Pán Tragáčik a Winnetou

Čo sa týka literatúry, nepoznám nič príjemnejšie ako si v treskúcej januárovej zime prečítať knihu odohrávajúcu sa v krásnom letnom prostredí.

Pán Tragáčik a Winnetou je v poradí už dvanástym príbehom upravenej série vydavateľstva Ikar. Teda aj noví čitatelia pána Tragáčika majú s čím tento príbeh porovnávať. Porovnávaniu som sa nevyhol ani ja. Neviem, či je to zásluhou dobrodružného deja, príjemného prostredia, alebo jednoducho mojou sympatiou ku hlavným hrdinom, ale i napriek chýbajúcej historickej záhade, sa podľa mňa, tento príbeh v silnej konkurencii predchádzajúcich Tomaszových dobrodružstiev nestratil. Hoci v našom príbehu Tomasz nebojuje proti zlodejom umeleckých diel, ani vykrádačom historických pamiatok, predsa len prežíva nezvyčajné a zaujímavé dobrodružstvo. Tento diel je totiž zameraný špeciálne na ochranu prírody. Kto už čítal niečo o Zbigniewovom živote, toho táto téma v jeho podaní naozaj nemôže prekvapiť. Prekvapení môžu ostať len fanatickí ochranári, ktorí túžia po návrate do jaskýň, pretože Zbigniewov postoj, ktorý nám prostredníctvom Tomasza predkladá, je naozaj triezvy a má ďaleko od extrémistických ochranárskych aktivít, ktoré sú dnes v móde.
Po nezvyčajnom úvode knihy, v ktorom nám autor vysvetľuje pohnútky k jej napísaniu, sa spoločne s Tomaszom ocitáme na ceste k jazeru Zmierzchun. Na brehu jazera leží osada Zlatý Roh, ktorej súčasťou je i rekreačné stredisko istej veľkej továrne. Jeho riaditeľ Purtak sa rozhodol, že stredisko rozšíri o priľahlý ostrovček, na ktorom v lete prebývajú motoroví vodáci, i polianku, kde zase kempujú jachtári. V jeho nečestných plánoch figuruje i zabratie ruín neďalekého hradu, a ich prestavba na rekreačný klub. Práve to je dôvod, pre ktorý sa tu Tomasz cestou na dovolenku zastavil. Pri jazere spoznáva niekoľkých zaujímavých ľudí: Krvavú Mary - vedúcu kaviarne v Zlatom Rohu, ktorá je vášnivou poľovníčkou, Borovicovú ihličku - ozajstnú lady, ktorá je v skutočnosti tlmočníčkou, miestneho horára Tichú stopu, Mlčiaceho vlka - známeho elektrotechnika, ktorý je vynikajúcim jachtárom a samozrejme Winnetoua - ilustrátora „mayoviek“, ktorý bojuje za zákaz používania motorových člnov na jazere. Tomasz prijíma indiánske meno Sivá sova a s radosťou sa zúčastňuje milej hry na indiánov. Spoločne s Winnetouom a Mlčiacim vlkom vykope vojnovú sekeru proti Purtakovi. Spolu s priateľmi sa mu podarí zmierniť nenávisť medzi jachtármi a motorovými vodákmi, i zničiť bandu zlodejov, ktorí sa okrem drobných krádeží živia aj lovom a predajom chránených vtákov. Na Oslej lúke sa stretávajú s Veľkým bobrom, ktorého slovenskí čitatelia, tak ako i Winnetoua, poznajú z príbehu o neviditeľných. S pomocou Veľkého bobra naši priatelia dolapia a odovzdajú do rúk spravodlivosti vodcu vtáčkarov Pinokia. Napokon sa im podarí poraziť aj samotného Purtaka, ktorý je vedením továrne odvolaný. Popri tom zažívajú mnohé dobrodružstvá spojené s plavením sa na kanoe i na plachetnici Moby Dick. Už v úvode knihy ma zaujala Tomaszova myšlienka, ktorá poukazuje na to, že človek, ktorý svoju loď nazve Moby Dick, nemôže byť len priemerným jachtárom, pretože tí dávajú svojim plavidlám mená dievčat, vtákov, či rýb. Pousmial som sa nad týmto lišiactvom, pretože Moby Dick bolo samozrejme meno skutočnej Zbignievovej plachetnice. Čitateľ si teda môže byť naozaj istý, že jednotlivé jachtárske manévre opísané v knihe, pochádzajú priamo zo skutočných autorových skúseností. Poľské jazerá a vodu vôbec, Zbigniew Nienacki miloval. Preto takmer v každej jeho knihe nachádzame opisy jazier a riek. Celkom sympatické je aj to, že sa autor nesnažil skrývať svoj kladný vzťah k postavám Karola Maya. Mayov Old Shatterhand, ako už dávno vieme, čiastočne inšpiroval Zbigniewa Nienackého k vytvoreniu samotného pána Tragáčika.

Už sme si zvykli, že autor vždy okrem dejovej zápletky, pripravil pre svojich čitateľov i geografický rébus. Jeho príbehy sa často odohrávajú na skutočne existujúcich miestach. Častokrát sú však ukryté pod vymyslenými názvami. Niekedy nám autor prezradí aj začiatočné písmeno dedinky, alebo lokality, v ktorej sa dej odohráva. Preto si myslím, že jazero Zmierzchun, ako aj zrúcaniny hradu, určite niekde v Poľsku existujú. Tentoraz nám autor opäť napísal do knihy niekoľko indícií. Prvou z nich je zmienka o Henrichovi zo Skolina, ktorý dal vybudovať hrad v roku 1386. Dnes, vďaka internetu už naozaj nie je ťažké zistiť, že v skutočnosti ide o prepošta pomezanskej kapituly Henryka zo Skarlina. Ten začal na násype po starom pruskom hrade v roku 1386 s výstavbou pôvodne obranného hradu Szymbark. Ruiny hradu sa nachádzajú pri Szymbarskom jazere, asi 8 km severozápadne od Iławy smerom na Susz alebo Malbork.
Oveľa zamotanejšie indície však nachádzame pri trojici jazier, na ktorých sa má dej odohrávať. Malo by ísť o tri jazerá, ktoré akoby na mape vytvárali prívesok. Navzájom sú pospájané úžinami. S jazerom Śniardwy a krajom Veľkých mazúrskych jazier sú spojené dlhým kanálom. Na internete som našiel názor, že by to mohli byť jazerá Tałty, Tałtowisko a Szymon, ktoré sa nachádzajú severne od jazera Śniardwy. Hoci jazerá na mape naozaj vyzerajú veľmi nádejne, po preštudovaní všetkých dostupných informácií som usúdil, že to nie je správne. Nesúhlasí počet ostrovov, ani hĺbka vody. V skutočnosti sú dokonca pospájané kanálmi a nie úžinami. Navyše s jazerom Śniardwy ich nespája dlhý kanál, ale Mikołajské jazero. Cestou na Śniardwy by teda naši hrdinovia museli prejsť priamo cez Mikołajki. Ako vieme z knihy - pri prenasledovaní záhadnej Miss kapitán mierili cez Śniardwy do Mikołajok a nie naopak. Podľa mňa na Śniardwy vplávali niekde z opačnej strany.
Tam sa nachádza jazero Roś, ktoré je úžinami rozdelené práve na tri časti. Vďaka polostrovom a zátokám, tvorí na mape akoby deformované písmeno S. Na mnohých miestach sú jeho brehy, tvorené mokraďami, nedostupné. V strednej a juhovýchodnej časti jazera sú brehy zalesnené. V severnej časti sú vody jazera veľmi plytké, miestami dosahujúce hĺbku len 1m. Vodná hladina i brehy sú pokryté rastlinami. V trstinách pri brehu hniezdi vodné vtáctvo, ktoré sa tu vyskytuje v oveľa väčšom množstve ako na iných jazerách. Jednoducho povedané jazero Roś je od ostatných mazúrskych jazier odlišné. So Śniardwami, presnejšie s jeho časťou Seksty ho spája 5,5 km dlhý Jeglinský kanál. Z jazera Ros sa môžeme po riekach Pise, Narwe a Wisłe plaviť až do Varšavy. Čitatelia pána Tragáčika určite nepohrdnú ani informáciou, že do jazera Roś vybieha polostrov Čierny Roh, na ktorom leží osada s rovnakým názvom. I tu však nachádzame jednu veľkú nezrovnalosť. Jazero Roś nemá žiadne ostrovy.
Existuje však ešte i tretia možnosť a musím priznať, že sa mi javí ako najpravdepodobnejšia. Príbeh sa pokojne mohol odohrať na sústave jazier nazývanej Jeziorak. Áno, je to náš dobre známy Jeziorak, pri ktorom Zbigniew Nienacki žil a tvoril. Na Jezioraku sa nachádzajú mnohé zátoky, polostrovy a 16 ostrovov. Vysoké brehy sú pokryté obrovskými lesmi, ale nájdu sa tu i plytké zátoky s množstvom trstín a kŕdľami chráneného vtáctva. V jednom s rozhovorov Zbigniew dokonca spomína historku o tom, ako ho búrka a silný vietor zahnali do tichej zátoky, kde spoznal človeka, ktorého volali Winnetou. Spolu s ním zahájili boj o vytvorenie zón ticha na Jezioraku. Táto bitka skončila víťazstvom, a v časti jazera kde Zbigniew žil, začal platiť zákaz používania člnov so spaľovacími motormi. Dnes je naozaj zákaz používania plavidiel so spaľovacími motormi v južnej časti jazera v zátoke Widłag a v celej severnej časti, ktorá zahŕňa jazero Płaskie i zátoky Jezioraka severne od Siemian. So Śniardwami Jeziorak samozrejme spojený nie je. Ale je súčasťou najdlhšej jachtárskej trasy, ktorá vedie z Jezioraku cez Ełblacký kanál až k Baltskému moru. Navyše, ruiny Szymbarku sú neďaleko.
Na vlastnej koži som sa presvedčil, že hľadať Zmierzchun v krajine s takým obrovským množstvom jazier, je ako hľadať ihlu v kope sena. Zbigniew svoje upozornenie, že ukryje skutočné miesta tohto príbehu, myslel tentoraz naozaj vážne. Neľutujem však vynaloženého úsilia ani času, ktorý som obetoval na prieskum poľských jazier. Dozvedel som sa množstvo informácií o ktorých som doteraz ani nechyroval. Teraz už konečne chápem, prečo Tomaszove príhody odohrávajúce sa priamo na vode, ako Winnetou, Kapitán Nemo, či Zlatá rukavica, mali v Poľsku taký obrovský úspech. Poľsko je krajinou tisícich jazier, a tak hádam každý Poliak aspoň raz strávil dovolenku pri niektorom z nich. Okrem toho je v Poľsku obrovská základňa jachtárov a vodákov. Príbehy sú samozrejme veľmi príťažlivé i pre nás „suchozemcov“, veď napríklad i náš konkrétny príbeh, v ktorom Tomasz stretáva Winnetoua, je nádhernou ukážkou, ako by sa mala dobrodružná literatúra písať. A hoci trochu vybočuje zo zaužívanej „Tragáčikovskej“ schémy, myslím si, že to nie je celkom na škodu. Čitatelia pána Tragáčika hľadajú v knihách predovšetkým dobrodružstvo, a práve táto ingrediencia Nienackého príbehov vo Winnetouovi určite nechýba...