz do roka“ nie je písaná v prvej osobe. Nedá sa hovoriť ani o jedinom hlavnom hrdinovi. Naopak, postáv tu vystupuje množstvo. Niektorým však autor venoval oveľa viac priestoru, ako ostatným. Z nich aspoň niektoré sa vám pokúsim predstaviť:

Doktor Jan Krystian Nieglowicz, sympatický asi 45 ročný vdovec. Je to špecialista gynekológ, ktorý sa po smrti manželky utiahol do rodnej obce, kde momentálne pôsobí ako obvodný lekár. V Skiroławkach zosobňuje spravodlivosť a čestnosť. Pokračuje tak v poslaní svojho otca, ktorý v búrlivých povojnových časoch so zbraňou v ruke hájil práva miestnych obyvateľov. Jan Krystian je asi najváženejším obyvateľom obce. V Skiroławkach vari neexistuje človek, ktorý by ho aspoň raz nepožiadal o radu. Tento navonok príjemný a vážený muž má však aj svoje trápenie. Únik z neho hľadá predovšetkým v práci. Samotu si zase lieči poľovačkami a vzťahmi na jednu noc. V tom mu výdatne pomáha jeho gazdiná Gertruda Makuch, ktorá sa o neho stará ako o vlastné dieťa. Snaží sa aby mal doktor vždy navarené, poupratované a aby mal večer nejakú „dobrú kobietu“ do postele... Ten jej zakaždým na druhý deň pri raňajkách vyrozpráva, aká bola dohodená panička. Všetky ženy zo Skiroławiek i okolia túžia stráviť noc v doktorovom dome, pretože sa povráva, ako doktor každú ženu najprv „pokorí“, kým sa jej zmocní. Ale ani jedna z tých, čo u neho boli nikdy nechcela nikomu nič povedať.
Doktor Nieglowicz býva v poslednom dome v Skiroławkach na brehu jazera. Vo dvore mu pobehujú dva veľké strážne psy, a môžete hádať, kto sa za postavou doktora N. skrýva...

Jeho najbližším susedom je spisovateľ Nepomucen Maria Lubiński. Človek, ktorý sa dostal do Skiroławiek riadením osudu. Lubiński ešte ako študent zistil, že hovoriť holú pravdu sa vždy neoplatí, a pretože chcel byť spisovateľom, vymyslel si svoju, takzvanú umeleckú pravdu. Keď sa ako študent v škole nepripravil na vyučovanie, pretože sa mu jednoducho nechcelo, vedel, že dobrá výhovorka mu príde vhod. Učiteľovi teda povedal, že sa nepripravil na hodinu, pretože celý včerajší deň rozmýšľal nad samovraždou. Všetci učitelia toto vysvetlenie akceptovali, ľutovali ho a prestali ho vyvolávať k tabuli. To však nebolo všetko. Spolužiačky, ktoré predtým o neho nezavadili ani len pohľadom, si s ním začali dohovárať rande a utešovať ho. Vtedy sa definitívne rozhodol, že jediná pravda, ktorej bude odteraz v živote dávať prednosť, bude umelecká pravda. Vďaka umeleckej pravde nemal núdzu nadväzovať priateľstvá s dievčatami. Tie ho však vždy veľmi rýchlo opustili. Tak ako jeho prvé dve manželky. Jedného dňa sa spolu so svojou treťou manželkou pani Basieńkou rozhodol na pár týždňov presťahovať na vidiek. Keďže bol spisovateľom, ale nič poriadne zatiaľ nenapísal, nádejal sa, že inšpiráciu nájde práve v Skiroławkach. Stalo sa. Jedného dňa sa vracal domov okolo ústavu pre choromyseľných. Pracovníci v bielych plášťoch sa ho začali vypytovať, či nevidel mladé dievča, ktoré ušlo z ústavu. Cestou domov mu v hlave vírili všelijaké myšlienky - a to bola inšpirácia, na ktorú toľko čakal. Sadol za stôl a písal, a písal. Napísal tak svoje veľké životné dielo o dievčatku, ktoré ušlo z ústavu pre choromyseľných. Dievčatko cestou stretlo maliara, ktorý sa jej ujal. Ukryl ju pred zlým svetom vo svojom dome na brehu jazera a ukázal jej všetky krásy života. Dievčina bola konečne šťastná. Po čase ju však vypátrali zlí ošetrovatelia a odvliekli ju násilím späť do ústavu, pretože nebola plnoletá. Maliar skončil v base za zneužívanie mladistvej. Toto úžasné dielo sa stalo veľmi populárnym a spôsobilo veľký rozruch v celej krajine. Redaktori časopisov i televízie otvárali diskusie o tom, či spoločnosť naozaj koná správne, keď takéto deti zatvára do ústavov. Nepomucen Maria Lubiński sa stal slávnym spisovateľom a za honorár si kúpil dom v Skiroławkach, ktoré ho tak inšpirovali. Pravidelne dostával pozvánky na stretnutia so študentmi, politikmi i psychológmi, aby sa vyjadril k danej téme. V jeho živote opäť slávila úspech umelecká pravda. Až raz, keď sa vracal autom domov okolo ústavu pre choromyseľných, ho opäť zastavili ošetrovatelia v bielych plášťoch a pýtali sa ho, či nevidel mladé dievča, ktoré im utieklo. Na ceste domov ho vedľa asfaltky skutočne zbadal. Podľa oblečenia mu bolo ihneď jasné, že je to utečenka z ústavu. Srdce sa mu rozbúchalo, keď vystupoval z auta. Dievča sa otočilo smerom k nemu, ale namiesto milej usmiatej tváre, zbadal divnú grimasu a penu okolo úst. Dievča mávalo rukami a škriekalo. Šokovaný Lubiński, celý roztrasený, naložil dievča do auta a odviezol späť do ústavu. Doma potom v záchvate sklamania spálil rukopis svojej slávnej knihy a upadol do hlbokej depresie. Z nej sa snažil vyliečiť čítaním sémantických spisov od Gottloba Fregeho. To bol koniec jeho umeleckej pravdy. Jeho tretie manželstvo tiež nestálo za veľa a Basieńka začala navštevovať maliara žijúceho v susedstve, starého mládenca, ktorý maľoval len trstiny nad jazerom...

Maliar Bogumil Porwasz žil v Skiroławkach úplnou náhodou. Istý bohatý muž sa snažil zachrániť svoj nečestne nadobudnutý majetok a tak pred nástupom na výkon trestu prepísal na nemajetného Bogumila chatu v Skiroławkach i auto. Takže umelec teraz žil v Skiroławkach a maľoval výlučne obrazy s jedinou témou - trstiny nad jazerom. Bogumil chodil často na nákupy plátna a farieb do mesta. Vždy si odtiaľ k sebe priviezol aj nejakú milú paničku, ktorá potom u neho bývala niekoľko dní, v lepšom prípade i niekoľko týždňov. Prežijúc nespočetné množstvo vzťahov so ženami Bogumil nakoniec dospeje k poznaniu, že najlepšie je žiť sám a spávať výlučne so ženami, ktoré si za to nechávajú platiť...

Celá dedina, si zatiaľ žila pokojným životom až do dňa, keď našli na brehu jazera telo mladej Hanečky, dievčaťa zo Skiroławiek. Hanečka bola brutálne zavraždená neznámym sexuálnym maniakom. Bola úplne nahá a mala dolámané všetky končatiny i panvu. Obyvatelia tušili, že to vykonal niekto zo Skiroławiek. Začala narastať vzájomná nedôvera a podozrievanie. Jedného dňa niekto zavesil na konár stromu neďaleko miesta vraždy povraz so slučkou. Bol to odkaz pre vraha, ktorý mal sám na sebe vykonať spravodlivosť...

Takto by som mohol ešte napísať o farárovi Mizererovi, vášnivom poľovníkovi, ktorý svojím nekompromisným postojom prinútil farníkov aby prispievali na faru, o starom Ottovi Szulcovi, ktorý cez vojnu pre kôrku chleba zabil človeka, a teraz má veľké výčitky svedomia, o krásnej veterinárke Brygide, ktorá vraj otehotnela z tunajšieho povetria, o Pórovej, ľahkej žene, ktorá sa za fľašku alkoholu vyspala úplne s každým a rok čo rok porodila vždy ďalšie dieťa, ktoré, tak ako všetky predchádzajúce, skončili v detskom domove... Mohol by som napísať i o Antekovi Pasemkovi, podozrivom z vraždy malej Hanečky, ktorý opitý do nemoty zaspal na Krívajúcej Maríne, a hoci sa tej noci Marína vyspala ešte s ďalšími tromi mladíkmi, na dieťa, ktoré sa jej o deväť mesiacov narodilo, musel platiť on. O lesníkovi Turlejovi, od ktorého ušla manželka, pretože jej nechcel narúbať triesky na podkúrenie, o starej Pasemkovej, ktorá pravidelne mlátila bičom svojho muža dovtedy, kým vďaka neustálemu ponižovaniu neprišiel o mužnosť, o Justyne, ktorá túžila za každú cenu otehotnieť, hoci aj s démonom, o tesárovi Sewrukovi, ktorý sa rozhodol, že sa pred zrakmi takmer všetkých susedov utopí, pretože mal veľké dlhy...
Mohol by som opísať i mýtickú noc, ktorá nastáva v Siroławkach vždy raz do roka, a počas nej všetci obyvatelia zamieria do starého mlyna, aby sa tam nerušene oddávali svojim erotickým fantáziám...
Ale toto všetko je už predsa raz napísané majstrovským perom Zbigniewa Nienackého. Mojou úlohou, a som rád, že pripadla práve mne, bolo priblížiť vám toto vynikajúce dielo, ktoré muselo v čase prvého vydania tvrdo bojovať o svoje miesto na slnku. Dielo, ktorého vydanie sa pravidelne obnovuje, ale aj napriek tomu ho nezoženiete.
V mnohých článkoch a rozhovoroch na internete som si všimol ešte jednu zaujímavú vec týkajúcu sa Skiroławiek. Ten, kto knihu kritizuje a rozširuje o nej negatívne správy ju zaručene nečítal! Je síce pravda, že erotickými scénami vtedy toľkokrát v tlači prepieranými sa to v Skiroławkach len tak hemží. Nemyslím si, že sa jedná o trápnu sladkú romantiku, či podobný gýč. Všetko, čo je v knihe opísané, presvedčivo vyplýva zo zaujímavého deja, plného Nienackého ľudskej múdrosti. Iba zaujatý zaslepenec sa nechá ohúriť lákavým hávom erotických scén a nedokáže odkryť ďalšie vrstvy príbehov, ktoré už tak veľmi nebijú do očí.
Netuším, či sa niekedy na Slovensku nájde vydavateľstvo, ktoré by Skiroławki chcelo vydať. Úprimne sa priznám, že som po tom zatiaľ ani nepátral. Pokiaľ by však mal niekto záujem prečítať si knihu v origináli, bez problémov mu jej prepis vo Worde aj so všetkými príbehmi pána Tragáčika v poľštine pošlem. Dúfam, že tým neporuším autorské práva. A keby aj, veď čo už môže byť pre spisovateľa väčšou odmenou ako to, že sa jeho knihy čítajú?

Pán Tragáčik a tajomstvo nad tajomstvami

Tajomstvo nad tajomstvami vyšlo práve vo chvíli, keď som sa pripravoval napísať recenziu na moje obľúbené Skiroławki. Keďže som však tento blog založil hlavne pre fanúšikov pána Tragáčika, samozrejme, že prednosť dostal ďalší vynikajúci Tomaszov príbeh.
Jeho dej sa z väčšej časti odohráva v stovežatej Prahe, ktorú určite, tak ako i samotný príbeh, každý z nás dôverne pozná. Takže podrobne rozpitvávať obsah v tomto prípade naozaj netreba. Azda len okrajovo spomeniem, že tentoraz sa Tomasz pustí do boja s pašerákmi starých poľských ikon. Popri tom rozlúšti i záhadu Kelleyho talizmanu a nájde klenoty nesmiernej hodnoty, ktoré kedysi dávno zdobili stôl spojenia, určený na komunikáciu z duchovným svetom. Príbeh je naozaj vynikajúci. Ja osobne, ho radím medzi tie najpútavejšie a najzaujímavejšie z celej série. Naposledy som ho však čítal pred mnohými rokmi. Vtedy som o jeho autorovi okrem mena nevedel vôbec nič. Dnes bol teda môj pohľad na príbeh trochu odlišný.
Je naozaj veľmi zaujímavé čítať knihu nabitý informáciami o jej autorovi. Predtým som si nikdy nevšímal (a ani nemohol všimnúť) súvislosti medzi príbehom a životom spisovateľa. Tentoraz mi do očí udierali veľmi zaujímavé veci. Určite ste si ich všimli i vy. Tak napríklad, náš hlavný hrdina Tomasz, si to do Prahy namieril priamo cez Szklarsku Porebu, kde kedysi dávno Zbigniew pracoval. Ľudmila Dohnalová bola vysoká, štíhla dievčina, ktorá mala vyčnievajúce lícne kosti, preto sa mohlo zdať, že má akoby trojuholníkovú tvár. Nepripomína vám to niekoho? Tak predsa vyzerala Alicja. Alicja sa volal i parfum, ktorým Tomasz prekabátil Prota.V postave slečny Helenky Dohnalovej zase Zbigniew zobrazil ženu-feministku. Je naozaj obdivuhodné, ako jednoducho do literatúry pre mládež vpašoval tému, ktorá mu ako zástancovi myšlienky zrovnoprávnenia žien ležala na srdci. Podarilo sa mu to predovšetkým pomocou príjemného humoru a nadsázky. Po Heleniných prehnaných tvrdeniach, berú čitatelia Tomaszove názory bez výhrad. Čo sa týka Dohnalovcov, pre niekoho môže byť napríklad zaujímavá informácia, že preklad Zbigniewovej knihy „Laseczka i tajemnica“ do češtiny, robil v roku 1965 istý pán Jan Dohnal. To, či bol nízky, plešatý a tučný však naozaj neviem... A napokon je tu Prot, veľká modrá doga. Pre Zbigniewa a jeho čitateľov krásny roztomilý havkáč. Pre dotieravcov neprekonateľná prekážka na dvore v Jerzwałde. Protaz bol dlhé roky verným Zbigniewovým spoločníkom a ochrancom. Celkom zaujímavým sa mi vidí i región, v ktorom pašeráci skupovali ikony. Ide o kraj úplne na východe Poľska, neďaleko našich hraníc. Pre slovenských čitateľov by jeho návšteva nemala predstavovať žiadny problém. Cez Dukliansky priesmyk je to zo Svidníka do Sanoku len okolo 80 km. Presnú trasu pochodu Bašku s profesorom Hilarym môžete nájsť na adrese: http://pansamochodzik1.republika.pl/tajemnicatajemnic.html
Kniha Tajomstvo nad tajomstvami je doslova prešpikovaná zaujímavými informáciami. Čitatelia sa z nej dozvedia mnoho z histórie i dejín umenia. Spomínam si, že som sa v nej ešte ako malý chlapec, po prvýkrát stretol s pojmom ikona. Neskôr pri návštevách pravoslávnych chrámov, som už bol vďaka Zbigniewovi frajer. Zaujímavé boli v tom čase aj informácie o Mense. Vždy keď som sa niekde stretol s inteligenčnými testami, spomenul som si na Tajomstvo nad tajomstvami. No a drahé kamene, či okultné vedy? To je úžasne zvolená téma. Veď povedzte, koho by tieto informácie nelákali? Stôl spojenia, či príbehy mágov Edwarda Kelleyho a Johna Deea...
Je až zarážajúce, že podstatné informácie o rabbi Löwem, či Pražskej štvrti Josefov sa väčšina čitateľov, tak ako ja, dozvedela od poľského spisovateľa. A to v tom čase bola Praha naším hlavným mestom. Samozrejme, že časť príbehu o Golemovi som poznal vďaka filmu Cisárov pekár - pekárov cisár, ale podrobnosti som sa dozvedel až z „Tajomstva“.
Vďaka Golemovi som sa začal utvrdzovať v hypotéze, ktorú som ponúkol v príspevku o čudných šachovniciach. Zdá sa, že práve pri ňom treba hľadať indície, ktoré by mohli ako tak objasniť záhadu okolo vzniku a časového posunu príbehu. Určite sa pamätáte ako v „Šachovniciach“ Tomasz spomína, že sa práve vrátil z Prahy, kde spolu s pánom Dohnalom vyriešili záhadu Tajomstva nad tajomstvami. Dej príbehu by sa mal teda jednoznačne odohrávať v to leto ako „Šachovnice“. Bez výčitiek svedomia by som teda mohol napísať, že dej príbehu sa odohráva v roku 1963. Je tu však jeden malý háčik. Protaz. Nepredpokladám, že by mal Zbigniew Protaza v čase, keď ešte býval v Lodži. Obohatím teda teóriu (ide o moju vlastnú hypotézu, ktorú určite netreba brať vážne) o vzniku Tajomstva nad tajomstvami, o ďalšie „nezvratné“ dôkazy: Už dávnejšie som totiž na stránke nienacki.art.pl objavil informáciu o tom, že v roku 1962 Zbigniew Nienacki napísal hru Golem, ktorá mala divadelnú premiéru v roku 1963. Je viac ako pravdepodobné, že Zbigniew ešte predtým navštívil Prahu, kde získal podrobné informácie o Golemovi, rabbi Löwem a samozrejme i Edwardovi Kelleym. Popri Golemovi mal už určite v hlave námet pre „Tajomstvo“. Veď neponúknuť mladím čitateľom pána Tragáčika zaujímavé informácie, ktoré vďaka Golemovi získal a nezpracovať takýto námet by bolo v Zbigniewovom prípade hriechom. Ale keďže v tom čase mal rozpracované iné témy, príbehom sa začal zaoberať až o niekoľko rokov neskôr. Samozrejme, že ho spestril novými zážitkami s Protazom a umiestnil niekde na začiatok sedemdesiatych rokov.
Myslím, že nie je podstatné, či sa potvrdí táto hypotéza. Faktom však zostáva, že autor pána Tragáčika pripravil pre svojich čitateľov nejeden zaujímavý rébus, týkajúci sa jeho osobných príbehov a života. Pátrať po zákulisí „Tajomstva nad tajomstvami“ bolo pre mňa naozaj veľmi zaujímavé a poučné. Navyše, návod bol priamo v knihe: „Doveď vec k jasnosti a daj autora na jeho miesto.“

Zbigniew Nienacki - 8 časť (Čo slýchať na Mazúrach?)

Počas zbierania informácií o živote a diele Zbigniewa Nienackého, som okrem odkazov na príbehy o pánu Tragáčikovi, neustále nachádzal množstvo článkov a rozhovorov týkajúcich sa jeho tvorby pre dospelých. Z počiatku som tieto informácie ignoroval. Veď som sa predsa zaujímal o pána Tragáčika. Medzitým mi však jeden priateľ, ktorého som získal práve prostredníctvom tohto blogu, daroval knihu v češtine - Pytel jidášú. Po jej prečítaní som musel konštatovať, že knihy pre dospelých, ktoré vyšli spod Zbigniewovho pera, sú rovnako zaujímavé a pútavé, ako tie pre mládež. Pôvodne som nemal v pláne písať v tomto blogu o iných literárnych dielach ako je pán Tragáčik. Po prečítaní „Pytla“ mi však bolo úplne jasné, že nespomenúť jeho ostatnú tvorbu by bolo veľmi skresľujúce. Pokiaľ chceme odhaliť Zbigniewovu osobnosť, spoznať jeho skutočnú povahu i jeho názory na život, musíme sa oboznámiť so všetkými dielami, ktoré napísal. Začal som sa teda prehrabávať v množstve materiálov, na ktorých neboli informácie len o pánu Tragáčikovi...
Bolo ich naozaj hodne, pretože kníh určených pre starších čitateľov je hneď niekoľko:

Worek Judaszów (1961)
Podniesienie (1963)
Laseczka i tajemnica (1963)
Z glebokości (1964)
Sumienie (1965)
Liście debu (1967-1969)
Meźczyzna czterdziestoletni (1971)
Uwodziciel (1978)
Raz w roku w Skiroławkach (1983)
Wielki las (1987)
Dagome Iudex (1989-1990)

Takmer polovica článkov a rozhovorov sa však točila len okolo jedinej knihy. Bola ňou Raz w roku w Skiroławkach. Rozhodol som sa teda, že najprv preštudujem materiály, ktoré súvisia práve s ňou. Vďaka nej sa totiž rozkrútil kolotoč nikdy nekončiacich sa polemík a diskusií. Vďaka nej sa stal Zbigniew Nienacki najzatracovanejším a najkontroverznejším poľským autorom. A práve vďaka nej získal Zbigniew obrovskú popularitu nielen medzi mladými čitateľmi.

Prvé informácie, ktoré mi ihneď udreli do očí, boli doslova negatívne a hanlivé. Nezainteresovanému človeku dokazovali, že kniha je bohapustá hnusná pornografia, ktorá dehonestuje čitateľa. Ešte pred jej vydaním sa totiž z tlačiarne dostali von určité pasáže, ktoré vytrhnuté z kontextu, spolu s patričným komentárom jednostranne zameraného poľského novinára Daniela Passenta, podsúvajúcim čitateľom nezmyselné dôkazy o pornografii, mohli pôsobiť dosť vulgárne. Nebolo však pochýb, že do kníhkupectiev mieri kniha, ktorá v poľskej literatúre nenechá kameň na kameni.

Najväčšie ohováranie v denníkoch trvalo samozrejme dovtedy, kým sa kniha neukázala na trhu. Jej autor sa spočiatku nijako zvlášť nebránil. Vedel totiž, že tento „škandál“, ktorý vyvolali novinári, mu poslúžil oveľa viac, ako tá najdrahšia reklama. Aj tí, ktorí sa o literatúru nezaujímali, zachytili, že má byť vydané čosi nezvyčajné, a tak sa prvé vydanie rozpredalo prakticky za jeden deň. Z knihy sa stal bestseller a samozrejme, ako to vtedy v našich končinách chodilo - podpultový tovar. Mnohí ani nevedeli, čo kupujú. Vedeli len, že Nienacki vydáva bombu. Ako jasný príklad svedčí zážitok jednej predavačky z kníhkupectva. V deň vydania knihy prišla do predajne jedna pani, ktorá si pýtala hneď vyše dvadsať výtlačkov. Na otázku predavačky, na čo jej ich toľko bude, pani bez váhania odpovedala: „Som učiteľka na ZŠ a učím piatakov. Chcem kúpiť Nienackého knihy pre celú triedu.“ Predavačka jej diskrétne pošepla, že sa to predsa jedná o „tú“ dlhoočakávanú pornografiu a toľko kusov ani nemá. Na čo zhrozená učiteľka zahanbene odišla...

V iných článkoch som sa zase dozvedel o tom, že kniha bola preložená do niekoľkých jazykov a čitatelia aj spoza hraníc chceli vedieť niečo viac o jej autorovi. Na internete sú okrem iného k dispozícii i mnohé rozhovory novinárov priamo so Zbigniewom Nienackim. Z nich som sa konečne dozvedel o knihe rozumné informácie.
Asi desať rokov pred vydaním Skiroławiek bol Zbigniew v Západnom Berlíne na stretnutí s nemeckými spisovateľmi. Tí, keď zistili, že Zbigniew žije v Mazúrsku, z ktorého bola po druhej svetovej vojne vysídlená veľká časť nemeckého obyvateľstva, podobne ako u nás zo Sudet, sa ho opýtali: „Čo slýchať na Mazúrach?“ Na jeho odpoveď, že sa tam v poslednej dobe vydáva mnoho nových kníh, reagovali veľmi pohŕdavo. Vtedajšiu poľskú literatúru ihneď označili ako nemodernú, anachronickú a príliš čierno-bielu. Na základe toho sa strhla obrovská diskusia o takzvanej regionálnej literatúre. Výsledkom bolo konštatovanie, že aj regionálna literatúra sa môže za určitých okolností stať svetovou. Závisí to však, predovšetkým od schopností a talentu spisovateľa, ktoré musia byť na tej najvyššej úrovni. Zbigniew, ktorý v tom čase práve pracoval na svojom Uwodzicieli, prijal túto výzvu. Rozhodol sa, že napíše regionálne dielo, ktoré by mohlo byť prijaté za svoje v rôznych častiach sveta. Druhým impulzom, ktorý „zapríčinil“ vznik Skiroławiek, bola Zbigniewova účasť na medzinárodných knižných trhoch vo Frankfurte. Zúčastnilo sa ho mnoho svetových firiem ponúkajúcich literárne diela. Skrátka, točil sa tam veľký biznis. Hemžilo sa to tam odborníkmi na literatúru z celého sveta. Len poľský stánok bol zďaleka obchádzaný. Keď sa Zbigniew pokúšal medzi účastníkmi zistiť, prečo je to tak, bolo mu jasne povedané: „Vaša literatúra je zastaralá, píšete ako v 19-tom storočí.“ Zamýšľajúc napísať Skiroławki sa teda rozhodol popasovať sa s tým, čo ohraničuje a izoluje poľskú literatúru. Povedal si, že v tejto jeho knihe nebude národné posolstvo. Bude hovoriť o regióne, ale tak, aby tomu všetci rozumeli. I jeho nemeckí priatelia a im podobní. Celý problém teda spočíval v odkonkretizovaní regiónu, ako takého. Opäť sa teda vrátil k nedávno prednesenej otázke: „Čo slýchať na Mazúrach?“
Aby na ňu mohol odpovedať takým literárnym jazykom, ktorý by bol v dnešnej dobe pre všetkých zrozumiteľný, musel siahnuť po určitej špecifickej literárnej forme a správnych vyjadrovacích prostriedkoch. Rozhodol sa primiešať niečo z mytológie a miestami vnoriť čitateľa do poetiky sna. Do deja tak vstupuje Kłobuk - legendárny démon Warmie a Mazúrska, ktorý je už od pradávna neoddeliteľným spoločníkom ľudského osudu. Je zrodený z duše mŕtveho plodu. Prebýva v gazdovstvách, v ktorých je dobre chovaný a starostlivo pestovaný. Dokáže človeku splniť jeho túžby a sny. Ústredným motívom Skiroławiek, ktorý sa tiahne prakticky celou dejovou líniou, je legenda o „noci miešania krvi“. Tá hovorí, že raz za rok sa v starom mlyne v Skiroławkach stretávajú všetci „chtiví“ obyvatelia dediny a užívajú si neviazeného sexu až do rána. Dejiny Warmie i Mazúrska zase autor predstavuje čitateľom prostredníctvom nevtieravého rozprávania o maltézskych rytieroch...

Zbigniew sa už dlhší čas snažil preniknúť do podvedomia ľudí žijúcich okolo neho. Chcel opísať ich skutočné myšlienky a túžby. Ich skutočné činy, ktoré sú vždy ukryté pod pretvárkou, či falošnou slušnosťou, ktorou sa každý rád navonok prezentuje. Kniha Raz w roku w Skiroławkach je napísaná podľa moderného kódexu, ktorý zahŕňa nielen revolučné zmeny v štylistike, ale hlavne zmeny v pohľade na sexualitu postáv, či erotiku. Spisovateľ tu pozerá na človeka ako lekár na pacienta. Považuje ho za osobnosť biologicko-spoločenskú a upozorňuje na to, že človek neexistuje len od pása nahor, ale i nadol. Napísanie tejto knihy zabralo Zbigniewovi sedem rokov. Zvládnutie moderných trendov vyžadovalo nielen sledovanie živého deja, ale aj určitý element jeho rozvetvenia. V Skiroławkach je týmto elementom smrť štrnásťročného dievčaťa. Ide o vraždu so sexuálnym motívom, ktorá sa v skutočnosti odohrala neďaleko Zbigniewovho domu. Vrah si týmto spôsobom ukojil svoje sexuálne chúťky. Ako možno odhaliť takého človeka? Určite nie podľa spôsobu obliekania, či jedenia, ale podľa jeho vzťahu k ženám i sexualite. A to je v podstate kľúč k erotike v knihe. Keď sa na to pozrieme takýmto spôsobom, každému normálnemu človeku musí byť hneď jasné, že erotika v nej nemá za úlohu ohurovať čitateľa. V tomto prípade je vážnou nosnou súčasťou dejovej línie. Kniha má však oveľa viac vrstiev. Záleží len na kultúrnej úrovni čitateľa, či bude považovať za hlavnú vrstvu erotickú, alebo si tiež dokáže všimnúť iné vystupujúce problémy, akými sú právo, spravodlivosť, vzájomná tolerancia, alebo potreba začlenenia sa do ľudskej spoločnosti. Predsa i „noc miešania krvi“ je len symbolom. Nie je to nič iné ako vyžarovanie ľudskej túžby po zmierení, vzájomnom zblížení a integrácii. Predsa práve z nej sa rodí i vzťah autora k postavám. Ako príklad nám môže poslúžiť nádherne zobrazená postava farára. Nepoznám veriaceho spisovateľa, ktorý by s takou sympatiou, toleranciou, humorom i vážnosťou dokázal vytvoriť postavu farára tak, ako sa to podarilo Zbigniewovi Nienackému. Jemu, ktorého pohľad na svet bol marxistický!
Už dávnejšie som mal veľkú chuť napísať niečo o tomto zaujímavom diele. Spleť protichodných a častokrát zavádzajúcich informácií mi to však nedovolila. Nechcel som nikoho zavádzať a publikovať neoverené fakty. Rozhodol som sa teda vyčkať až do času, keď si budem môcť všetko overiť. Veď nejasností okolo Zbigniewovho života a jeho dielach už bolo naozaj dosť. Samotnú knihu, ktorá má dve časti, sa mi nepodarilo zohnať ani v Poľsku. Stále je beznádejne vypredaná. Čaká sa na ďalšie, tuším už šieste vydanie. Opäť mi teda pomohol internet. Už ani neviem, na ktorom hackerskom fóre sa mi podarilo zohnať jej prepis vo Worde. Pustil som sa teda rýchlo do čítania a otvorene musím povedať, že som bol pripravený na najhoršie... Môj prepis mal asi osemsto strán. Na začiatku som sa toho dosť zľakol, ale pred koncom knihy som veru ľutoval, že ich nie je viac. Asi po dvesto stranách mi už ani neprišlo, že čítam v poľštine.
Skirolawki je vynikajúcou knihou. Nie je však úplne pre každého. Myšlienky, ktoré pri jej čítaní víria v hlave, sú miestami zarážajúce. Aj preto som sa rozhodol, že nebudem príspevok o nej šiť horúcou ihlou. Práve dnes uplynulo pol roka odvtedy, ako som ju dočítal. Dúfam, že mi toto polročné vychladnutie pomôže vyprodukovať pravdivú a nezaujatú, hoci subjektívnu recenziu.

(...na pokračovanie)

Pán Tragáčik a čudné šachovnice

Pre zaneprázdnenosť som takmer prepásol vydanie tejto príjemnej epizódy. Neskoro som sa zobzeral, a tak chvíľu trvalo, pokým mi môj dobre utajený zdroj zaobstaral knihu za prijateľnú cenu. Ihneď, ako sa mi dostala do rúk, pustil som sa i ja do záhady šachovníc.

„Šachovnice“ som prečítal na jeden dúšok. Samozrejme, že sa mi veľmi páčili, ale po ich dočítaní som ostal akýsi nesvoj. Kniha je napísaná vynikajúco a ihneď vtiahne do deja i čitateľa, ktorý sa s Tomaszom stretáva po prvýkrát. Dej je napínavý od prvých momentov až do samotného konca. Jednoducho nič lepšie si čitateľ nemôže priať. Neustále ma však prenasledoval pocit, že mi na tomto príbehu niečo nesedí. Už niekoľko dní predtým ako sa mi kniha dostala do rúk, som bol upozornený na to, že v nej chýba hlbšie historické pozadie. Nič podobné „Templárom“ som teda neočakával a vedel som, že chýbajúca historická zápletka nie je príčinou môjho nepokoja. Pokúsil som sa teda odohnať neustále sa vracajúce myšlienky na „šachovnice“...
Až po niekoľkých dňoch mi to konečne „docvaklo“. To, čo mi v knihe chýbalo, boli Nienackého pútavé opisy. Opis kraja, v ktorom sa príbeh odohráva, sa mi nezdal až taký prepracovaný a prešpikovaný údajmi ako v iných Tomaszových príbehoch. Možno som sa však len nechal príliš vtiahnuť do dobrodružného deja, a tieto

opisy som prakticky nevnímal. Čo ale naozaj v príbehu chýba, je hlbšie oboznámenie čitateľa s históriou navštívených miest. Doposiaľ som bol zvyknutý používať Zbigniewove knihy namiesto učebníc dejepisu. Zakaždým som mal veľkú radosť i z jeho pútavého rozprávania o umeleckých dielach, či mnohých vedných discipínach, o ktorých sa mi predtým ani nesnívalo. Toto všetko som podvedome očakával i v „šachovniciach“, no tentoraz som sa mýlil. Možno to bol autorov zámer. Vyskúšať, ako budú čitatelia reagovať na knihu s rýchlym spádom bez „toľko diskutovaných“ opisov prírody a histórie...
Dej „šachovníc“ sa odohráva opäť v Poľsku. Tentoraz si autor zvolil oblasť na západe krajiny, v povodí Odry, neďaleko nemeckej hranice. Okrem dedinky ukrytej pod vymysleným názvom Jasień, môžeme sledovať Tomaszove stopy vedúce cez Myśliborz, Chojnu, Metno, Dolsko, Moryń až do Cedynie...
Píše sa rok 1963 a Tomasz prichádza do Jasieńa, dedinky na brehu jazera v tvare S, aby objasnil záhadu spred niekoľkých dní. Práve na protiľahlom brehu, v neďalekých ruinách starého observatória, bol jeho mladý priateľ Veverička napadnutý neznámym človekom. Tomasz sa tu stretáva so zaujímavou spoločnosťou ľudí, ktorí hľadajú zápisky pochádzajúce spred 19 rokov, z čias druhej svetovej vojny. Tie by mali dokázať účasť istého Konrada von Haubitz, pochádzajúceho z tejto oblasti, na nacistických akciách, a zabrániť mu, už ako nemeckému občanovi, v jeho novej rozbiehajúcej sa politickej kariére. Sám Tomasz sa však hneď v prvú noc stáva obeťou neznámeho útočníka. Zachránia ho jeho priatelia Tell, Sokolie Oko a Veverička, ktorí sa tu nečakane objavia i s Tellovým otcom. Spolu s Tomaszom sa rozhodnú rozlúštiť túto záhadu. (Mimochodom, „šachovnice“ sú posledným príbehom zo série o pánu Tragáčikovi, v ktorom vystupuje táto sympatická trojica skautov.) Záhada šachovníc, ktoré sa nachádzajú vyryté na múroch starých kostolov, zrúcanín i kameňoch v neďalekých lesoch priviedla k jazeru niekoľko skupín hľadačov. Jedna, na čele s Hildou, sympatickou Nemkou, chce pomocou nájdených pamätí dokázať Haubitzovu spoluprácu s fašistami. Druhá, ktorej velí Haubitzov spojenec Klaus, sa im zase snaží pamäte vyfúknuť a zlikvidovať tak dôkazy o Haubitzovej nevhodnej minulosti. Okrem nich sa do hľadania priplietla i malá Kasia so svojou záhadnou tetou Zenobiou, ktorá ovláda džudo, a nenápadný pán Kuryłło - postrach vroclavskej gastronómie. Nesmieme pozabudnúť ani na milého jazvečíka Sebastiana, ktorý v tomto príbehu zohráva taktiež dôležitú úlohu. Objavuje sa tu i tajomný Friedrich, ktorý jazdí na forde plávajúcom po vode, podobne ako vehikel pána Tragáčika a preukazuje sa švajčiarskym pasom. Friedrich hľadá pamäti na vlastnú päsť. Zpočiatku nik netuší, že on je ten najnebezpečnejší zločinec. Títo všetci, aspoň na oko, spájajú pri hľadaní sily, a spoločne s Tomaszom a jeho priateľmi, zakladajú Zväz tajomnej šachovnice. Prakticky až v závere príbehu sa ukáže kto je kto, a na ktorej strane stojí. Celá „spoločnosť“ postupne navštevuje miesta so záhadnými šachovnicami. Hľadanie zápisníka s pamäťami je však dosť povrchné, pretože Tomaszovou taktikou tento raz nie je vypátrať úkryt, ku ktorému vedie len primálo indícií. Rozhodol sa, že nechá protivníkov konať a pokúsi sa ich prichytiť až pri odovzdávaní pamätí Klausovi. Nik však netuší, kto s Klausom spolupracuje, a tak sú podozriví takmer všetci...
Myslím si, že na tomto mieste nemá význam opisovať celý príbeh. Predpokladám, že všetci skalní ho už majú dávno prečítaný. Takže radšej spomeniem zopár vecí, ktoré ma zaujali, alebo inak súvisia so „šachovnicami“.
Tento príbeh bol poprvýkrát vydaný v roku 1967 pod názvom „Kniha hrôz“. Mnohí čitatelia, hlavne v Poľsku, boli prekvapení zmenami v názvoch niektorých príbehov. V čase, keď vzniklo vydavateľstvo Warmia a bolo už isté, že bude konečne vydaná celá séria u jedného vydavateľa, rozhodol sa sám Zbigniew Nienacki, že prepracuje v príbehoch niektoré detaily a prinavráti titulom názvy, pod ktorými ich chcel pôvodne publikovať. Boli to väčšinou detaily a názvy, ktoré mu kedysi dávno neprešli cenzúrou. Najlepším príkladom toho je Uroczysko, ktorého pôvodný názov mal byť Świety relikwiarz. Dokonca i u nás, a v tejto dobe, vyšiel pod iným názvom! Úprimne sa však priznám, že neviem, či aj kniha „Čudné šachovnice“ mala problémy s cenzúrou, alebo k zmene názvu došlo z marketingových dôvodov.

Ďalšou záhadou „šachovníc“ je určite čas, v ktorom sa príbeh odohráva. Hoci to v knihe nie je nikde doslovne napísané, podľa mnohých indícií môžeme príbeh pokojne zaradiť do roku 1963. Odohráva sa totiž dva roky po zoznámení Tomasza s jeho mladými priateľmi na Ostrove zločincov. To bolo v lete roku 1961. Druhou indíciou je vek Hildy, ktorá mala počas druhej svetovej vojny osem rokov a v čase nášho príbehu mohla mať tak okolo tridsať. Toto všetko je samozrejme každému jasné už na prvý pohľad. Problém nastáva v momente, keď Tomasz rozpráva svojím trom priateľom zážitky z Prahy, ktoré sa odohrajú až o desaťročie neskôr (!). Táto informácia u pozorného čiteľa naozaj vyvoláva dojem, že príbehy sú poprehadzované. Predpokladám, že celé toto nedorozumenie vzniklo z toho, že knižky o pánu Tragáčikovi neboli pôvodne písané ako seriál. Jednoducho sú to rôzne príbehy, odohrávajúce sa v rozličnom čase a na rozmanitých miestach. Jediné čo majú spoločné je ich hlavný hrdina. Práve vďaka tomu bolo možné do seriálu tak jednoducho popridávať epizódy, v ktorých pán Tragáčik pôvodne vôbec nevystupoval. Ďalej predpokladám, že Zbigniew mal už v čase písania „šachovníc“ pripravený námet i materiály pre takzvané „Pražské tajomstvo“. Popri tom ale písal aj knihy pre dospelých, a tak sa k tomuto námetu dostal až o niekoľko rokov neskôr. V momente, keď písal Tajomstvo nad tajomstvami, sa zrejme rozhodol vložiť „Pražský príbeh“ do aktuálneho času. V prípade vydania celého seriálu vo Warmii, bolo nevyhnutné jednotlivé príbehy zoradiť a konečne nejako seriózne očíslovať. Takto bolo priradené i zaujímavé poradové číslo nula k príbehu o Albazine. Dôvod je jednoduchý. Príbeh sa odohrával dosť dávno, a do série bol vložený, až keď už bola jednotka v rukách čitateľov. Šachovnice, možno práve vďaka už spomínaným zážitkom z Prahy, dostali nové poradové číslo 9. V Ikare samozrejme 10, keďže séria začína jednotkou a nie nulou. Poradie jednotlivých epizód, nech sa už zdá akokoľvek zamotané, nijako neubralo na pútavosti a hodnote príbehov. Komu to naozaj priveľmi vadí, tomu odporúčam, aby skúsil zoradiť a očíslovať podľa časovej chronológie napríklad knihy Karola Maya, v ktorých vystupuje Old Shatterhand. Rád si pozriem výsledok.
Ďalším príjemným zistením je priznanie sa Zbigniewa Nienackého k agentovi 007, Jamesovi Bondovi. Už dosť dávno, prakticky od založenia blogu, si pravidelne mailujem s pánom M. Je to odborník na históriu i literatúru. Snažím sa s ním prekonzultovať každý príspevok skôr, ako ho uverejním. Pokiaľ by ste mali záujem oboznámiť sa s jeho aktivitami, môžete navštíviť stránku: http://www.vodnyhrad.sk/. Práve on ma už dávnejšie (po prečítaní Vreca Judášov) upozornil na fakt, že Zbigniew určite poznal diela Iana Fleminga, z ktorých samozrejme i čerpal. Bez výhrad som s ním súhlasil. Dôkaz o jeho správnom postrehu nám nečakane priniesli čudné šachovnice.
Na záver musím ešte spomenúť dve veci, ktoré určite neunikli ani vašej pozornosti. V príbehu opäť vystupujú postavy, ktorých charakterové črty neodmysliteľne patria k Nienackého dielam. Tomaszovi protivníci sú opäť gentlemani v pravom zmysle slova, a to i napriek používaniu plynovej pištole, či iných „nekalých“ praktík. Taktiež Hilda a Zenobia sú najtypickejšími predstaviteľkami „tragáčikovských“ príbehov. Zatiaľ čo Zenobia predstavuje záhadnú, sebavedomú, modernú ženu, ktorá opovrhuje mužmi, teda aspoň tými, ktorí neovládajú džudo, Hilda je typickou kladnou a rozumnou postavou. Malá Kasia zase predstavuje príjemnú detskú hrdinku a vhodne tak dopĺňa trojicu skautov.
Tou druhou vecou je samotný záver knihy. Na konci príbehu nám autor, tak ako vždy, pripravil efektné zakončenie. Priznávam sa bez mučenia, že stupňovaním napätia na nemeckej hranici ma takmer dostal. Zámenu pamätí v plechovej škatuli som samozrejme s ľadovým pokojom predpokladal už pri mauzóleu, keďže tam s nimi Tomasz ostal na chvíločku bez dozoru. Bolo mi jasné, že pamäti zmenili majiteľa a škatuľa je od tohto okamihu prázdna, alebo len zaťažená nejakým predmetom. S obalom pamätí som však určite nerátal. V momente, keď colník na hranici vytiahol zo škatule Haubitzove pamäti, som naozaj zalapal po dychu. Vzápätí vysvitlo, že ide len o obal, v ktorom sa ukrýval Tomaszov Sprievodca po Poľsku. Odľahlo mi a nahlas som sa rozosmial. Predsa len bol ten Zbigniew prefíkaný lišiak...