Raz do roka v Skiroławkach

Jednoducho povedané, kniha Raz do roka v Skiroławkach je považovaná za najkontroverznejšie dielo najpopulárnejšieho poľského spisovateľa dvadsiateho storočia Zbigniewa Nienackého.

Toto dnes už kultové dielo muselo pred prvým vydaním čeliť obrovskému ohováraniu z pera žurnalistov slúžiacich dobovej vládnej propagande. Práve vďaka tomu rástla jeho popularita medzi ľuďmi ešte skôr, ako sa knihy dostali na pulty kníhkupectiev. Len počas osemdesiatych rokov sa predalo vyše dvestotisíc výtlačkov. Ľudia, ktorí si chceli knihu vypožičať v knižnici sa museli zapisovať do poradovníka, pretože mať prečítané Skiroławki patrilo vtedy v Poľsku k bontónu. O knihe diskutovali nielen intelektuáli, ale i mládež, ženy v domácnosti, či technicky zameraní čitatelia.

Kniha zachytáva obdobie jedného roka vo fiktívnej dedinke Skiroławki, ležiacej uprostred ohromných lesov pri veľkom jazere Baudy niekde v Mazúrsku. Celá dedinka i so stavbami roztrúsenými po okolí má spolu 45 domov, čo predstavuje presne 229 obyvateľov. O ich osudoch, radostiach i starostiach, o ich túžbach a skutkoch sa dozvedáme z jednotlivých príbehov, ktoré obsahujú množstvo retrospektívnych údajov. Tie nám postupne odhaľujú históriu tejto zaujímavej, od sveta odrezanej obce. Niektoré príbehy sú vážne, iné zase plné humoru, paródie a satiry. Presne také, aké sú i osudy jednotlivých hrdinov.

Ako vzor pre Skiroławki poslúžila Zbigniewovi dedinka, v ktorej sám strávil temer polovicu života. Zozbieral tak príbehy z Jerzwałdu a jeho okolia. Často sa rozprával i s miestnymi opilcami, ktorí mu vyzvonili naozaj pikantné zážitky. A hoci sa celou knihou tiahne niť tragických udalostí, je tak popretkávaná humorom, že pri čítaní pôsobí ako vynikajúca komédia. Ale pozor, tentoraz už Nienackého humor nie je nežný a láskavý, ako ho poznáme z kníh o Tragáčikovi, ale tvrdý, drsný, až sarkastický. V „Raz do roka“ Zbigniew paroduje mnohých verejných činiteľov, ktorí zasiahli do jeho života. Nečudo, že sa kniha stretla s takou nevôľou, keď bola kritika iniciovaná z takýchto kruhov. Ale ani obyvatelia Jerzwałdu neboli dvakrát nadšení, keď v knihe našli svoj obraz. Niektorí z nich dokonca odmietli knihu čítať. Jednostaj sa však vypytovali svojich susedov: „Čo o mne vlastne ten Nienacki napísal?!“

Hoci je kniha „Raz do roka“ úplne iná kniha, než tie na aké sú fanúšikovia Zbigniewovej tvorby na Slovensku zvyknutí, predsa je len v niečom podobná. Ich podoba vychádza predovšetkým z presvedčivých opisov prostredia, v ktorom sa dejové zápletky odohrávajú s takou ľahkosťou, s akou sa kniha číta. Zbigniew bol naozaj majster pera. Jeho texty, miestami hlboké a obsahovo komplikované, sa i v poľštine čítajú, mne Slovákovi, naozaj ľahko a plynule. I napriek tomu, že od prvého vydania „Raz do roka“ uplynulo už dvadsaťpäť rokov a jej dej sa odohráva v hlbinách dvadsiateho storočia, je štýlovo i jazykovo taká moderná, že čitateľ má pocit, akoby kniha uzrela svetlo sveta len včera.
Na rozdiel od pána Tragáčika „Raz do roka“ nie je písaná v prvej osobe. Nedá sa hovoriť ani o jedinom hlavnom hrdinovi. Naopak, postáv tu vystupuje množstvo. Niektorým však autor venoval oveľa viac priestoru, ako ostatným. Z nich aspoň niektoré sa vám pokúsim predstaviť:

Doktor Jan Krystian Nieglowicz, sympatický asi 45 ročný vdovec. Je to špecialista gynekológ, ktorý sa po smrti manželky utiahol do rodnej obce, kde momentálne pôsobí ako obvodný lekár. V Skiroławkach zosobňuje spravodlivosť a čestnosť. Pokračuje tak v poslaní svojho otca, ktorý v búrlivých povojnových časoch so zbraňou v ruke hájil práva miestnych obyvateľov. Jan Krystian je asi najváženejším obyvateľom obce. V Skiroławkach vari neexistuje človek, ktorý by ho aspoň raz nepožiadal o radu. Tento navonok príjemný a vážený muž má však aj svoje trápenie. Únik z neho hľadá predovšetkým v práci. Samotu si zase lieči poľovačkami a vzťahmi na jednu noc. V tom mu výdatne pomáha jeho gazdiná Gertruda Makuch, ktorá sa o neho stará ako o vlastné dieťa. Snaží sa aby mal doktor vždy navarené, poupratované a aby mal večer nejakú „dobrú kobietu“ do postele... Ten jej zakaždým na druhý deň pri raňajkách vyrozpráva, aká bola dohodená panička. Všetky ženy zo Skiroławiek i okolia túžia stráviť noc v doktorovom dome, pretože sa povráva, ako doktor každú ženu najprv „pokorí“, kým sa jej zmocní. Ale ani jedna z tých, čo u neho boli nikdy nechcela nikomu nič povedať.
Doktor Nieglowicz býva v poslednom dome v Skiroławkach na brehu jazera. Vo dvore mu pobehujú dva veľké strážne psy, a môžete hádať, kto sa za postavou doktora N. skrýva...

Jeho najbližším susedom je spisovateľ Nepomucen Maria Lubiński. Človek, ktorý sa dostal do Skiroławiek riadením osudu. Lubiński ešte ako študent zistil, že hovoriť holú pravdu sa vždy neoplatí, a pretože chcel byť spisovateľom, vymyslel si svoju, takzvanú umeleckú pravdu. Keď sa ako študent v škole nepripravil na vyučovanie, pretože sa mu jednoducho nechcelo, vedel, že dobrá výhovorka mu príde vhod. Učiteľovi teda povedal, že sa nepripravil na hodinu, pretože celý včerajší deň rozmýšľal nad samovraždou. Všetci učitelia toto vysvetlenie akceptovali, ľutovali ho a prestali ho vyvolávať k tabuli. To však nebolo všetko. Spolužiačky, ktoré predtým o neho nezavadili ani len pohľadom, si s ním začali dohovárať rande a utešovať ho. Vtedy sa definitívne rozhodol, že jediná pravda, ktorej bude odteraz v živote dávať prednosť, bude umelecká pravda. Vďaka umeleckej pravde nemal núdzu nadväzovať priateľstvá s dievčatami. Tie ho však vždy veľmi rýchlo opustili. Tak ako jeho prvé dve manželky. Jedného dňa sa spolu so svojou treťou manželkou pani Basieńkou rozhodol na pár týždňov presťahovať na vidiek. Keďže bol spisovateľom, ale nič poriadne zatiaľ nenapísal, nádejal sa, že inšpiráciu nájde práve v Skiroławkach. Stalo sa. Jedného dňa sa vracal domov okolo ústavu pre choromyseľných. Pracovníci v bielych plášťoch sa ho začali vypytovať, či nevidel mladé dievča, ktoré ušlo z ústavu. Cestou domov mu v hlave vírili všelijaké myšlienky - a to bola inšpirácia, na ktorú toľko čakal. Sadol za stôl a písal, a písal. Napísal tak svoje veľké životné dielo o dievčatku, ktoré ušlo z ústavu pre choromyseľných. Dievčatko cestou stretlo maliara, ktorý sa jej ujal. Ukryl ju pred zlým svetom vo svojom dome na brehu jazera a ukázal jej všetky krásy života. Dievčina bola konečne šťastná. Po čase ju však vypátrali zlí ošetrovatelia a odvliekli ju násilím späť do ústavu, pretože nebola plnoletá. Maliar skončil v base za zneužívanie mladistvej. Toto úžasné dielo sa stalo veľmi populárnym a spôsobilo veľký rozruch v celej krajine. Redaktori časopisov i televízie otvárali diskusie o tom, či spoločnosť naozaj koná správne, keď takéto deti zatvára do ústavov. Nepomucen Maria Lubiński sa stal slávnym spisovateľom a za honorár si kúpil dom v Skiroławkach, ktoré ho tak inšpirovali. Pravidelne dostával pozvánky na stretnutia so študentmi, politikmi i psychológmi, aby sa vyjadril k danej téme. V jeho živote opäť slávila úspech umelecká pravda. Až raz, keď sa vracal autom domov okolo ústavu pre choromyseľných, ho opäť zastavili ošetrovatelia v bielych plášťoch a pýtali sa ho, či nevidel mladé dievča, ktoré im utieklo. Na ceste domov ho vedľa asfaltky skutočne zbadal. Podľa oblečenia mu bolo ihneď jasné, že je to utečenka z ústavu. Srdce sa mu rozbúchalo, keď vystupoval z auta. Dievča sa otočilo smerom k nemu, ale namiesto milej usmiatej tváre, zbadal divnú grimasu a penu okolo úst. Dievča mávalo rukami a škriekalo. Šokovaný Lubiński, celý roztrasený, naložil dievča do auta a odviezol späť do ústavu. Doma potom v záchvate sklamania spálil rukopis svojej slávnej knihy a upadol do hlbokej depresie. Z nej sa snažil vyliečiť čítaním sémantických spisov od Gottloba Fregeho. To bol koniec jeho umeleckej pravdy. Jeho tretie manželstvo tiež nestálo za veľa a Basieńka začala navštevovať maliara žijúceho v susedstve, starého mládenca, ktorý maľoval len trstiny nad jazerom...

Maliar Bogumil Porwasz žil v Skiroławkach úplnou náhodou. Istý bohatý muž sa snažil zachrániť svoj nečestne nadobudnutý majetok a tak pred nástupom na výkon trestu prepísal na nemajetného Bogumila chatu v Skiroławkach i auto. Takže umelec teraz žil v Skiroławkach a maľoval výlučne obrazy s jedinou témou - trstiny nad jazerom. Bogumil chodil často na nákupy plátna a farieb do mesta. Vždy si odtiaľ k sebe priviezol aj nejakú milú paničku, ktorá potom u neho bývala niekoľko dní, v lepšom prípade i niekoľko týždňov. Prežijúc nespočetné množstvo vzťahov so ženami Bogumil nakoniec dospeje k poznaniu, že najlepšie je žiť sám a spávať výlučne so ženami, ktoré si za to nechávajú platiť...

Celá dedina, si zatiaľ žila pokojným životom až do dňa, keď našli na brehu jazera telo mladej Hanečky, dievčaťa zo Skiroławiek. Hanečka bola brutálne zavraždená neznámym sexuálnym maniakom. Bola úplne nahá a mala dolámané všetky končatiny i panvu. Obyvatelia tušili, že to vykonal niekto zo Skiroławiek. Začala narastať vzájomná nedôvera a podozrievanie. Jedného dňa niekto zavesil na konár stromu neďaleko miesta vraždy povraz so slučkou. Bol to odkaz pre vraha, ktorý mal sám na sebe vykonať spravodlivosť...

Takto by som mohol ešte napísať o farárovi Mizererovi, vášnivom poľovníkovi, ktorý svojím nekompromisným postojom prinútil farníkov aby prispievali na faru, o starom Ottovi Szulcovi, ktorý cez vojnu pre kôrku chleba zabil človeka, a teraz má veľké výčitky svedomia, o krásnej veterinárke Brygide, ktorá vraj otehotnela z tunajšieho povetria, o Pórovej, ľahkej žene, ktorá sa za fľašku alkoholu vyspala úplne s každým a rok čo rok porodila vždy ďalšie dieťa, ktoré, tak ako všetky predchádzajúce, skončili v detskom domove... Mohol by som napísať i o Antekovi Pasemkovi, podozrivom z vraždy malej Hanečky, ktorý opitý do nemoty zaspal na Krívajúcej Maríne, a hoci sa tej noci Marína vyspala ešte s ďalšími tromi mladíkmi, na dieťa, ktoré sa jej o deväť mesiacov narodilo, musel platiť on. O lesníkovi Turlejovi, od ktorého ušla manželka, pretože jej nechcel narúbať triesky na podkúrenie, o starej Pasemkovej, ktorá pravidelne mlátila bičom svojho muža dovtedy, kým vďaka neustálemu ponižovaniu neprišiel o mužnosť, o Justyne, ktorá túžila za každú cenu otehotnieť, hoci aj s démonom, o tesárovi Sewrukovi, ktorý sa rozhodol, že sa pred zrakmi takmer všetkých susedov utopí, pretože mal veľké dlhy...
Mohol by som opísať i mýtickú noc, ktorá nastáva v Siroławkach vždy raz do roka, a počas nej všetci obyvatelia zamieria do starého mlyna, aby sa tam nerušene oddávali svojim erotickým fantáziám...
Ale toto všetko je už predsa raz napísané majstrovským perom Zbigniewa Nienackého. Mojou úlohou, a som rád, že pripadla práve mne, bolo priblížiť vám toto vynikajúce dielo, ktoré muselo v čase prvého vydania tvrdo bojovať o svoje miesto na slnku. Dielo, ktorého vydanie sa pravidelne obnovuje, ale aj napriek tomu ho nezoženiete.
V mnohých článkoch a rozhovoroch na internete som si všimol ešte jednu zaujímavú vec týkajúcu sa Skiroławiek. Ten, kto knihu kritizuje a rozširuje o nej negatívne správy ju zaručene nečítal! Je síce pravda, že erotickými scénami vtedy toľkokrát v tlači prepieranými sa to v Skiroławkach len tak hemží. Nemyslím si, že sa jedná o trápnu sladkú romantiku, či podobný gýč. Všetko, čo je v knihe opísané, presvedčivo vyplýva zo zaujímavého deja, plného Nienackého ľudskej múdrosti. Iba zaujatý zaslepenec sa nechá ohúriť lákavým hávom erotických scén a nedokáže odkryť ďalšie vrstvy príbehov, ktoré už tak veľmi nebijú do očí.
Netuším, či sa niekedy na Slovensku nájde vydavateľstvo, ktoré by Skiroławki chcelo vydať. Úprimne sa priznám, že som po tom zatiaľ ani nepátral. Pokiaľ by však mal niekto záujem prečítať si knihu v origináli, bez problémov mu jej prepis vo Worde aj so všetkými príbehmi pána Tragáčika v poľštine pošlem. Dúfam, že tým neporuším autorské práva. A keby aj, veď čo už môže byť pre spisovateľa väčšou odmenou ako to, že sa jeho knihy čítajú?