Pán Tragáčik a Strašidelný kaštieľ

Dostali sme sa k príbehu, ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku 1969. Zbigniew Nienacki ho dopisoval už v Jerzwalde. Tento príbeh sa vymyká z bežnej šablóny (ak sa vôbec dá o šablóne hovoriť) príbehov o pánu Tragáčikovi. Nepatrí medzi Tomaszove prázdninové dobrodružstvá. Odohráva sa na jeseň, poväčšine za chladných, upršaných dní, na tajomnom a ponurom mieste, v bývalom kaštieli slobodomurárov, ktorý ukrýva nejedno tajomstvo. Na rozdiel od typických letných príbehov, ktoré Tomasz prežíva počas dovolenky, do „Strašidelného kaštieľa“ prichádza pracovne, ako kustód novovznikajúceho múzea. Miesto, kde sa príbeh odohráva, sa ukrýva pod fiktívnym, v Poľsku veľmi často sa vyskytujúcim názvom Janówka. Vieme len toľko, že naša Janówka leží neďaleko mestečka P. v lódžskom kraji.
Strašidelný kaštieľ sa číta na jeden dúšok. Atmosféra, ktorú Zbigniew Nienacki v tomto príbehu vytvára je nenapodobiteľne čarovná. Dokáže čitateľa opantať a vtiahnuť do deja takým spôsobom, že sa mu nechce odtrhnúť zrak od knihy a vrátiť sa späť do reality. Maximálne si medzi jednotlivými kapitolami dokáže odbehnúť zajesť neodmysliteľnú praženicu s klobáskou, ktorá sa dočasne stáva čitateľovým najobľúbenejším jedlom.
Mnohí čitatelia si pri slovách „Strašidelný kaštieľ“ predstavia Bigosa s červenou gitarou v ruke. Zbigniew Nienacki písal tento príbeh v čase, keď sa v Poľsku po uliciach preháňali stovky Bigosov. Zachytáva tu určitý obraz, ktorý v tom čase charakterizoval mladých ľudí v strednej Európe. Robí to prijateľnou, humornou formou. Aj z toho vidieť, že Nienacki bol človek, ktorého sa hlboko dotýkali dobové spoločenské udalosti.
Okrem Bigosa, ktorý je mojou srdcovou záležitosťou, slečny Marysie, ktorá je vari tou najcharakteristickejšou postavou pre Tomaszove príbehy, či slečny Wierzchonovej – elegantnej, mladej, ambicióznej spolupracovníčky, v „Strašideľnom kaštieli“ prvý raz stretávame aj miláčika nežného pohlavia Waldemara Baturu. Batura je postava, ktorá očividne Tomasza vo všetkom prevyšuje. Má úspech u žien, v podnikaní a v živote vôbec. Ako sa nezainteresovanému čitateľovi môže zdať - Tomasz mu nesiaha ani po päty. Zdanie však klame a zo záverečnej konfrontácie vychádza Tomasz vždy ako víťaz. Batura je v týchto príbehoch vykreslený naozaj starostlivo, a hoci je v Nienackého knihách záporným hrdinom, vyniká osobným šarmom a vždy vystupuje ako gentleman. Je pre Tomasza protivníkom na úrovni. Tomasz vo väčšine prípadov bojuje s nadmerne inteligentnými protivníkmi. Práve preto nemusí siahnuť po zbraniach a násilí, ale víťazí pomocou inteligencie a dôvtipu. Možno aj to je jedným z dôvodov úspechu príbehov z pera Zbigniewa Nienackého.
Čitatelia príhod pána Tragáčika sú zvyknutí na to, že jeho príbehy sa odohrávajú na reálnych miestach, a preto niet sa čomu diviť, že sa aj členovia poľského internetového fan klubu Zbigniewa Nienackého vydali hľadať tajomnú Janówku. Výsledky ich snaženia sú celkom zaujímavé. Stopy ich zaviedli najprv do Nowého Mesta nad Pilicou, ktoré leží od Lodže 85 km smerom na juhovýchod. Zároveň je vzdialené od Waršavy 81 km a od tajomného P. - čiže Piotrkowa - 73 km. V Nowom Meste sa nachádza palác, ktorý je síce na prvý pohľad väčší, ako ten opísaný v „Strašidelnom kaštieli“, ale jeho poloha, park, v ktorom sa nachádza, hospodárske budovy patriace k objektu, blízkosť rieky, či cesta k neďalekému rekreačnému stredisku, nútia aby bol podrobnejšie preskúmaný. Palác bol vybudovaný v druhej polovici 18. storočia pre generála Franciszka Granowského a v roku 1795 sa stal majetkom rodiny Malachovskej. Jedným z jeho majiteľov bol Jan Malachowski, majster obradov Lóže rytierov hviezdy. Neskôr pripadol palác Gustawovi Blawdziewiczovi, ktorý počas druhej svetovej vojny kolaboroval s Nemcami. Po vojne bol väznený a zabitý. Jeho žena so synom ušli do Francúzska a neskôr do Anglicka. V tom čase v paláci vzniká lýceum. Pred prevzatím paláca štátom sa v ňom nachádzalo len niekoľko vzácnych obrazov a nábytok, ktorý nepredstavoval veľkú historickú hodnotu. V roku 1952 sa lýceum presťahovalo a palác sa stal rekreačným strediskom pre deti a mládež. Pretože bol využívaný len v lete, začal pomaly chátrať. Novým užívateľom paláca sa stala lódžska firma Elwro, ktorá sa snažila zachrániť objekt pred úplnou devastáciou. Po zmene režimu v Poľsku, firma stratila záujem financovať budovu. Palác sa stal ohniskom vandalizmu a v obave, aby nebol úplne zničený boli na ňom pozatĺkané okná i dvere. Dedičia po Gustawovi Blawdziewiczovi, neboli v stave zaplatiť právnikov, ktorí ich zastupovali pri sporoch o dedičstvo, a tak sa zdá, že palác i park sa stali súčasťou honorára advokátov. Želaním syna Gustawa Blawdziewicza bolo, aby mesto zriadilo v paláci múzeum. Dohoda s právnikmi zrejme nebola cekom v poriadku, a tak má teraz na zisk paláca i parku veľkú šancu mesto...
Kedže sa palác ako vzor Nienackého Janówky zdal našim prieskumníkom príliš veľký, začali sa vypytovať, či sa v okolí nenachádza nejaký iný objekt, ktorý by sa naň hodil lepšie. Zistili, že v neďalekých Legoniciach, pri ceste do Domaniewic, sa nachádza kaštieľ rodiny Zdziarskej, ktorý bol postavený v roku 1827. Tento na prvý pohľad oveľa viac zapadá do ich predstavy o „Strašidelnom kaštieli“. Kaštieľ stojí na neveľkej vyvýšenine, je murovaný a natretý na bielo. Po druhej svetovej vojne bol znárodnený a až do roku 1992, keď bol vrátený pôvodným majiteľom, v ňom bola škola. Z jeho pôvodného zariadenia sa nezachovalo prakticky nič.
Po zistení týchto faktov vytvorili členovia fan klubu svoju vlastnú - veľmi odvážnu - ale zaujímavú teóriu o vzniku námetu epizódy o „Strašidelnom kaštieli“. Kedysi dávno, jedného novembrového dňa v druhej polovici šesťdesiatych rokov, navštívil Zbigniew Nienacki základnú školu v Legoniciach. Na konci návštevy deti zahrali hosťom divadlo - Balladinu. Nocľah bol zabezpečený v Nowom Meste v paláci Jana Malachovského. V starej studenej budove, kde sa nekúrilo, sa určite našlo niečo na zahriatie. Napríklad fľaša starého burgundského... Keďže Zbigniew Nienacki nepatril medzi prívržencov alkoholu, nasledujúce dopoludnie mohlo mať pokojne priebeh, ako v „Strašidelnom kaštieli“. Až do poludnia sa cítil zle a bolela ho hlava, šiel sa teda poprechádzať do parku, aby sa na čerstvom vzduchu zbavil bolesti hlavy.
Po dôkladnej prehliadke areálu je jasné, že rozloženie objektov v knihe zodpovedá tomu skutočnému. Na to, aby sme však dostali úplný obraz „Strašidelného kaštieľa“, musíme si na mieste paláca Jana Malachovského v Novom Meste predstaviť kaštieľ z Legoníc. Poľskí fanúšikovia sa pokúsili túto svoju teóriu overiť priamo v škole v Legoniciach. Škola však už bola zavretá a kronika, v ktorej by sa mohla nájsť nádejná stopa po spisovateľovej návšteve, bola už v tom čase nedostupná. Bývalá riaditeľka školy, ktorú sa im podarilo vypátrať si nevedela na prípadnú návštevu Zbigniewa Nienackého spomenúť.
Čo je však veľmi zaujímavé a zapadá do celej tejto odvážnej hypotézy, je príbeh, na ktorý členovia fan klubu narazili priamo v Nowom Meste. Človek, ktorý im ho vyrozprával bol jeho očitým svedkom. Písal sa rok 1945, v Kruszyne pri Czestochowej v majetku rodiny Lubomirskej sa nachádzal detský domov, v ktorom dotyčný býval. V tom čase mal 13 rokov. Po vypuknutí druhej svetovej vojny majitelia paláca v Kruszyne vycestovali za hranice. Palác obsadili Nemci a zriadili v ňom rekreačné stredisko pre dôstojníkov. Až do obsadenia Rusmi bol majetok prakticky neporušený. Po prechode frontu však už nebol práve v najlepšom stave. Jedného novembrového dňa k palácu prišli tri nákladné autá a jeden osobný automobil vtedajšej bezpečnostnej služby. Bezpečnostná služba priviezla do paláca dvoch veľmi dobitých civilistov. Prvým bol lokaj panstva rodiny Lubomirskej, druhým remeselník, ktorý v paláci, ešte pred vojnou, vykonával rekonštrukčné práce. Lokaj zaviedol všetkých priamo do bálovej sály a remeselník otvoril tajné dvere, cez ktoré sa dalo prejsť do druhej miestnosti. Tá zohrávala počas vojny úlohu tajnej skrýše. Obrovský poklad odviezli na troch vojenských nákladných autách. Dnes, keď rodina Lubomirska opäť získala svoj palác do vlastníctva, vysvitlo, že veci zo skrýše sa nikdy neobjavili v žiadnom múzeu. Skončili teda ako lup funkcionárov vtedajšej bezpečnostnej služby. Zbierky obsahovali predmety zo zlata a drahých kameňov, ktoré sa nikdy neobjavili v obehu, ani v zbierkach súkromných zberateľov nikde v Európe. Zdá sa, že lupiči buď nedocenili historickú a umeleckú hodnotu zbierok, kamene povyberali a zlato roztavili, alebo prišli na to, že jednotlivé artefakty sú naozaj unikátne, a takýmto spôsobom sa postarali o to, aby neboli nikdy odhalení. Členovia fan klubu neboli jediní, komu svedok tohoto príbehu rozpovedal, čo pred mnohými rokmi videl. Je možné, že tento príbeh kedysi dávno porozprával aj Zbigniewovi Nienackému a hoci je to všetko naozaj len v rovine priveľmi odvážnej hypotézy, myslím si, že takéto vysvetlenie vzniku námetu pre „Strašidelný kaštieľ“ by sa nám, priateľom tvorby Zbigniewa Nienackého a jeho tajomných záhad, naozaj páčilo.