Prvý príbeh pána Tragáčika

Povolenie na dovoz leva, Atanarichov poklad, Uroczysko. Po nekonečných prosbách čitateľov, túžiacich po ďalších dobrodružstvách, boli tieto tri knihy upravené a vložené do série o pánu Tragáčikovi.

Prvý príbeh pána Tragáčika sa mi dostal do rúk niekedy koncom roku 2005. Matne si spomínam, že som vtedy listoval v letáku s ponukou kníh. Ako vo sne som civel na text pred sebou. „Prvý príbeh pána Tragáčika,“ opakoval som si potichu. Už samotný ten názov mi pripadal neskutočný. Vždy predsa išlo o pána Tragáčika a „niekoho alebo niečo“. Prvý príbeh pána Tragáčika - to predsa nemôže byť pravda! Skontroloval som meno autora. Bol ním Zbigniew Nienacki...
Na druhý deň som letel do najbližšieho kníhkupectva. Predpokladal som, že zohnať knihu bude veľký problém. Na moje počudovanie, nebol. Zažíval som radosť, ako pred mnohými rokmi, keď som si domov priniesol „Človeka z UFO“. Trasúcimi sa rukami som roztrhal papierový obal z kníhkupectva a s nedočkavosťou malého dieťaťa prelistoval prvé stránky.
Zápletka s pokladom Želtuginskej republiky ukrytým na cintoríne v Kamionkach mi nepripadala až taká zaujímavá, ale nevadila mi. Väčší problém som mal s prostredím, v ktorom sa Tomasz pohyboval. Tu musím poznamenať, že môj vzťah k Sibíri, ako takej, bol vždy veľmi vlažný, v určitých momentoch až takmer záporný. Nikdy ma nič spojené so Sibírou nenadchýnalo a všetko, kde sa objavovalo slovo Sibír, som vždy svedomito preskakoval. Tentoraz som samozrejme nepreskočil nič, ale rozprávanie o nej som viac-menej pretrpel. Sústredil som sa hlavne na Tomaszove hľadanie Albazinu a jeho vzťahy s okolím. Kniha ma celkom zaujala. Nebolo to však nič svetoborného. Skôr som sa začal tešiť na nasledujúce, mne doposiaľ neznáme diely. Upozorňovala ma na ne upútavka na zadnej strane knihy. „Nuž čo, je to prvotina, ďalšie časti budú určite o niečo lepšie,“ nahováral som si, vtedy ešte nepoznajúc zamotané súvislosti tohto nekonečného príbehu.
Postupne začali vychádzať ďalšie epizódy o pánu Tragáčikovi. Začal som odhaľovať tajomstvá Zbigniewa Nienackého a na nevydarený príbeh o Albazine som úplne zabudol.
Po nejakom čase som náhodou narazil na niekoľko recenzií „Prvého príbehu“. Neboli veľmi lichotivé, a pretože ich určite písali priaznivci pána Tragáčika, bolo z nich cítiť veľké rozčarovanie. „Prvým príbehom“ som nebol dvakrát nadšený, ale po prečítaní týchto nešťastných recenzií ma neustále prenasledoval pocit, že to predsa len nebola až taká zlá kniha ako píšu recenzenti. Vďaka tomu som sa začal o Albazin opäť zaujímať. Ako a prečo vznikla takáto kniha? Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Jedného dňa som natrafil na článok o ceste do Albazinu. Jeho autorom nebol samozrejme nikto iný ako Zbigniew Nienacki. Bola to reportáž. Zážitky z hľadania Albazinu, spojené s odhaľovaním tajomstva osoby Nicefora Czernichowského. Výborný, strhujúci článok, ktorý v podstate vytvoril jadro knihy „Povolenie na dovoz leva“. Po jeho prečítaní som ihneď vedel koľko bije. Vedel som i to, že musím dať Albazinu druhú šancu...
Správny čas na Albazinské dobrodružstvo nastal počas chrípkovej epidémie. Cestou od lekára som sa zastavil v knižnici pre veľmi podrobný atlas sveta. „Nienacki bol geniálny spisovateľ. Nikdy by nenapísal knihu s takou nízkou pridanou hodnotou. Určite som nepostrehol niečo veľmi dôležité,“ preblesklo mi hlavou. Vedel som, že poklad a Tomaszovi priatelia v tejto knihe nie sú podstatní. Rozhodol som sa sústrediť predovšetkým na osobu Nicefora a na všetky možné i nemožné zemepisné údaje. Vybavený veľkým atlasom sveta, horúcim čajom s citrónom a teplotou mierne nad 38 stupňov, ponoril som sa do nevšedného Albazinského príbehu.
Čítanie mi trvalo dosť dlho, pretože som si v atlase poctivo overoval každučký zemepisný údaj. Spolu s Niceforom, Chabarovom i Pojarkovom som objavoval krásy Sibíri. Plavil som sa po tmavých vodách Amuru, prekonával ľadové pláne i korytá zamrznutých riek, či bránil drevené pevnosti pred útokmi Mandžuov. Skrátka, prežíval som dobrodružstvá, o akých som predtým ani nechyroval. Podarilo sa mi zrekonštruovať trasu, ktorou unikal Nicefor, a doslova som objavil Albazin.
Zážitok, aký mi tentoraz „Prvý príbeh“ ponúkol bol porovnateľný s hľadaním pokladu templárov, či riešením rébusu vo Fromborku.
Samotná kniha ukrýva v sebe tri vrstvy, ktoré sa navzájom prekrývajú. Prvá vrstva, podľa kritikov tá najslabšia, a v tomto konkrétnom príbehu i najmenej dôležitá, je záhada zlatého pokladu Želtuginskej republiky a prakticky i celá časť deja odohrávajúca sa v Poľsku. To je samozrejme i kameň úrazu. Všetci Tragáčikovci sa podvedome zameriavajú práve na túto vrstvu, tak ako i ja pri prvom pokuse o prečítanie „Prvého príbehu“. Druhá vrstva je mierne upravená reportáž redaktora Zbigniewa z cesty do Albazinu. Treťou a možno i najzaujímavejšou vrstvou je nakuknutie do histórie osídľovania Sibíre.
Keď si odmyslíme prvú vrstvu, ide o výborný cestopis, doplnený historickými faktami. Problém nastáva jedine v prípade keď čitateľ nevie o čom je reč. Jednoducho povedané, keď si nevie polohopisne predstaviť, kde presne sa dej odohráva. Akonáhle však má prehľad o zemepisných údajoch a zorientuje sa, už mu nič nebráni k prežitiu dokonalého zážitku.
Prvý príbeh pána Tragáčika sklame každého, kto očakáva klasický Tragáčikovský príbeh. Nie je to prvý príbeh pána Tragáčika, ale cestopis študenta Tomasza. Nezabúdajme, že pán Tragáčik vtedy ešte neexistoval. Dnes to už rozhodne vieme a môžeme sa k „Prvému príbehu“ postaviť bez predsudkov. Môžem na rovinu priznať, že keď som prvýkrát otvoril túto knihu, očakával som odpovede na mnohé otázky. Namiesto toho prišli len ďalšie otázky. Na mnohé z nich som už našiel odpoveď. Niektoré však stále zostávajú nezodpovedané...
Ak budete mať niekedy chvíľku čas, skúste sa k „Prvému príbehu“ vrátiť. Pri správnom pohľade a bez veľkých očakávaní možno objavíte Albazin i vy.
A ozaj, ešte jedna rada. Zabudnite na chvíľu na pána Tragáčika...